• Oliver
Stylromantika
Datum publikace16. 11. 2026
Počet zobrazení288×
Hodnocení4.28
Počet komentářů2

Povedzme si úprimne. Kto by netúžil vedieť, čo prinesú najbližšie dni a týždne? Dozaista každý jeden. Život je však nevyspytateľný a robí si s nami, čo sám uzná za vhodné. Na druhej strane práve to dáva nášmu bytiu svojské a ničím nezameniteľné čaro. Ak by človek vedel všetko vopred, jeho život by zaiste nestál zaveľa. Rovnako to bolo aj so mnou. Absentovalo akékoľvek tušenie, čo mi prichystajú nasledujúce minúty, hodiny, či mesiace.

Železničná stanica v Košiciach, s neveľmi vábivým exteriérom, ba i interiérom, vítala prichádzajúcich cestujúcich, teda aj mňa. Prvý rok v rekonštrukcii a stále mi pripadala rovnaká ako pred začiatkom prác. Húfy náhliacich sa ľudí, sem-tam postávajúce čudné indivíduá, bezdomovci s fľašou čuča, ešte stále, poprípade už nanovo v alkoholovom delíriu, zmiešané vône zo staničného bufetu, zápach z toaliet… Prakticky žiadna zmena. Takto tu vyzeralo aj vlani. Napadlo mi čím skôr vyjsť na perón a nastúpiť do pristaveného vlaku. Do odchodu síce chýbala necelá štvrťhodinka, určite je lepšie sedieť vo vozni, než sa potĺkať takrečeno naverímboha stanicou.

Prvé kupé vyzeralo byť dosť zaplnené, o čom svedčilo množstvo batožiny. V ďalšom sedela iba mladučká dievčina čítajúca text na tablete.

„Dobrý… Je tu voľné?“

Moja maličkosť, nečakajúc na odpoveď, postupovala k oknu. Babenka na krátky okamih pozdvihla zrak, prikývla hlavou, možnože na súhlas alebo i na pozdrav, zrejme na oboje, a opätovne študovala rozčítané riadky. Zakrátko pristúpila taká typická dedinská tetuška v tmavých šatách so šatkou na hlave a usadla na sedadlo.

„Dobrý deň, mládež,“ riekla.

„…brý deň,“ zašomral som.

Dievča opäť iba prikývlo. Zastrčiac si miniatúrne slúchadlá do uší počúvalo hudbu, súčasne pokračovalo v čítaní. Odrazu zaznela takmer na plné pecky skladba Nothing Else Matters od zoskupenia Metallica. Niekomu evidentne zvonil mobil. Môj to rozhodne nebol, dievčina ďalej nerušene počúvala, takže zostávala jedine tetka. Tou melódiou ma fakt zabila. To už dotyčná vydolovala mobil z kabely a nie ledajaký. Dotykové HTC. Teda babka sa nezdá, žeby metalistka, a ešte k tomu aj technicky zdatná, napadlo mi.  

„Áno chlapče, počúvam ťa. Sedím vo vlaku. Čo sa bojíš, však mám hubu, sa spýtam. Dobre, dobre, zavolám.“

Sotva odložila telefón, niečo z tej objemnej kabely vyťahovala. Neveľký balíček zabalený do alobalu, taktiež aj fľaša zaváraných uhoriek uzrela denné svetlo. Kupé zaplavila vôňa domácej klobásy. S nevídanou chuťou sa pustila do jedla. Civel som na ňu ako puk. Čochvíľa ma takmer dorazila. Uhorky dojedla kompletne všetky a vypila kyslý nálev až do dna. Dnu vstupovala mladá žena s malým dievčatkom, postrkujúc ho pred sebou. V náručí držala asi ročného chlapčeka. Usadili sa oproti mne.

„Mami? Ja som smädná,“ žobronilo dieťa.

„Prosím, tu máš čajíček,“ podávala jej starostlivá matka nádobu s nápojom.

„Ale ja som smädná na Kofolu a nie na čajíček,“ skonštatovala malá.

Sledujúc dianie vonku som zbadal ozlomkrky utekajúceho chalana. Stihol to na poslednú chvíľu, keďže sa vlak o pár sekúnd pohol. Na zvuk posuvných dverí sme všetci otočili hlavy. Udýchaný chlapec stál na chodbičke, uvažujúc či vstúpiť alebo radšej hľadať iné miesto. Vyzeral dobre. Tmavovlasý, nie obézny, ale takej mohutnejšej fyzickej konštrukcie, približne v mojom veku, snáď o rok, dva starší. Pomenovanie v duchu Rybak ho bezpochyby vystihovalo. Áno, presne ten sympaťák s husličkami, ktorý vyhral pred niekoľkými rokmi Eurovision Song Contest. Chalanova tvár mi ho skutočne pripomínala. Dievčaťu pozornosť vôbec nevenoval, matku z deťmi prehliadol, o tetušku pohľadom ani nezavadil a na mňa pozrel možno o niečo dlhšie, než býva zvykom. Slúchadlá na ušiach, pokyvkávajúca hlava do taktu, napokon predsa len vošiel dnu a klesol na voľné sedadlo pri posuvných dverách oproti dievčine. Tá si ho zvedavo obzerala. Badateľne ju zaujal. Možno tvárou, či snáď postavou, nebodaj azda výraznou vôňou pánskeho parfumu. Sklopila hlavu a opätovne čítala.

Vlak naberal rýchlosť. Opúšťal železničnú stanicu. Malý krpec na matkiných rukách akosi znervóznel a ustavične nezrozumiteľne mrmlal.

„Lukáško… Bože môj, práve teraz,“ povzdychla si mladá žena.

