Otoč sa k slnku – 35. Ani s tebou, ani bez teba

Primár Svikruha sa v operačnom zohýbal nad zaplachtovanou hlavou.

“Odstrihnite. Fajn. Ešte dva stehy a ideme na ruku, zranenia na tvári necháme na plastického chirurga.” Sekundár odstrihol aj niť na poslednom stehu.

Plachtu dole, prekryte tie tri miesta gázou, prelepte a zafixujte prubanom.

“Tak ako, Pali, žijete?”

“Ďakujem, pán primár,” hlesol Paľo.

“A keď uvidíte, akú peknú čiapočku vám spravíme. Sestra, choďte zistiť, kde je toľko ten plastik.”

“A vy mi to nechcete zašiť?” opýtal sa Paľo.

“Ste herec, Pali, nech nemáte doživotnú masku zabijaka. Plastickí chirurgovia dnes vedia robiť zázraky. A treba zavolať aj urológa, nech príde skontrolovať testes. Koľko kopancov ste tam schytal?”

“Tri!” odpovedal Paľo. Na operačnú sálu vchádzala sestra “prieskumníčka” a muž v operačnom odeve.

“Už som tu, pán primár, môžem ísť na to,” držal vztýčené ruky v rukaviciach plastický chirurg.

“No, Pali, teraz vás povyšívame ako vankúš starej mamy. Pozrite, pán kolega, či sme vám správne pripravili nástroje,” naznačil pohľadom na ďalší stolík s nástrojmi.

“Zobral som si aj sestru, ona má naše nite aj svorky, ak bude treba. Tak ukážte sa mladý muž. Začneme pri oku,” povedal plastik a vystrel ruku.

“Sondu,” sestra, ktorá práve prišla, mu podala kovovú tyčku.

***

Paľo ležal na nemocničnej posteli. Mal obviazanú hlavu, prelepený okraj pravého oka. Pod ľavým okom sinku. Ďalšia záplata bola na líci. Obviazanú ľavú ruku. Sedel pri ňom Peter, držal ho za pravú ruku, do ktorej mu tiekla infúzia.

“Pavelko, strašne ma mrzí, čo sa ti stalo.”

“Nemá čo, Petrus,” stisol mu ruku. Peter mu ju pobozkal.

“Kto ti mohol chcieť takto ublížiť? To je hrozné,” zašepkal.

“Ani nie, Petrus, horšie bolo to všetko predtým,” pozeral naňho Paľo a stekali mu slzy.

“Palino, prepáč mi to, ak môžeš,” prosebne mu pozrel do očí.

“Už je dobre, Petrus, to najhoršie som predýchal. Ale ak chceš, ak k nej niečo cítiš…,” pokračoval Paľo.

“Zabudni, všetko to bolo…,” otvorili sa dvere. Dnu vstúpil primár Svikruha s mužom okolo tridsiatky.

“Dobrý deň, som poručík Fabián, chcem vám položiť pár otázok, pán Hláska, súhlasíte?” Paľo prikývol. 

“Môžete nás nechať osamote?” požiadal ich poručík.

“Pán poručík, pacient utrpel otras mozgu, takže ak by mu prišlo náhle nevoľno…,” upozornil ho primár.

“Samozrejme, pán primár, okamžite končím, to je signalizácia, však?” pozrel poručík na kábel s tlačidlom. Primár prikývol. Peter vstával, chcel odísť. Paľo mu však pevne zovrel ruku.

“Chcem, aby tu ostal,” povedal rozhodne Paľo.

“Ale aj on je potencionálny…,” policajt chcel povedať, že isté podozrenie alebo motív má aj Peter.

“Ak by mi chcel ublížiť, urobil by to sám,” povedal Paľo. “Uvidíte, spolu skôr vytypujeme, kto by za tým mohol byť,” dožadoval sa Petrovej prítomnosti.

“Takže svojho priateľa nepodozrievate?” Paľo záporne zavrtel hlavou. Poručík sa otočil na Petra.

