Okamih precitnutia – Kapitola 1

Príbeh, ktorý rozpoviem, začína vskutku netradične, v podstate od konca. Teda takmer. Trochu zvláštne, no nie? V mojom živote bolo tých zvláštností veru viac než dosť. Kto vlastne som? Nuž, zvykne sa tomu vravieť hlavný hrdina. Zatiaľ síce vystupujem iba v podobe rozprávača, ale všetko má svoj čas. Na scénu vstúpim trochu neskôr. Určite dôjdem. Žiadne obavy.

Pokojné more monotónne šumelo. K rozľahlej, teraz takmer opustenej pláži, dorazila ďalšia vlna. Ktovie koľká v poradí. Jemne zvírila kremičitý piesok a opäť ušla do oceánu. Ospalý, unavený, ba doslova zmorený deň už sotva vliekol svoje ťažké nohy. Slnko, zapadajúce za obzor, vytvorilo na oblohe, s množstvom drobných sivasto sfarbených mračien, nádherný oranžovo-červený odtieň. Pohodová a príjemná podvečerná atmosféra prímorského letoviska.

Súmrak priletel ako kŕdeľ čiernych havranov. Dosadol na celé okolie, aby vydláždil cestu prichádzajúcej noci. Tá, hen v diaľke, vírila prach, uháňajúc v tmavom kočiari so šesťzáprahom plnokrvných spotených a spenených žrebcov, fŕkajúcich na všetky svetové strany.

Neveľký, avšak veľmi pôsobivý dom medzi skalami v blízkosti pláže, zvonku celý vysvietený, pútal pozornosť návštevníkov, rekreantov i náhodných okoloidúcich na neskorej večernej prechádzke. Čerstvý vzduch s príchuťou morskej soli, povievajúci od oceánu, prinášal pokoj, osvieženie, uvoľnenie i malú dávku nostalgie. Noc, zvádzajúc boj s dňom, víťazila. Neúprosne, jednoznačne, kategoricky. Tmavá kráľovná, držiac pevne opraty v rukách, usadla na panovnícky trón a energicky rozhodila svoj plášť moci. Chtiac-nechtiac sa jej musel každý podvoliť. Mnohým o takomto čase oťažievali viečka. Nadchádzal vytúžený čas odpočinku.

Krátko po polnoci bohato vysvietené okolie domu pozvoľne zhasínalo. V izbách však svetlá zostávali aj naďalej zažaté. Niekto vyslovene ignoroval fakt, že noc nečujne prehupla do druhej polovice, a na spánok očividne vôbec nepomýšľal. Alebo snáď v dome nikoho niet a svietidlá zostali zapálené náročky?

Za oknom sa mihol voľajaký tieň. Obrys postavy, krátky okamih nehybný, opäť o pár krokov postúpil a napokon nadobro spoza skla zmizol. Takže predsa len ktosi v príbytku prebýval. Nezaškodí nazrieť dovnútra.

Vstupná hala s množstvom lámp, bodových i reflektorových osvetľovacích telies, samozrejme pozažínaných, zívala prázdnotou. Žiadna živá bytosť sa tu nenachádzala. Ani človek, ani pes, ktorý by strážil nedotknuteľnosť obydlia, ba ani len drobné mača, či exotické rybičky v akváriu. Nikto.

Znenazdajky vyšiel z kuchyne muž. Držal v ruke nezvykle hranatú šálku slonovo-bielej farby. Vôňa čerstvo pripravenej kávy pomaly zapĺňala miestnosti, ktorými opatrne prechádzal, snažiac sa nerozliať tmavú tekutinu. Smeroval k zopár schodíkom vedúcim na medziposchodie. Presne tam sa nachádzala pracovňa. Šuchotavé, sotva počuteľné kroky nôh v papučiach, ustali. Posvätné ticho narúšal jedine zvuk bežiacej klimatizácie. Zamyslený chlap položil šálku s nápojom na stôl. Znovu zaznelo to ťapkanie podrážok a odrazu nastalo absolútne ticho. Jemné bzučanie chladiacej techniky nadobro ustalo. V túto nočnú hodinu pracovala zbytočne, horúčosť už dávno pominula. Privreté oči naznačovali, ako si absolútny, ničím nerušený pokoj, užíval.

Zakrátko usadol na stoličku, odchlipol lahodný, ešte stále horúci tmavohnedý mok a pôžitkársky povzdychol. Výraznú arómu i chuť kvalitnej kávy evidentne zbožňoval. Za okamih už s okuliarmi na nose, zahľadený do textu žiariaceho z obrazovky notebooku, ničím nerušený, na okolitý svet akoby pozabudol. Iba čas od času siahol veľmi opatrne za šálkou, nespúšťajúc oči z drobných písmen. Práve dočítal stopäťdesiatu piatu stranu.