Malý sa s prepáčením posral. Pribudol ďalší zápach. Okno sme otvoriť nesmeli, pretože tetuška neznášala prievan, takže všetci zostali v tom zmiešanom smrade. Tak toto bolo už priveľa aj na Kuba. Vstal som, natiahol ruky za batohom a vyberajúc sušienky mi pohľad zabehol k oknu. Sklo odrážalo chalanov obraz. Povytiahnuté tričko mi poodhalilo brucho. Neviem, čo ho zaujalo. Žeby vytŕčajúce boxerky? Alebo azda úzky pásik chĺpkov smerujúci od pupka smerom dolu? Netušil, že o tom viem, tak som sa náročky hrabal v batohu čo najdlhšie. Rybak nasucho prehltol. Tá situácia mi vnukla myšlienku provokovať ho ďalej. Batoh zostal na mieste a ja vychádzajúc bokom z kupé som musel na krátky okamih zastaviť, pretože akási skupinka prechádzala uličkou. Pozeral mi priamo do rozkroku. Sklopil viečka a nenápadne povzdychol. Jasné ako facka. Preto ho dievča vôbec netankovalo. Zaujímali ho chalani. Stojac vonku, vedľa mierne stiahnutého okna, ujedajúc zo sušienok moje pľúca konečne dýchali normálny vzduch. Pri vstupovaní do kupé sa všetko zopakovalo. Zahrávanie pokračovalo. Opäť hypnotizoval moje intímne partie. Sediac na mieste mi vŕtalo hlavou čo vymyslieť. Tetuška vstávala. Zdvíhala sa aj matka s deckami. Odchádzali uličkou k dverám, nachystaní vystúpiť. Nenápadný úsmev mi preletel tvárou. Konečne sa dalo vystrieť. Ja rozvalený, nohy natiahnuté pod sedadlom oproti, tričko mierne odhaľujúce tú časť tela, ktorá ho toľko dráždila, som akože driemal. Na otvorenie posuvných dverí moje vedomie schválne nijako nereagovalo. Dievča odišlo. V kupé zostali dvaja, ja a on. Hm… Bolo nanajvýš nerozumné hrať driemajúceho. Prečo? Môj mozog, ukolísaný monotónnym zvukom úderov kolies o koľajnice, skutočne vypol a usnul. Neviem, kedy a kde vystúpil. Nuž čo. Zábava na účet druhého nemusí vždy skončiť tak, ako by si to ten prvý predstavoval. Tentoraz sa pobabralo i to, čo pobabrať nešlo. Chtiac-nechtiac musel som sám sebe priznať, že ma zaujal, a s určitosťou ani ja som jemu nebol zúplna ľahostajný. Mnohé indície tomu jasne nasvedčovali. Kubko, Kubo… posral si to na celej čiare, vravel môj vnútorný hlas. Mal pravdu. Prebudila ma až sprievodkyňa na konečnej v Humennom. Super. Akože teraz doleziem domov? Čakalo ma viac než tridsať kilometrov naspäť. Bože, existuje ešte jeden taký debil?

 

Po lete už dávno zostali leda smutné spomienky odkvitnutých vlčích makov, teraz načisto suchých a padajúcich k zemi. Prichádzala jeseň. Nájsť niekoho, prosto takého od nás, nebýva vôbec jednoduchá záležitosť. Zvlášť ak človek žije na dedine, kde si nemôže ani prdnúť, aby o tom susedia nevedeli, a študuje v neveľkom meste. Veď nikto nechodí s nápisom na čele – Som homosexual. Kto na tomto svete to má jednoduché? Aj ja som si myslel, že chalan zbalí babu jedna dve. Svet sa mení. Sakramentsky. Dnes už skôr baby lovia chalanov. Moja maličkosť je toho príkladom. Denisa ma spracovala, namotala a takpovediac pretiahla a to pritom pokukujem po chlapcoch. Vtedy jej situácia nahrávala do karát. Kamaráti ma podpichovali, doslova huckali a ja, v ten okamih, nadržaný možno viac než jeleň v ruji… Preplnený obsah potreboval von stoj čo stoj. Prišla do rany a bolo mi kompletne jedno, či baba alebo chalan, takže to inak dopadnúť v podstate nemohlo. U kamošov som postúpil minimálne o jeden stupienok a to ma tešilo, aj keď pravda o mne bola niekde celkom inde. V ich prítomnosti mi z úst vychádzali samé nadávky. Dôvod bol jednoduchý. Zapadnúť medzi partiu a nevytŕčať. Lenže časté ukrývanie sa za škraboškou oplzlých slov, s jediným cieľom, pôsobiť navonok sebaisto, ma desilo. V skutočnosti je moja myseľ veľmi krehká a každým dňom akoby slabšia. Obavy, že raz praskne a rozletí sa na milióny drobných čriepkov, naberajú na intenzite. Má človek počúvať myseľ? Poprípade srdce? Či azda dušu? Čo je najdôležitejšie? Kto mi poradí? Kto pomôže? Schovávam sa do seba samého a pritom nesmierne túžim, aby ma voľakto našiel. Respektíve vhodnejšie povedané ja chcem dakoho vypátrať, vykutrať, získať. Utekám ozlomkrky od všetkého preč a stále čakám, že ma niekto doženie, uchopí za ruku a privedie späť. Skutočnosť je však taká aká je, iná bezpochyby nebude. Človek ju môže prijať, prípadne odmietnuť. Oslobodenie jednak príde jedine v tom prípade ak sa s ňou stotožníme. Hádanie je úplne zbytočné, pretože ONA má navrch a jedine ONA vyhrá. V nijakom prípade nemusí čakať na náš verdikt, na náš súhlas, na naše ÁNO, nakoľko ona sama svoje ÁNO predsa dávno má. Takže adolescent, si chtiac-nechtiac musel uvedomiť kým skutočne je, že nikým iným už byť naozaj nemôže. Sexualita je raz a navždy daná. Tento stav, túto realitu, nemožno ľudskou mocou zmeniť. Prijmi tú pravdu a ži s ňou, pretože iba takto môžeš napredovať, našepkávala mi duša a tíško prosilo rozbúchané srdce. Mozog napokon poslúchol a ten skutočný fakt prijal. Som gay a iný už zjavne nebudem. Ako je nesmierne ťažké pozrieť sa vlastným pocitom do tváre…

Surfovať po rozličných gay stránkach mi spočiatku pripadalo byť celkom zábavné. Avšak naivný chalan veľmi skoro pochopil ďalšiu skutočnosť. Zistenie, že tam hľadá drvivá väčšina tak akurát sex, krásnu tvár, dobrú postavu a poriadneho vtáka, najideálnejšie všetko to v jednom, ma nadobro odrovnalo a znechutilo. Teda, prezentujem tu svoj osobný poznatok, na základe vlastných skúseností, ktorých mám síce zatiaľ žalostne málo, ale nejaké mi už predsa len vo vedomí korene zapustili. Neviem, možno sa mýlim a všetko je to úplne inak. Veď sám uvidím, či mi túto holú životnú skúsenosť život potvrdí alebo vyvráti. Samozrejme, že existujú jedinci, ktorí hľadajú niečo iné, mám na mysli plnohodnotný vzťah, spolužitie, lásku. Objaviť ich jednoduché teda naozaj nie je.  