“Ale potom chcem s vami hovoriť osamote, Peter, a tam už, pán Hláska, nebudete vy. Proti tomu nemôžete protestovať. My ho, či chcete alebo nechcete, budeme za podozrivého považovať, kým nezistíme, kto je páchateľ,” oznámil poručík.

“V poriadku,” súhlasil Paľo.

“Skúste si spomenúť, s kým ste mali v poslednom čase nejaký konflikt, nezhodu, kto si potreboval s vami vybaviť účty.”

Ako prvého uviedli Kamila. Peter nadiktoval poručíkovi jeho meno aj telefón. Ako dôvod uviedli pomstu za vykonanú pomstu. Neochotne, ale potom v náznakoch Paľo povedal, ako ho nechal spútaného na posteli. Vydal ho tak napospas rozjarenej spoločnosti gayov. Druhého uviedli Juraja Bystrického. Kontakt nemali, ale nebol problém zistiť ho. Tretí podozrivý sa stal Ondrejov otec, šéf polesia a bažantnice. Kontakt mal naňho Petrov otec – primár.

Uvažovali ďalej, spomenuli si na Borisa – násilníka z benzínovej pumpy, bývalého pacienta Márie. Že by za tým bol práve on, však vylúčili. Poručík povedal, že si preveria aj jeho, ak sa iné podozrenia nepotvrdia. Paľa napadol ešte doktor Struhár. S ním mal Paľo konflikt. Poručík vedel, o koho ide.

Do izby prišiel primár a ON, primár urológie Zvara. Chceli sa pozrieť na zranené Paľove genitálie. Poručík s Petrom opustili izbu.

ON mu odokryl perinu. Paľove guľky boli opuchnuté, na pravej strane namodralé. ON ho upozornil, že ho to bude bolieť, natiahol si rukavice a prehmatal mu jemne zranené miesto. Vylúčil torziu – pretočenie semenník a aj jeho prasknutie. Aj keď ho upozornil na bolesť, nebolo to až tak nepríjemné. Práve naopak, Paľov kohútik hneď reagoval šuchorením peria. ON sa zasmial, že krásavec bude zrejme v poriadku. Upozornil, že ak by sa v moči objavila krv, nech ho okamžite zavolajú. ON odišiel. Paľo ostal s primárom Svikruhom sám.

“Pali, myslím, že nastal ten čas, aby sme si potykali,” prehovoril primár.

“To myslíte vážne? Teraz, keď som pozašívaný ako handrová bábika a medzi mnou a Petrom… sme vlastne rozídení…,” skúmavo naňho pozeral Paľo. Naozaj nerozumel jeho pohnútke potykať si práve teraz.

“Vieš, keď som ťa štopkal na operačke a keď som videl, aký vystrašený pribehol môj syn, uvedomil som si, že medzi vami naozaj niečo je,” vysvetlil svoj motív, prečo práve teraz.

“Pán primár, to je pekné, ale je celkom možné, že náš vzťah je minulosťou, ale vy mi pokojne tykajte. Viete, nerád by som zažil, aby ste mi zajtra povedali, vráťme to do pôvodného stavu.”

Medzitým poručík spovedal na chodbe Petra, kde bol počas útoku. Pred ním a po ňom. Pýtal sa aj na podrobnosti konfliktu medzi nimi dvoma. Peter si náhle spomenul na ďalšieho podozrivého. Laco Varga, Zdenin brat. Robí v SBS-ke. Keď sa u Zdeny bavili o tom, ako prišiel Peter k ozdobe na oku, vraj povedal: “Ten frajer by potreboval asi dostať nakladačku a dobre ho nakopať do gulí!” Vraj sa ponúkol Petrovi, že to zariadi. Aj Zdena sa tvárila, že za to, ako sa správa, by si to naozaj zaslúžil.