Do miestnosti hodnú chvíľu nenápadne nazeral zvedavý, možno i začudovaný mesiac, uvažujúc, či dumajúc nad skutočnosťou, že je temer ráno a tento čudák vo vyšúchaných džínsach, pokrčenej košeli, so strapatým, mierne striebristým prelivom vo vlasoch nielenže doposiaľ nezaľahol, lež na spánok zjavne vonkoncom nepomýšľal. Čo také mimoriadne zaujalo tohto človeka, keďže posilňujúci odpočinok evidentne sabotoval?

Zavčas rána, na svitaní konečne dočítal. Vonku škriekali hladné čajky, zháňajúce do prázdnych žalúdkov čokoľvek malé, šupinaté s plutvami. Nový deň nevyzeral byť príjemný. Ťažké, nevzhľadne, ba až hrôzu naháňajúce mraky postupujúce od oceánu smerom k pevnine nesignalizovali nič dobré, skôr naopak. Avšak na druhej strane kvalitná búrka by konečne osviežila a zvlažila slnkom spálenú zem. Lenže to temno, čo od mora prichádzalo vyvolávalo viac obavy než nádej. Prírode nerozkážeš, tá vzbudzuje v ľuďoch rešpekt. V posledných rokoch však demonštrovala svoju neobmedzenú silu a moc značne krutým spôsobom. Prírodné katastrofy oblietali doslova celý svet. Jasne dávala najavo, kto je tu ozajstným, skutočným a predovšetkým jediným pánom. Človek si iba mylne nahováral, že má všetko pod kontrolou. Skutočná pravda býva zavše úplne, ale úplne iná. To sme však málinko odbočili, takže poďme späť na tú správnu cestu. Jedno je isté. Nad oceánom vznikala búrka. Možno dokonalá a možno nie. Túto dilemu nevyriešim ani ja, ani ty a s najväčšou pravdepodobnosťou ani muž sediaci za stolom, pozerajúci cez okno na šíre more. Počasiu rozhodne nik neporučí, nenariadi, či nenadiktuje.

„Hm… To je teda sila. Fakt husté,“ povedal sám sebe.

Zobral do ruky telefón a vyhľadal číslo. Chvíľka nekonečného ticha, no napokon predsa zaznelo zvonenie. Trikrát, štyrikrát, päťkrát…

„Ahoj, Radku,“ prehovoril zjavne rozospatý, ženský, takpovediac dievčensky pôsobiaci hlas.

„No nazdar, Lucie. Prepáč mi to včasné prebudenie, ja viem, že vstávaš podstatne neskôr, avšak už istú chvíľu uvažujem a moja šiestimi kávami nadopovaná myseľ dospela k záveru…  Ako sa vlastne máš, dievčatko?“ zmenil zrazu tému.

Ich rozhovor sa niesol v príjemne znejúcom českom jazyku. Ona rozprávala pekne čisto, on s miernym, takmer nepatrným cudzím prízvukom.  

„Je mi celkom fajn, takže nech to takto aj zostane.“

„Celkom znamená, že nie až tak super. Alebo?“ v rýchlosti poznamenal.

„V poriadku. Mám sa dobre. Lepšie?“

„Teraz už rozhodne,“ utrúsil so smiechom.

„Čo ten príbeh? Už si ho prečítal?“ odviedla rozhovor iným smerom, netušiac, že presne tam ju chcel telefonujúci dostať.

„Áno, moja. Pred malou chvíľkou.“

„A čo na neho povieš?“

„No… Na to nemožno povedať vonkoncom nič. Chce sa mi akurát plakať. A to mám štyridsaťsedem. Hm… Ono je to dobré. Fakticky veľmi dobré. Ja to beriem, dievča. Počuj… Za akú dobu z toho príbehu dokážeš spraviť scenár?“

„Radku!? To myslíš naozaj vážne?“

„Jasne. Ja si z teba srandu nerobím.“

„Vieš…  Môj reálny odhad je…,“ začala lenže nedopovedala, pretože rázny mužský hlas ju okamžite prerušil.

„Počkaj, počkaj, dušička. Mňa tvoj reálny odhad vôbec, ale vôbec nezaujíma. Máš čas maximálne jeden a pol mesiaca,“ oznámil, či skôr prikázal.

„Radku… To je takmer šibeničný termín. Za takto krátko scenár skompletizovať nedokážem, ani keby som písala deň i noc. Čarovať naozaj neviem. Bohužiaľ, takéto niečo nezvládnem,“ skonštatovala viac-menej skleslo.

„Hm… Budeš musieť, dievčatko moje,“ dodal s nepatrným náznakom smiechu v hlase.

Sotva sa žena, či dievčina na druhej strane aparátu stačila nadýchnuť, pokračoval:

„Počúvaj, krásavica… Práve teraz mi niečo preletelo ponad hlavu. Myslím, že to bola myšlienka.“

„Sláva… Ešteže tak. Už som uvažovala, či azda Boeing 727, pretože počuť akýsi hukot v pozadí,“ utrúsila so smiechom.