Zahoď svoje starosti, napovedala mi duša. Musím nájsť chlapa, vlastne skôr chalana, aj keby z neba fúriky padali. Mám osemnásť, takže mi do toho už nikto kecať nemôže…

 

Taxík odfrčal. Ja, teraz o pár eur ľahší, stojac na zasneženej ceste a uvažujúc či ísť, poprípade zdupkať preč, som prestupoval na mieste. Ktovieaká zima nebola. Dákych -2°C. Zaletoval drobný, avšak dosť hustý sneh. Nezaškodilo zapnúť zimnú bundu. Kubo, nie si blázon? Čo si od toho vlastne sľubuješ? Načo tam ideš? Moja myseľ horúčkovito spracovávala ustavične pribúdajúce myšlienky, hľadajúc na nich odpovede. Nič rozumné neobjavila. Nohy samé od seba vykročili.

Zanedlho ma doviedli na lesnú, štrkom vysypanú cestu, schovanú pod niekoľkocentimetrovou vrstvou čerstvo napadaného snehu. Nezastavili a pokračovali ďalej. Čakala ma dobrá štvrťhodinka chôdze do kopca. Míňal som chatu za chatou. Niektoré osvetlené, iné zas ponorené do tmy. Posledný deň v roku, 31. decembra, táto lokalita ožívala. Mnohí ušli z mesta a oslavovali práve tu.

Vonku ani živej duše, leda ak iba drobná zver, pobehujúca sem-tam a zanechávajúca odtlačky v snehovej pokrývke. Začínalo nepríjemne pofukovať. Nárazy vetra kmásali vetvami stromov a studený severák prenikal až na kožu. Vytiahol som zips ku krku, prehodil kapucňu na hlavu, stiahol šnúrkou, aby ju vietor nesfúkol, a krok po kroku smeroval do kopca. Padajúci sneh zhustol a pomaly ukrýval moje stopy, ktoré viedli od hlavnej cesty čoraz hlbšie do lesa. Dočerta! Musela byť tá chata až na samom vrchu? Ako sem vôbec dostali stavebný materiál? Úvahy podobného typu mi chaoticky blúdili hlavou. Udýchaný, mierne spotený, som zostal stáť. Cieľ cesty temer na dosah. V tom vresku, ktorý vo vnútri panoval, ma mohol sotvakto počuť, prsty predsa zaklopali a pre vlastné uspokojenie zovretá päsť párkrát poriadne zabúchala. Žiadna reakcia. Tí dnu má vôbec nepočuli. Dlaň siahajúca na kľučku uchopila naprázdno, pretože dvere niekto otvoril. Jej oči najprv odzrkadľovali prekvapenie, ktoré v okamihu vystriedalo mne už známe iskrenie. No zbohom… Zízali sme na seba, nebol to Kubko, kto napokon sklopil pohľad.

„Ahoj, Kubo…,“ prehovorila.

„Čau, Denisa,“ vybehlo mi z úst.

„Ideš ďalej alebo…,“ začala.

Čo teraz? Odísť neprichádzalo do úvahy a ísť ďalej sa mi dvakrát nechcelo. Opäť mi pozerala do očí. Ten pohľad vypovedal všetko, o čom premýšľala. Poriadny sex, hneď, najlepšie okamžite…

„Deni, kto je to? Vy sa poznáte?“

Spoza dievčenského chrbta vykukla chlapčenská hlava s mierne lesklým pohľadom. Rozhodnutie padlo v okamihu. Idem dnu. Zabuchol som dvere a sňal kapucňu. Spoznal ma.

„Vieš, Martinko, raz sme spolu tancovali na diskotéke. Ty si tam so mnou nebol,“ poznamenala.

Slovo tancovali vyslovila máličko dôraznejšie a očami šibla smerom k chalanovi. Niečo mi naznačovala. Doplo mi, že je to asi jej borec. S určitosťou nevedel, čo sa vtedy medzi nami udialo. Takže jeho meno je Martin. Aby bolo jasno. On je ten chalan z vlaku. Áno ten, čo som ho pomenoval Rybak. Odvtedy sme sa nestretli, až dnes.

„Servus, Jakub. Takže si predsa prišiel.“

To ma zdravil Tomáš. Presne kvôli nemu som sa sem teperil. Neskutočne ma priťahoval. Prirodzene, že z toho nemohlo nič byť, ide totižto vyslovene iba po babách. Samozrejme tú svoju mal so sebou. Teraz ma už ale nezaujímal. V zornom uhle zostával jedine Martin.

„Maťo,“ prehovoril, podávajúc mi napriahnutú pravicu.

„Kubo.“

Pánabeka, pevný stisk drevorubača. Zrejme som vo vlaku poriadne pochybil a možno to bol práve Martin, kto sa so mnou zahrával, vtedy a možno aj teraz. V mojom vnútri spustilo kotvu nesmierne sklamanie. Mať pri sebe dvoch urastených chlapíkov a ani z jedného nič. Maťo rozprával zľahka zastretým, značne hlbokým, zjavne nesmierne erotickým hlasom, ktorým bohovsky dráždil moju mužskú podstatu.

„Poď a odlož si,“ zavelila Denisa.

Ukazovala na vešiak zaprataný množstvom vetroviek a zimných búnd. Ťahala ma do kuchyne, síce modernej, avšak celkový dojem kazil bojler v kúte. Zato kozub na opačnej strane miestnosti pôsobil veľkolepo. Plamene plápolali, vyžarujúc do celej miestnosti príjemné teplo. Na stole medzi plechovkami piva, kokakoly, táckami s chlebíčkami, slanými tyčinkami, orieškami a ktovie čoho ešte, trónili fľaše s Metaxou, Ginom, ba aj demižón červeného vína.

„Vážení… Dorazil Kubo,“ zvolal Tomáš.

Hurhaj na chvíľu utíchol a všetci prítomní, do jedného pod parou, dievčatá nevynímajúc, sa so mnou zvítali. Všetci pokope. Andrea s Milošom, Peter v spoločnosti Zuzany, niekoľkokrát rozídení a znovu spoločne chodiaci Henrich a Tamara. Ešte Žaneta, tá patrila k Tomášovi, no a samozrejme Denisa. Chýbal iba Maťko. Aha ho, práve prichádzal, len neviem, či zazeral na mňa alebo na Denisu. Azda voľačo vytušil? Už mi ku šťastiu chýba jedine to, aby tu spravil dáku žiarlivú scénu. Maťo ma nasmeroval k jednému z kresiel pri kozube, hneď vedľa si sadla Denisa.