Peter seba ako obiednávateľa bitky však zásadne odmietal. Bol na Paľa nahnevaný, ale dať ho zbiť nepokladal za žiadne zmysluplné riešenie. Poručík ho požiadal, či sa môže pozrieť do jeho mobilu. Peter mu ho bez zaváhania podal. Z izby vyšiel primár. Povedal poručíkovi, že sa môže za ním o chvíľu zastaviť, napíše mu predbežnú správu. Peter sa opýtal, či ho poručík ešte potrebuje. On povedal, že nie, ale chcel si ešte prezrieť údaje v mobile. Peter povedal, že ide za Paľom.

“Stenly mi navrhol tykanie. Čo si o tom myslíš?” skúmavo pozrel na Petra.

“Že je naozaj papagáj,” zasmial sa Peter. Táto poznámka rozosmiala aj Paľa. Do izby prišla mladá sestrička. V rukách niesla masť.

“Toto vám posiela pán primár z urológie, má sa to aplikovať na… na… na to miesto, kam vás nakopali,” červenala sa sestrička, zrejme prvý raz mala ošetriť mužské pohlavné orgány.

“Sestrička, dajte sem, ja mu tie nakopané guľky natriem,” ponúkol sa Peter, keď videl jej nesmierne rozpaky.

“Myslíte, že by ste to zvládli? Som tu na oddelení len týždeň…” Pomoc mladého muža bola pre ňu záchrana.

“Sestrička, niečo podobné mám aj ja v nohaviciach, neveríte?” provokoval ju Peter.

“Viete, ale čo ak vrchná sestra alebo nedajbože pán primár…,” mala obavy sestra.

“Nebojte sa, ja som syn pána primára, nič sa nestane, keď ho ošetrím ja,” ubezpečoval ju Peter a dal jasne najavo, že nie je len nejaká obyčajná návšteva.

Sestrička odišla, aj keď mala obavy, či to predsa nemala urobiť ona. Peter odhrnul z Paľa perinu a zdvihol mu nočnú košeľu. Nebol to pekný pohľad. Otvoril tubu s masťou. Naniesol si pár centimetrov na prsty a začal natierať poranené guľky.

“Ako?” 

“Príjemne to chladí,” povedal Paľo a zívlo sa mu. Bol vyčerpaný z bitky aj zo zákrokov, ktoré absolvoval.

“Spi, počkám tu, kým zaspíš,” pobozkal mu zľahka ovisnutého kohútika. Stiahol mu nočnú košeľu a zakryl ho. Chytil Paľa za ruku. Okrem infúzie tiekla do Paľa aj Petrova energia. Tak by chcel, veľmi by chcel, aby sa veci medzi nimi dali do poriadku. To, čo sa stalo, už nezmení, to Peter dobre vedel, ale nemali by to vzdať. Mali by nájsť k sebe znova cestu.

A nebola to len infúzia a Petrova energia, čo tieklo. Do dutiny ich vzťahu pritekal plným prúdom Petrov strach o Paľa. Bol to silný, pevný a odolný materiál. A nebolo to jediné, čo dnes dutinu vypĺňalo. V ten deň tam pritieklo aj Paľovo vedomie, že Peter je pri ňom, keď je zle. Že mu vôbec nie je ľahostajný, aj keď sú pohnevaní. Že mu na ňom záleží, aj keď medzi nimi vznikla priepasť.

O chvíľu už Paľo spal. Peter pri ňom sedel a pozeral na svoju lásku. Lásku doráňanú na tele a lásku doráňanú na duši. Uvažoval, kde začína a končí jeho chyba. Má na tom podiel viny aj Paľo. Zas sa tak od seba vzdialili alebo tentoraz je to len jeho maslo na hlave? Stálo mu za to vyskúšať, aké je to s novým vtákom pretiahnuť babu? Aké je to vystriekať sa jej medzi kozy. Bol to zážitok, to určite. Ale bolo to len splnenie jednej túžby, ale ak má byť výsledkom, že všetko medzi ním a Paľom sa stane minulosťou, tak to určite za to nestálo. Petrovi už tŕpla ruka. Pobozkal Paľa na nos a priškrtil dotekajúcu infúziu. Vyšiel na chodbu a oznámil to ošetrovateľovi, ktorý išiel okolo. Ošetrovateľ išiel k pacientovi. Na chodbe sa objavil major Hláska. Bez akýchkoľvek zábran objal Petra, aj keď vedel, že medzi ním a jeho synom hrozí alebo dokonca nastal rozchod.