„Piješ Metaxu, Gin, či?“ stojac oproti mi položil otázku.

„Radšej Gin.“

„So sódou, či bez. Tonik už nie je,“ doložil.

„To je jedno.“

Priniesol mi čistý alkohol. Usadol oproti, rozvalený v mohutnom kresle, usrkával dáku namiešanú gebuzinu. Doteraz som nepil Gin bez toniku a taký odporne teplý zaiste nikdy. Chutil hnusne, až ma striaslo. Ale ohnivá voda vzpružila. Prechádzajúc pohľadom po prítomných sa napokon moje oči obrátili k Maťovi. Pozrel na mňa s výrazom úplnej ľahostajnosti. Keď prehovoril k Denise, hlas mu znel chladne, neosobne, úplne rovnako prednášal profesor za katedrou.

„Nechápem, ako sa to mohlo stať. Vypočúvanie na polícii bol fakt zážitok na celý život. Bar teda vyzeral, rozbité sklo, dolámané stoličky… Takého vola fakt nenájdeš. Boha jeho… škoda za 1000 eur. Sa na to vykašlem.“

„Načo o tom zase začínaš? Aj tak nič nespravíš. Musíš zaplatiť, to je celé a bodka,“ zareagovala, pričom po mne nenápadne hodila očkom.

Dokelu, o čo jej vlastne ide?

Tomáš, prechádzajúci, či vhodnejšie povedané tackajúci sa okolo, mi položil ruku na rameno alebo sa o mňa skôr oprel, pretože strácal rovnováhu a zabľabotal:

„Chceš ešte Gin? Ak áno, nalej si sám, máme tu samoobsluhu.“ Nezišlo mi nič iné na um, iba naplniť sklo alkoholom. Martin mi strčil pred nos skoro prázdny pohár, tak som mu dolial. Miloš si zapálil ďalšiu cigaretu, ktovie koľkú už v poradí. Zapnutá telka, hudba z CD prehrávača, humorné pásma v rádiu, občas to znelo všetko súčasne, more alkoholu, smiech, vrava, tanec… jednoducho silvestrovský žúr. O polnoci gratulácie a opäť rovnaký scenár.

Denisa to s alkoholom zrejme prehnala, čo si všimol aj Maťo, pretože ju slušne upozornil, aby s pitím prestala. Tá, možno na truc, siahla opäť po fľaši.

„Denisa! Stačilo a ideme spať!“ zahundral.

Uchopiac ju okolo ramien zamierili do jednej z izieb. Postupne odchádzali aj ďalší. Mejdan očividne končil. Všetci zalezení, zostal posledný mohykán, teda ja. Rozvalený na pohovke, sledujúc voľajaký hudobný kanál, sa mi únavou zatvárali oči. Navidomoči som naozaj zadriemal.

V spánku mi trhlo telom a to ma prebudilo. Martin sedel oproti a čučal do prázdna. Neviem, prečo ma to vtedy napadlo, vyšlo to z úst akosi mimovoľne.

„Na tej diskotéke sme si to s Denisou rozdali.“

Spozornel, pohľad mu stvrdol, na čelo vystúpila hlboká vráska.

„Klameš! Vravíš to jedine preto, aby si ma vytočil, všakže?“

„Jazdí na úde… proste šialené tempo, veď to predsa musíš aj ty vedieť, keď ste spolu,“ pľujúc mu pravdu do tváre, mi vyzývavé provokovanie rozhodne išlo.

Zaťal päste. Okamžite vstal, v sekunde vytriezvel.

„Ty kretén…,“ začal.

„No a? Dokonalá trtkačka,“ vyšpľachlo mi vzápätí z huby.

Vstávajúc zo sedačky sa moja tvár i pery škodoradostne vysmievali a následné ľahostajné myknutie plecami pôsobilo ako rozbuška. Bezmyšlienkovite a bez akejkoľvek prípravy, či čo i len náznaku, mi vrazil poriadnu do sánky. Hodilo ma to späť. Pochytila ma neuveriteľná zlosť. Pachuť bitky visela vo vzduchu. Oči soka zatemnené zúrivosťou sršali bleskami. Stál so zaťatými päsťami a funel sťa vytočený býk. Alkohol mi zaiste zahmlil mozog a túžba zmlátiť ho dodávala viac a viac sily. Uvedomenie prišlo až oveľa neskôr. Priveľa alkoholu vo mne vyvolávalo bitkárske nálady, takže po tomto incidente moje druhé Ja alkohol zatratilo. Maximálne pohár či dva vína a dosť. Ďalej nasledovala stopka. Inak by to smerovalo presne tam, kam dorazil môj foter.

Skok a súboj dvoch sokov začal. Maťo v snahe vyhnúť sa mi skrčil telo, neudržal však rovnováhu a padol na stôl. Drgnúc lakťom do lampy ju zhodil. Spadla na podlahu a zhasla. Vzápätí zhasli aj všetky ostatné svietidlá. Poistky v hajzli, prebehlo mi hlavou.

Izba zostala v tme, iba kozub vytváral ohnivú žiaru, takže červeň plameňa visela vo vzduchu, kĺzala po nábytku i po vystretom Maťovi, podobajúcom sa diablovi. Mne ale vtedy pripomínal skôr padlého anjela natretého na červeno. Rýchly útok však úspešne odrazil. Uzemnil ma, odrovnal, schmatol za plecia a svojimi rukami pevne oblapil. Dvaja zápasníci, zakvačení do seba, stískajúc jeden druhého, sa gúľali v tmavých tieňoch po plyšovom koberci. Bol mocný, ale ani Kubko nie je žiadna mušia váha. Sily viac-menej vyrovnané, víťaz neistý. Chcel ma uchopiť za plecia a sotiť o zem. Nevyšlo to. Stiahol mi akurát tričko cez hlavu. Maťko narazil na moju šikovnosť a obratnosť. Predsa len tej pálenky skonzumoval podstatne väčšie množstvo. Napadlo mi stisnúť mu zápästia a držať ich za jeho chrbtom, mocne ho pritom obopnúc. Podmanený, v mojej moci, presne o tomto môj mozog často po nociach sníval. Zachvátilo ma vzrušenie. Mykal sa, kopal nohami, prudko dýchal. Tlak našich tiel, trenie, ktoré vznikalo pri zápolení a gúľaní sa po koberci v pevnom objatí, vo mne vyvolávali pocit, akoby dve telá tvorili jeden neoddeliteľný celok.

Naša krátka potýčka razom ustala. Ležiac pri kozube mi pozeral do očí. Mňa zastavila jeho prebudená žiadostivosť. Maťa tá moja, horiaca, ihneď znehybnila. Plameň v kozube nebol jediný, kto bol v tom okamihu rozpálený. Prebudená vášeň ma nedokázala nechať chladným. Vyzeral byť nadovšetko ohromený, akoby nechápal, čo sa to vlastne dialo. Tú pevnosť v mojom rozkroku, ktorá silou mocou nástojila na vyslobodení z nohavíc, jednoducho nemohol necítiť. Zastretým šepotom, roztúžene a zároveň prekvapene vyslovil:

„Kubo?!“

Jedinečný okamih, kedy sny vstúpili do skutočnosti a nenaplnená tajná túžba začínala naberať na reálnosti, mi takmer zobral vzduch z pľúc. Opätovne prudko dýchajúc s obnaženou hruďou, zdvíhajúcou sa ako objemné závažie, moje vzrušenie zablokovalo myseľ a telo uvoľnené zo zovretia siahlo po tom, po čom tak lačne prahlo. Prekryl som ústami Maťove horúce pery. Dlhý, zmierlivý bozk priniesol čiastočnú úľavu a tá zatisla do neznáma všetky tie bremená na duši, ktoré tam zostali od toho stretnutia vo vlaku. Stiahol som sa z neho a ležal horeznačky, chvíľu hypnotizujúc drevený obklad na strope.

Sedel podopretý rukami, pozeral mi vyzliekajúcim pohľadom uprene do očí a zamrmlal:

„Denisa je moja sestra, ty pako…“ Na ďalšie vysvetľovanie nezostal čas. To mi už hladil brucho a bez akýchkoľvek zábran mu ruka skĺzla nižšie, rovno pod nohavice a boxerky. Prisatými perami mi vsunul horúci jazyk do úst. Moje telo, zvíjané v slasti rozkoše, zaplavené nevídaným blahom, doslova priadlo narastajúcim vzrušením. Chvatom rozopol gombíky a opatrne vybral vztýčený sochor von. Mal neuveriteľne šikovné prsty a ja, mysliac si, že nič lepšie už byť nemôže, som išiel takmer zošalieť. Mýliť sa je ľudské…

„Chcem ťa. Hneď, tu, úplne celého,“ šepkal preskakujúcim hlasom, v okamihu zhodil košeľu a sťahoval gate.

„Počkaj, prosím. Čo ak voľakto dôjde?“

„Poď, je tu voľná jedna izba,“ vyslovil rýchlo vstávajúc.

Vrch tela obnažený, nohavice do polovice stehien, úd pulzujúci napätím, jednoducho nádherný pohľad. Neunúval sa natiahnuť ich, načo aj, zakrátko pôjdu predsa bezpochyby dole. Uchopil ma za ruku. Aká bola jeho dlaň rozhorúčená, rozochvená a jemne spotená. Pomohol mi vstať, roztrasený nedočkavosťou, rovnako ako aj ja. Zostal však na mieste a privinul si ma na hruď. Kriste…, ak teraz neexplodujem, bude to zázrak.

Dve mužské postavy, kráčajúce bok po boku si svietili mobilom, stúpali hore schodmi do podkrovia. V izbe vydoloval z nohavíc zapaľovač a zapálil knôt sviečky. Položil ma na kraj postele, stiahol si nohavice i bielizeň a obratom pomohol zo šiat aj mne. Dvaja chalani prepadli vzájomne potláčanej vášni, ktorá teraz uvoľnená, oboch vtiahla do svojej moci. Dotyky, hladenie a bozky striedal dookola. S Maťom prišlo všetko to, čo jeho sestra vyvolať nedokázala. Vášnivé bláznovstvo, hraničiace so šialenstvom, mozog utopený v oceáne citového vzrušenia, nadprirodzená slasť zrodená ktovie kde, zachvacujúca azda každú bunku tela. Vyplavované hormóny šťastia ma napĺňali neopísateľným blahom, doslova prerod v seba samého. Stav hodný bohov. Moja myseľ okolitý svet absolútne nevnímala, takže vôbec neviem kedy pokľakol. Ochutnával ma perami i jazykom. Áno, presne tam, v stredných partiách, a to takou intenzitou, až mi som z toho vystupňovaného opojenia bolo takmer na omdletie. Potom už nešlo vôbec nič ovládať. Podopretý rukami za chrbtom, stonajúci opojným pôžitkom… Enormne vystupňovaný tlak vo svojich vlastných útrobách nešlo udržať. Telo rozbúrené zemetrasením zachvátil kŕč. Vulkán vybuchol. V tej chvíli to pripomínalo umieranie i zrod zároveň. 

Mal to všade, na tvári, vo vlasoch i na perách. Nebolo mu to nepríjemné, skôr naopak. Zhlboka dýchal, spoločne so mnou vzdychal, rozkošný úsmev, roztúžené oči. Moje vyvrcholenie si s pôžitkom vychutnával. Kľačiac predo mnou masturboval.  

Na brieždení, keď sa lámala noc s dňom, v ten nový deň, prvý v novom roku, pre mňa bezpochyby výnimočný, sme ležali s Maťom vedľa seba udýchaní, unavení, ale nadovšetko spokojní a ja navyše nevypovedateľne šťastný. Zlievajúci sa vosk zo sviečky vytváral na svietniku bizarný výtvor, plamienok kmital v nepravidelných intervaloch a osvetľoval neveľkú miestnosť. Ležiaci na boku s podopretou hlavou, zasnený výraz, hypnoticky hladiaci zreničkami Maťove nahé telo. Možno podvedome ucítil môj pohľad a otvoril oči.

„Prosím ťa, nepozeraj na mňa takto!“ vybafol rázne.

„Ako?“

„Nuž zasnene, s obdivom, s láskou…, v tvojom pohľade je až priveľa citov. Dobre ti radím, nerob to,“ vysvetľoval.