“Slávo, práve zaspal.”

“Fajn, Peter, že si za ním prišiel, aj keď to pre teba asi nebolo jednoduché…”

“Chceš hovoriť s mojím otcom? Je tu, má službu. On ho aj operoval.” Slávo prikývol. Išli ku kancelárii s tapacírovanými dverami. Peťo zaťukal a otočil kľúčikom v dverách. Predstavil mužov, ktorí o sebe vedeli, ale ani jeden z nich netúžil po vzájomnom stretnutí. Podali si ruky a major sa poďakoval primárovi, že sa ujal jeho syna. Skonštatoval, že stretol poručíka Fabiána, pozrel si predbežnú lekársku správu. Nevidel síce syna, ale prečítal si, aké zranenia utrpel a odhadovanú dĺžku hospitalizácie dva týždne považuje za prehnanú.

Primár povedal, že je to len odhad, samozrejme tak dlho nemusí Paľo v nemocnici ostať. Určite je však potrebné, aby ho mohli 48 hodín pozorovať. Mohol mať nejaké vnútorné zranenie, ale aj pre otras mozgu. Podľa všetkého bol po útoku aj v bezvedomí, a ako dlho, to nevedia. Našiel ho medzi kríkmi pán, ktorý venčil psa.

Ako ich Peter sledoval, zrazu mu napadlo – dva papagáje – papagáj Stenly a papagáj Slávo. Zrazu mu to prišlo strašne smiešne.

“A ty sa čo tak usmievaš?” prekvapene pozeral na neho jeho otec.

“Prepáčte, len mi práve napadol vtip, čo dnes hovorili v divadle,” snažil sa zahovoriť Peter.

“No daj ho, som zvedavý, na čom sa smejete v divadle,” celkom privítal major možnosť sa usmiať aj v takejto nepríjemnej situácii.

“Ja neviem…,” vykrúcal sa Peter.

“Nerob drahoty!” nástojil Slávo.

“No dobre. Čo chýba v Jumbo Jete plnom židov?”

“Tak to neviem,” vzdával sa policajt.

“Arabský terorista s bombou?” tipol si primár.

“Nie, desať kíl predkožky,” povedal Peter a čakal na reakciu papagájov. Slávo sa z chuti zasmial, na tvári Stenlyho sa objavil len rezervovaný úsmev a pokrútil hlavou.

“Peter, to sa fakt teraz nehodí.”

***

Peter vošiel do kuchyne, Silvia práve dokončovala obed.

“Ak pôjdeš ešte za Paľom, môžeš mu zobrať polievku, robím slepačiu a poprípade aj z číny,” navrhla mu.

“Mami, toto ti chcem dať,” podával jej kľúče od Dolfiho.

“Vy ste sa dali s Paľom dohromady?” potešila sa Silvia.

“To ešte neviem, ale určite viem, že je pre mňa tisíckrát cennejší a dôležitejší ako plechy so štyrmi pneumatikami.” Petrovi sa začali po lícach kotúľať slzy. Silvia ho objala.

“Som rada, že si to pochopil, a neboj sa, Paľo ťa má minimálne tak rád ako ty jeho.”

“Mami, ale tie kľúče, to nie je prázdne gesto,” uistil mamu, že je ochotný vzdať sa auta.

“Ja viem a neberiem to ako prázdne gesto. Celkom mi stačí, že si si to uvedomil,” podávala mu kľúče nazad.

“Ber to teda tak, že si dostal druhé auto.”

“Ďakujem, mami,” objal ju Peter.

“A máš aj za čo. Peter, hovorila som s Máriou, ak sa vám podarí znova sa dať dohromady, bolo by dobré, aby ste sa porozprávali s psychológom.”

“S Máriou alebo…,” bol zvedavý Peter.