„Nerozumiem. Veď nám bolo predsa obom dobre, či azda tebe nie?“

„Ale áno, Kubo… Tu však príbeh začína a zároveň aj končí. Nezaťahuj do toho city, pretože potom bolí srdce a plače duša. Chcel si ty aj ja, užili sme si veľmi pekné okamihy… Prepáč, to je celé. Mimochodom sledovať ťa počas vrcholu…, naozaj značne intenzívny zážitok. Takýto orgazmus… Neskutočné a nadovšetko krásne.“

„Maťo…“

„Kubo, nič nerieš. Nemá to význam. Sorry, ak si dúfal v niečo inšie. Mal som niekoľko vzťahov a všetky stroskotali. Nikdy viac sa už na nikoho viazať nebudem. Za ten smútok mi to naozaj nestojí. Ono je fajn mať na Play liste iba toho dotyčného, lenže zradné sú siete planých sľubov. Pri najbližšej príležitosti ti aj tak zahne. Rozprávam z vlastnej skúsenosti, prosím ťa pochop a nechaj tak.“

Myseľ mi zachvátila skľúčenosť, ktorá sa jednoznačne odrazila aj v mojej tvári, pretože ma pevne objal a pošepol:

„To prejde, kamarát.“

„Maťo… Si môj prvý,“ vyšlo mi tíško priznanie z pomedzi pier.

„Všetko je raz po prvýkrát,“ povedal so šibalským úsmevom. „Počuj, vyznáš sa v elektrine? Musíme opraviť tie poistky, inak tu čochvíľa budeme všetci klepať kosu.“

„Je to nová budova, sú tu zaiste ističe, takže nahodiť ich by nemal byť problém. Kde je rozvodová skriňa?“ spýtal som sa pozerajúc mu smutne do tváre.

„No, dobrá otázka. Ja ani len netuším. Chata patrí Tomášovmu strýkovi,“ poznamenal viac-menej bezradne.

„Idem von, popozerám a…“

„Pôjdem s tebou,“ skočil mi do reči.

Snežilo. Možno opäť alebo snáď ešte stále? Veď je to úplne jedno. Maťo svietil baterkou, ktorú objavil na vešiaku, keď sňal svoju bundu. Skrinku sme našli hneď za rohom na stene budovy. Stačilo ju otvoriť a opätovne natiahnuť vyhodený istič. Elektromer sa okamžite roztočil. Z okien prenikalo svetlo. Naskočila šťava a samozrejme aj teplo.

Kráčajúc smerom ku vchodovým dverám, s Maťom po boku, mi napadla myšlienka. Ktohovie či dobrá alebo zlá. Mozog okamžite rozhodol.

„Maťo, ja odchádzam.“

„Kubo, neblázni! Poď dnu. Dáme reč. Pôjdeš neskôr spolu s nami autom.“

„Odchádzam!“ vytreskol som energicky, pozerajúc mu priamo do očí.

„Tvoje rozhodnutie. Teraz na mňa zrejme v duchu nadávaš. Sorry, Kubo… Poznám sa a nie je mojim úmyslom ublížiť ti…“

„Tie rečičky si nechaj pre niekoho iného, dobre?“

„Vidím, že nerozumieš. No nevadí. Časom azda pochopíš.“

Sotva dopovedal, pevne ma objal, navyše na rozlúčku aj pobozkal. Pochopíte takéto čosi? Badateľne bojoval sám so svojim vnútrom, napätý, nerozhodný, akoby rozprával čosi iné, než jeho duša fakticky chcela. Možno som si to vysvetľoval po svojom a azda to bol pánboh, kto poznal skutočnú pravdu.

Byť odmietnutý, značne nepríjemná skutočnosť. Vykročiac ma neviem prečo pochytilo nutkanie otočiť hlavu. Maťo s rukami v kapsách zostával znateľne smutný a skormútený.

Sneh ustavične pribúdal. Kubko, merajúci cestu dolu svahom, zanechával za sebou zreteľné stopy. Zmáčaný smútkom, donekonečna uvažoval nad faktom, že život zavše ponúka, občas berie, niekedy i rozdelí, avšak smrť to všetko spojí naveky. Nie, nepomýšľam na zubatú, to taká neodbytná pochmúrnosť mi zaliezla do mysle. Maťko, veď ja ťa mám rád a snáď aj ľúbim… Už vtedy vo vlaku si mi padol do oka a keby len tam. Bože, prečo si vôbec naše cesty vzájomne splietol do jednej, keď ju vzápätí okamžite rozpolťuješ?

Ticho, pokoj, zasnežená krajina, vŕzgajúci sneh pod nohami, nič z toho mi nedokázalo rozžiariť oči, ani zahriať srdce a pritom zimu vo všeobecnosti zbožňujem. Kdesi hlboko v mozgových závitoch chladol Maťov obraz, pomaly sa strácajúc v studenom snehu a ľade. Ťažoba vo vlastnej duši, väčšia ako celý svet, zapúšťala korene, ktoré bránili voľnému dýchaniu. So stisnutou sánkou, potláčajúc v sebe všetky nahromadené emócie, som túžil byť hneď a zaraz doma, v teple, prikrytý až po uši, nič nevidieť, nič nepočuť, spať a donekonečna prežívať nezabudnuteľné momenty, čo prišli v prvých hodinách nového roku.

Každý zrejme ešte dospával po prehýrenej silvestrovskej oslave. Iba ja, blázon, ktorý ušiel z tepla do zimy, kráčajúc, teraz už hlavnou, zasneženou cestou, som drkotal zubami. Hnusne vlažný Gin by verabože bodol. Mal si počúvnuť a zostať! Veď Maťo navrhol rozhovor, lenže tvrdohlavý baran si postavil hlavu a zdupkal. Môžbyť stačil rozumný rozhovor, vysvetlenie a všetko mohlo skončiť v úplne inej rovine. Nemal si páru o Maťových dôvodoch, takže tvoja neprimeraná reakcia vlastne nemala opodstatnenie, šľahalo mi chrbát moje druhé „Ja“. Zdolať dobré dva kilometre a budem doma.    

 

Mesiace utekali možno rýchlejšie než splašené kone. U mňa žiadna zmena, stále sám. Vlastne taká maličkosť. Skúšku dospelosti mám dávno za sebou. Sklamanie, ktoré prišlo s Maťom, malo v podstate za následok, že som deň čo deň, s hlavou v učebniciach, šprtal a šprtal. Učenie mi akosi nikdy nevoňalo, zato pri cudzích jazykoch nezáujem totálne absentoval. Angličtinárka sa vyjadrila v tom zmysle, že už ma nemá čo viac naučiť, proste ju Kubko tromfol. Pochvala ma naozaj potešila a vyprovokovala k činu. Učarovala mi francúzština. Každý ďalší jazyk, ktorému sa človek začne venovať, si osvojí ľahšie než ten predošlý. S týmto tvrdením jedine súhlasím. K maturitnému večierku sa vracať ani nechcem, nemienim, želám si urýchlene naň zabudnúť. Foter, opitý ako čík, mi spravil poriadnu hanbu. Kašľať na to, nespomínať, vymazať. Stláčam Enter…

Jedného bežného dňa prišlo akosi priveľa pošty. Keďže také množstvo poštárka nemala šancu vtrepať do schránky, aj keď pár minút s ňou statočne zápasila, napokon s hlasným povzdychnutím pokrčila ramenami, oprela bicykel o plot a zazvonila pri dverách.