“Nie, sama povedala, že bude najlepšie, ak sa vám bude venovať tretia osoba, niekto, kto vás nepozná.”

“Ja určite nie som proti a Pavelko…”

***

Peter znova sedel pri zranenom priateľovi. Paľo práve dojedol polievku od Silvie. Veľmi mu chutila. Peter mu ponúkol čínu, ale Paľo už nevládal. Peter povedal, že ju dá k sestrám do chladničky. Zohreje si ju neskôr alebo na večeru.

“Pali, naše mamy majú názor, že by sme sa mali poradiť s psychológom. A ja si myslím, že ak sa chceme k sebe naozaj vrátiť, mali by sme to spraviť,” pozeral Peter naňho uprene. Veril, že Paľo bude súhlasiť.

“Petrus, ale ja neviem, či to naozaj chcem,” oznámil mu Paľo.

“Nechceš pomoc psychológa?”

“Neviem, či chcem, aby sme sa k sebe vracali.”

“Pali, prečo? Ty už ku mne nič necítiš?” zosmutneli Petrove oči. Paľo ho chytil za ruku. Pozeral mu do očí. Modrina spred týždňa sa už takmer stratila.

“Petrus, naopak, milujem ťa, mám ťa neskutočne rád, si pre mňa ten najúžasnejší človek pod slnkom,” otvorene mu vyznal Paľo svoje city.

“Tak potom nechápem…”

“Petrus, koľko kolízii sme za ten čas, čo sme spolu, mali?”

“No dosť,” priznal Peter.

“Vždy to vyzerá, že všetko bude fajn, a zrazu bum a nastane zlom. Viem, konflikty vznikajú, ale my sa dostávame do stavu, že jeden ubližujeme druhému. Ako keby naša krutosť a bezohľadnosť nemala hranice,” vysvetľoval Paľo.

“Ale vždy sme sa k sebe dokázali vrátiť, vždy som potom cítil, že každý nový deň som ťa mal radšej ako včera, Pavelko,” stisol mu ruku.

“Petrus, ako dlho si mi už nepovedal túto vetu. Viem, dnes cítiš ľútosť z toho, čo sa mi stalo. Ja som šťastný, že si pri mne, ale čo ak ťa o dva týždne zmlátim tak, ako zmlátili mňa. Čo ak ťa zo žiarlivosti zabijem.”

“Ale Pali, nepreháňaj.”

“Petrus, nepreháňam, je to tak a ty to vieš, a ak to neurobím ja, urobíš to ty,” povedal Paľo rozhodne.

“Takže ty hovoríš koniec?” zamrazilo Petra.

“Petrus, neviem, fakt neviem, ale mám strach.”

Do izby vstúpil ošetrovateľ s invalidným vozíkom.

“Pán Hláska, idete na CT-čko.”

***

Peter sedel v kresle pri posteli, Paľo mal posteľ tiež zdvihnutú na sedenie. Peter mu čítal z vytlačeného papiera.

V tom čase, keď Pán Boh urobil zem a nebo, nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán Boh nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem a privádzal na zem vodu a zavlažoval celý povrch zeme. Vtedy Pán Boh utvoril z hliny zeme človeka. Keď Boh tvoril tú bytosť, dal si na tom záležať a každý kúsok tvaroval svojimi rukami s božskou precíznosťou a božskou trpezlivosťou, lebo ho tvoril na svoj obraz. Chvíľami to vyzeralo, že Boh sa s tou hlinou zmiešanou s vodou láska. Uhládzal budúcemu tvorovi každú končatinu, všímal si každý detail tela, ktoré bolo tak veľmi podobné jeho telu. Keď mal hotové nohy, trup aj ruky, pustil sa do tvarovania hlavy. Pokiaľ bol pri tvarovaní doteraz dôsledný a precízny, tak pri hlave sa to ešte znásobilo. Boh spomalil čas, aby mal na hlavu naozaj toľko času, koľko potreboval. Pozrel sa na bytosť a vtedy si uvedomil, že niečo dôležité jej chýba. Síce taká maličkosť, ale v konečnom dôsledku veľmi dôležitá, a vlastne nie až tak malá maličkosť. Tá maličkosť, alebo kolík, vyrastala v rozkroku nového tvora a smerovala smerom hore. Keď ju nahrubo vyformoval, začal ju uhládzať s božskou jemnosťou. Maličkosť vyzerala jemne, ale aj pevne zároveň, ale Boh nebol stále spokojný so svojím výtvorom. Mal dojem, že maličkosť, ktorá nebola teda až taká malá, sa mu stále zdala byť nedokonalá. Boh sa jej dotkol ústami a jej tvar a povrch upravil pomocou svojich božských pier, zubov a jazyka. Keď bol s prácou hotový, začal telo pokrývať farbami.