Inkasné lístky, zopár obálok z banky, niečo z poisťovne, reklamné letáky, upomienky za omeškané platby. Obyčajný šuviks ma nezaujímal. To skôr mamu, u nás má práve ona pod palcom takéto záležitosti. Pravda, ak otec všetky financie nepustí dolu hrdlom, potom máme problém. Záchranou býva ďalšia pôžička. Jedna obálka mi predsa padla do oka. Odosielateľ: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach. Adresát: Jakub Fridman. Nervozita katastroficky stúpala, no prsty napokon zásielku predsa otvorili.

Oficiálne, čierne na bielom, s podpisom a pečiatkou, mi oznamovali, že ma prijali na denné štúdium. Takže budem študovať na Filozofickej fakulte odbor – Prekladateľstvo a tlmočníctvo.

Super, aspoň niečo pozitívne v tomto negatívnom chaose. Správa vo mne vyvolala radosť, naozaj veľkú. Mame ale pribudne ďalšia starosť. Utiahnuť už aj dnes finančne dosť zaťaženú domácnosť aj s novou položkou pre ňu jednoduché celkom iste nebude. Školné, cestovné, internát… zaiste nemalá suma. Napriek ustavičnému nepokoju, ktorý život s neliečeným alkoholikom prinášal, sa mama dozaista poteší. Navzdory nepriazni osudu ma ustavične podporovala. Normálne vidím ten jej šťastný úsmev na zbedačenej tvári. Aspoň na kratulinký okamih celučičká žiari. Zaručene túto novinku preberie s ostatnými ženami na ceste do kostola. Čo tam po tom, ak ju to poteší, nech to rozoberá trebárs aj farárom. No a otec získa „pádny“ dôvod na patričnú oslavu v pohostinstve. Je načase opätovne nájsť brigádu. Jednak z dôvodu neprivodiť mame ďalšie šediny a ešte kvôli jednej veci. Už dlhší čas túžim po motorke. Čas od času sledujem ponuky v inzerátoch, uvedomujúc si, že zatiaľ na ňu nemám. Voľačo je našetrené, avšak nestačí to. Pokiaľ žila babka, tak vždy mi potajme čo-to podsunula. Mala ma veľmi rada, rovnako aj ja ju. A nebolo to iba o peniazoch. Rozdávala lásku plným priehrštím, nielen mne, ale aj ostatným z rodiny. Pravda, mnohí z nich netrpezlivo čakali, pokiaľ zatvorí oči naposledy, brúsiac si zuby na majetok. Na jej úprimné, láskavé slová zvysoka kašľali. Tie nekonečné dedičské naťahovačky mi pripadali byť hnusne odporné. Ak sa tam z hora práve vtedy pozerala, zaiste voľačo trefne poznamenala. Servítku si pred ústa ani tu dole nikdy nedávala. Úprimná, priamočiara, obdarená svojským humorom, s darom zabávať sa na svoj vlastný účet, taktiež i na účet iných, ak si to situácia vyžadovala. Jej dvojzmyselné narážky ma zakaždým v duchu rozosmiali. Až teraz, s odstupom času si uvedomujem, čo všetko s ňou odišlo. Spomienka na dobrú dušu mi čosi pripomenula. Vstal som, vybral zo skrinky maličkú čajovú sviečku a zapálil ju. Jej poslednú vôľu, zapáliť parafínový knôt zakaždým, keď si na ňu spomeniem, ochotne plním. V plnom zdraví sa dožila vysokého veku a v podstate zomrela na starobu. Ešte aj na smrteľnej posteli žartovala. Počas odchodu, akoby silou vlastnej vôle prinútila biť unavené a vyčerpané srdce o pár minút dlhšie. Čakala, pokiaľ dorazím. S úsmevom mi oznámila:

„Nezabudni na našu dohodu, inak ti prídem nakopať zadnicu!“ Zavrela oči a spokojne vydýchla. Ďalší nádych už neprišiel. Displej na mojom mobile ukazoval čas 22:00. Zaznel gong. Desaťkrát a starožitné hodiny z nepochopiteľných príčin zastali.

 

Cesta do Košíc ubehla rýchlo. Opustiť železničnú stanicu, nasadnúť do električky a poďme ho. Vysokoškolský internát mi pripadal byť celkom k svetu. Kde človek pozrel, samí študenti. Aj ja k nim už patrím. Po všetkých tých ceremóniách konečne správne dvere. Zaznelo klopanie, trikrát rýchlo po sebe. Žiadna odozva, nuž mi napadlo otvoriť. Chalan sediaci za stolom, chrbtom k dverám, ma nemohol vidieť, ani počuť. Mal slúchadlá na ušiach. Nezostávalo nič iné, len položiť objemný vak na podlahu a vykročiť k nemu. Položiac mu dlaň na rameno moje prsty ucítili výrazné trhnutie. Prekvapene mi hľadel do očí, ihneď pochopil, že pred ním stojí jeho spolubývajúci.

„Ahoj. Volám sa Daniel, všetci mi však vravia Dano,“ prehovoril, podávajúc mi ruku.

Chvíľu trvalo, pokiaľ mi slová vyšli z úst. Zarazený absolútne neočakávaným stretnutím, uvažujúc, či to je naozaj on, som konečne vybľabotal:

„Jakub, teda Kubo.“ Neviem, žeby náhoda? Prídem a hneď naďabím na gaya? Prečo moja myseľ uvažovala zrovna takto? Nuž… Tohto chalaniska určite poznám, teda nie osobne, ale z webu. Zo stránky určenej gayom. Hrá v jednom celkom dobre natočenom péčku. Nemôžem sa mýliť. Podobnosť je až zarážajúca. Tento poznatok zostal uzamknutý v mojom vnútri, nebolo potrebné ťahať ho na svetlo sveta. Načo to rozpitvávať? Účinkuje v gay porne. A čo na tom?