Celému telu, ktoré bolo vytvorené z bledohnedej hliny, nechal pôvodnú farbu. Ústa bytosti pokryl červenou farbou. Takú istú červenú farbu dal aj na koniec výtvoru, s ktorým sa toľko vyzabával a dokončoval ho pomocou božích úst. Boh sa vystrel, slnko, ktoré stvoril len pred pár dňami, mu zasvietilo do očí, Boh to nevydržal a kýchol si.

Keďže držal v ruke červenú farbu, kvapôčky tej farby pristáli na nose a na lícach novej bytosti. Boh bol nahnevaný, že si takto dobabral svoje božské dielo, a snažil sa červenú farbu zotrieť. Na tvári bytosti sa urobili však šmuhy, a to bolo horšie ako tie červené bodky. Boh sa nahneval ešte viac. V tom mu napadlo povedať čarovné slovko “UNDO”, krok späť, a s presnosťou vlastnou počítaču sa bytosť vrátila do podoby, akú mala pred chvíľou. Boh ešte vtedy nemal tak dokonalý software, aby mohol veci vracať dozadu o dva kroky, tak nová bytosť ostala pehavá.

Do bytosti potreboval vložiť ešte genetickú informácia a naprogramovať celú bytosť. Na to, aby Boh doňho nahral operačný systém Adam 001, potreboval vsunúť doňho kábel. Boží kolík bol pripravený, dvíhal v rozkroku rúcho Pána Boha. Obzeral si svoj výtvor a rozmýšľal, kam by kolík zasunul. Všimol si pekné a nenápadné miesto. Na zadku tvora bola ryha. Vedľa seba boli dve veľké guľaté obliny. Boh napriamil svoj ukazovák a vsunul ho do ryhy medzi polguľami. Aj keď v tvorovi ešte nebol operačný systém, ani mu Boh nevdýchol život, ako sa Boží prst vnoril do tvora, ten sa pomrvil. Kto vie, či mu to bolo nepríjemné alebo práve naopak. Boh taký otvor, ako urobil bytosti, nemal, nepotreboval ho. Jeho organizmus pracoval bezodpadovo, nebolo doňho nič potrebné vkladať, ani z božského tela vylučovať.

Keď bola dierka na pripojenie hotová, vsunul do nej Boh svoje rozhranie a kmitavými pohybmi vytváral pripojenie, aby zo svojho božského tela do bytosti vniesol informácie. Keď v zášklboch tela pocítil Boh vzrušenie a napumpoval veľké množstvo dát, vytiahol rozhranie z bytosti, prešiel k nej spredu. Pobozkal bytosť na ústa a vdýchol do nej život.

“Budeš Adam,” riekol mu Boh. Tak sa stal prvý človek menom Adam živou bytosťou.

Potom Pán Boh vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán Boh dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným. Vysadil i strom života v strede raja a strom poznania dobra a zla. Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj. Odtiaľ sa rozdeľovala a tvorila štyri toky. I vzal Pán Boh človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil. A Pán Boh prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.”