Po niekoľkých dňoch mi pohľad na jeho telo iba v bielizni, ba dokonca i úplne obnažené, vymazal akúkoľvek pochybnosť z mysle. Súhlasilo aj drobné tetovanie tesne nad slabinami. Neveľká päťcípa hviezda na jednej i druhej strane. Bol to on.

Naše spolunažívanie fungovalo úplne štandardne. O vlastnej sexuálnej orientácii sme sa nebavili. Až raz, keď Kubko prišiel po víkende na intrák v inom čase, než zvyčajne, našiel ho sexovať s babou. Ozaj búrlivý sex, až mi vyrazilo dych. Nekonečne dlhá sekunda s otvorenou pusou a vzápätí otočka so slovami:

„Ups… Sorry… Nič nevidím, nič nepočujem.“ Opretý o stenu chodby, s rukou vo vlasoch, batohom pri nohách, stále prekvapený, navidomoči uvažujúci. Jednak o trápnosti tejto situácie, taktiež aj o fakte, či je Dano homo, hetero alebo bi…

Zakrátko vyšla. Blondína, hruď dostatočne vyvinutá, tvárička rozkošnej bábiky. Vykúzlila trošku zahanbený úsmev a zamierila k výťahu. Hlavou mi opätovne prebehovali pochybnosti. Práve dnes padlo rozhodnutie vyrukovať s pravdou von a priznať svoju pravú tvár. Nešlo ďalej ten fakt skrývať, pretože to jeho nahé špacírovanie ma neskutočne dráždilo.

Dano, nazerajúci z dvier, na mňa kývol hlavou.

„Ospravedlňujem sa za to prepadnutie, ale…“

Ihneď ma prerušil.

„V pohode, kamarát. Mimochodom, moja chyba, mal som ti dať vedieť, čo plánujem. Bola to len otázka času, kedy sa to poserie. Veď mi mohlo napadnúť, že raz isto-iste dôjdeš skôr. Koniec koncov bývaš tu predsa, takže môžeš vstúpiť kedykoľvek,“ zahral to celé do autu.

„Dano? Položím ti otázku. Je Chris Conor a Daniel Hanák tá istá osoba, či sa mýlim?“

Zarazený, azda i trochu prekvapený, iba bez slova pozeral. Krátke mlčanie ukončil šibalský úsmev.

„Hm… Odpoviem ti takto. Ak si objavil Chrisa Conora, tak potom budeš asi gay.“

Ukázal na stoličku vedľa seba a všetko vysvetlil. Rozumne, zreteľne, očividne bez zábran. Žiadne výhovorky, či vykrúcačky. Rozprával, ako sa vlastne do pornografického priemyslu dostal. Ponúkol mi množstvo informácií o porne i o sebe.

„Pozri, môžem ti dať kontakt. Zaplatia cestu tam i späť a výsledná suma, priamo na ruku, záleží od množstva materiálu, ktorý s tebou natočia. Zistenie, že v gay péčku účinkuje veľmi veľa hetero chalanov, ma vtedy prekvapilo. Sú však oveľa lepšie finančne ohodnotení práve v gay porne. Takže sa vrátim opäť na začiatok. Si gay alebo hetero?“

Na tvári sa mi zjavilo potláčané som sklamanie. Evidentne nie je náš. Kráča opačným smerom. Očakával moju odpoveď. Tá prišla. Pozerajúc mu priamo do očí, som tú vetu napokon vyslovil. Prvýkrát, verejne, oficiálne.    

„Som gay. Dúfam, že ma teraz ako spolubývajúceho nevymeníš. Ak ťa to upokojí, tak vôbec nie si môj typ. Priťahujú ma tmavovlasí borci. Ale inak si fakt dobrý. Viem, čo hovorím. Chalanov dokážem patrične oklasifikovať. Máš plný počet, desať bodov.“

Pousmial sa, očividne chápal, že žartujem.

„Si myslíš, že teraz nezaspím z obavy, aby si ma v noci nepretiahol? Výmena nehrozí. Mám známych, ktorí sú takto orientovaní a nie sú to iba chalani z erotickej brandže. Normálne komunikujeme, žiaden problém. Oni akceptujú heteráka a ja rešpektujem, že sú na chalanov. Páčia sa ti chlapci. No a? Mne zas prsnaté blondínky. Ľudia sú rôznorodí. Načo to riešiť.“

Život na intráku šiel ďalej. Dano je fakt férový týpek. Moje priznanie si nechal pre seba. Nešlo však nevšimnúť si jednu vec…, a možno ešte jednu. Od toho rozhovoru už nechodil po izbe nahý. Rovnako ranné stoporenie údu sa snažil zakrývať. Snáď preto, aby som si to nevysvetľoval inak, no zaiste ma nechcel provokovať. Pravdupovediac bol dobre stavaný, taktiež aj značne vybavený, inakšie by si v porne nijako neškrtol. Že vraj nie je môj typ. Opäť klamstvo. Stačilo by jediné súhlasne znamenie, nezaváham a urobím to. Svetlovlasý, tmavovlasý, holohlavý…, na tom predsa vôbec nezáleží. Dôležité sú skôr sympatie, jemné iskrenie, a ak zapracuje chémia, potom ktorýkoľvek chalan uvažuje inou časťou tela… Rozhodne to nebýva rozum. 

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (7 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (7 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (7 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (7 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (9 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-Oliver Haydon
Věk30
Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+1 #2 Okamih precitnutia — Oliver 2026-11-17 14:18
Zabudol som na dôležitý detail, ktorý mal by ť uvedený hneď na začiatku pri prvej kapitole, a to, že dej príbehu sa začína odvíjať niekedy pred cca štrnástimi rokmi, to len na upresnenie... :-)
Rozmýšľam nad pokračovaním príbehu DIALÓG III., len som sa voľajako zasekol, nemyslím autorsky, veľa pracovných povinností, takže prosím o strpenie. Dostal som ale vnuknutie na nový príbeh, zatiaľ sa premietol v mojej hlave ako film a mne sa fakt páčil... :lol: Všetko chce svoj čas.
Citovat
+2 #1 Okamih precitnutia — alert38 2026-11-17 11:18
Příběh Kuby pokračuje, tentokrát začal ve vlaku, kdy mu padl do oka, jak později zjistil, Martin.
Nebudu rozváděj děj, snad jen závěr, že Kubu přijali na Filozofickou fakultu, kde narazil na spolubydlícího Dana, téhož založení.
A jestli se nepletu, máme tady úvod do dalšího příběhu.

Už se těším
Citovat