Aby Boh zistil, ako operačný systém Adama funguje a či sa dobre rozvíja, potreboval na analýzu jeho schopností odovzdávať genetickú informáciu. Nutné bolo z Adama získať na analýzu vzorku. Boh si pred neho pokľakol a chytil do rúk jeho kolík. Vložil si ho do úst. Ale Adam bol ako malé dieťa, vrtel sa, každú chvíľu kolík vyťahoval z božích úst. I Boh riekol: “Nech ti tento odber dát pôsobí slasť, rozkoš a vzrušenie.” Na to sa Adam začal usmievať a Bohu pohybmi svojej panvy pomáhal dosiahnuť svoj prvý orgazmus. Boh ochutnával prvé ľudské semeno. Bolo dobré, ale bolo tam aj veľa zmätkov a zlých informácii. Boh sa rozhodol upgradovať operačný systém a vznikol tak operačný systém Adam 002. Potreboval ho do Adama dostať, ale Adam sa vrtel, krútil, bol neposedný, Boh sa nemohol do jeho otvoru dostať rozhraním. Prichytil si Adama rukou a ukazovákom druhej ruky vnikol do dierky na pripojenie tak hlboko, kam až dosiahol boží prst. Nad koreňom Adamovho kolíka vytvoril Boh uzlík nervov, aby aj pripojenie pôsobilo Adamovi rozkoš. V duchu si Boh pomyslel – budeš ty prosiť tata, aby ti dával do rozhrania nové dáta. Bude sa ti po páčiť. I vznikla prostata.

Keď Boh vytvoril prostatu, vnikol svojím rozhraním do Adama a po pohyboch na čo najlepšie spojenie napumpoval doňho novú verziu operačného systému. Adam sa pritom už nevrtel, ale užíval si rozkoš a Božím pohybom vychádzal v ústrety svojím zadkom. Všetko sa to tak Adamovi zapáčilo, že začal po tom stále túžiť, stále by chcel, aby mu Boh ústami odoberal vzorky alebo pumpoval doňho stále nové a vylepšené verzie operačného systému. Boh ich vkladal Adamovi cez dierku na zadku, ale aj cez ústa.

Boh mal však aj iné povinnosti ako len Adama. A tak, keď bol Adam sám, tak začal po raji pozorovať iné tvory, ako v pároch vkladajú do seba svoje operačné systémy. Baran ovci, kocúr mačke, kohút sliepke. Pozoroval ich a bol smutný. I Boh si všimol, že tvor, ktorého stvoril, sa stal neveselý, ba až trudnomyseľný. Vtedy si Boh uvedomil, že ako ku koze stvoril capa, k psovi suku, k opici opičiaka, Adam bol sám. Boh ho sice stvoril na svoj obraz a Boh bol a je jediný. Ale aby sa Adam mohol rozmnožiť, potreboval samicu. Tak Boh stvoril k Adamovi Evu.

Prvotné bolo však Božské milovanie. Na jeho pamiatku Boh rozhodol tak, že každý 25. potomok Adama bude uctievať túto pamiatku a zároveň, ak Boh v budúcnosti bude potrebovať vylepšiť operačný systém na Adamových potomkoch, má na to k dispozícii v sto potomkoch vždy štyroch vyznávačov čistej Božskej lásky.

Peter dočítal svoju verziu stvorenia Adama.

“Petrus, ty si blázon,” krútil hlavou Paľo a usmieval sa.

“No čo, môže byť?”

“Poď sem ty, hneď by som si dal vylepšiť operačný systém, ty môj stvoriteľ,” natiahol Paľo ruku k Petrovi. Peter mu ju chytil.

“Tak čo, Pali, skúsime to ešte raz? Dáme si šancu?”

“Ja neviem, sám neviem, Petrus,” vážne naňho pozeral.

“Viem, máš obavy.”

“Petrus, tak ako to nejde s tebou, nejde to ani bez teba,” vystrel k nemu ruky. Peter ho objal. Po lícach im začali stekať slzy.

“Pali, prosím ťa, skúsme to ešte raz. Dnes som pocítil, ako ťa neskutočne potrebujem. Neviem si predstaviť, že my dvaja by sme k sebe nepatrili.”

“Skúsime, Petrus, aj keď niekedy…, ale keď mi bolo najhoršie, zrazu si bol pri mne. Ďakujem.”