Pochopil. Žartovala.

„Niečo pre teba urobím, dobre? Akože moje uši nič, ale vôbec nič nepočuli, áno? Teraz však skutočne vážne. Premýšľam nad hlavným predstaviteľom,“ dumal nahlas.

„Myslíš na voľajakého konkrétneho herca?“ zaujímalo ju.

„Nechcem nijakého okukaného profesionála. Spomínala si, že je to skutočný príbeh, všakže? Takže potom Jakub musí reálne existovať… Ako vlastne ten chlapec vyzerá?“ položil po krátkej odmlke otázku.

„Počkaj, Radku. Myslíš, že…,“ zapochybovala.

„Nie, nemyslím. Ja to takto jednoducho chcem,“ vyviedol ju z pomykova.

„Pán režisér… Daj mi päť minút a máš tam jeho fotografiu.“

„Zostáva ti ešte štyri a pol minúty. Potom položím.“

„Kde berieš istotu, že filmovanie tento chalan zvládne?“ opäť nedôverovala.

„A prečo by nezvládol? Bude predsa hrať sám seba.“

„Radku, máš už tú fotku?“

„Niečo došlo. Otváram poštu…“

Mužský hlas na krátky okamih utíchol.

„Dofrasa!“ zahundral do telefónu. „Chalanisko vyzerá opticky ozaj veľmi dobre. Chcelo by to kamerovú skúšku. Zlatá moja… Mám pocit, že sa zapáči aj dievčatám, nielen chlapcom.“

„Radku, ja tvoj humor naozaj milujem.“

„No to mi je teda prd platné. Nemohla by si radšej milovať mňa? Obráťme list. Pozri… Ak si nezafarbím vlasy, tak vyzerám šedivý a starý ako Matuzalem, avšak za celé tie roky som ale nezažil ani zlomok toho, čo tento mladík počas tých pár chvíľ na tomto svete. Do horúcich pekiel! Chalan vo filme hrať bude, aj keby z neba padali plne naložené Tatrovky.“

Chlapovu tvár rozjasnil úsmev.

„Ti poviem, že takýto trhák ešte natočený nebol. Mne sa tvoj príbeh bohovsky páči. Ja to snáď budem aj produkovať. Boha jeho! Bol by v tom čert i diabol, ak po zhliadnutí zostane čo i len jedno oko suché. Z toho chalaniska zostanú dievčatá namäkko a poniektorí chlapci natvrdo… Presne v tomto okamihu padlo moje rozhodnutie. Lucie… Sprostredkuješ mi schôdzku s tým mladým mužom?“

„Samozrejme,“ odpovedala zjavne potešená.

V kaviarni CAFE DE FLORE na 172 Boulevard Saint-Germain v Paríži, inak najdrahšej a zrejme i najznámejšej ulici veľkomesta, bývalo v takúto hodinu zvyčajne rušno. Rovnako tomu bolo aj dnes. Parížska smotánka, zvedaví turisti hádam z celého sveta, počnúc svetlovlasými Škandinávcami a končiac čiernovlasými Japoncami, známi i úplne bezvýznamní Parížania, ktorí sem pravidelne chodia, aby boli videní, šampanské, káva, horúca čokoláda…  Terasa obľúbenej kaviarne na rohu ulíc Saint-Germain a rue St. Benoit zaplnená takmer do posledného miesta, ľudia, rozhovory, zvedavé pohľady, vôňa dámskych i pánskych parfumov. Človek tu často stretol slávne osobnosti. Zoznam TOP klientely je skutočne nekonečný. Alain Delon, Brigitte Bardot, Robert de Niro, Sharon Stone a množstvo ďalších.

CAFE DE FLORE má svoju reputáciu a návštevník si v podstate zaplatí aj za to, že za vedľajším stolom sedí Mathieu Kassovitz alebo práve okolo vás prechádza uznávaný maliar, spisovateľ, či spevák. Zažijete tu jedinečný okamih pravej parížskej atmosféry. Paríž v jeho nonšalancii, afektovanosti, svojských manieroch. 

Pri okne s výhľadom do ulice sedel muž fajčiaci cigaretu. Pozoroval dianie vonku a pôsobil dojmom, akoby na niekoho čakal a ten dotyčný už poriadnu chvíľu meškal. Na vyleštenom povrchu položená šálka aromatickej kávy, ďalšie dve miesta pri stole prázdne. Zrazu zbystril pozornosť a mierne pozdvihol kútiky úst. Zrejme voľakoho zazrel. Posledná dávka nikotínu a ohorok skončil v popolníku. Otočil tvár k dverám. Dovnútra vstupovala mladá žena v sprievode chalana. Muž nadvihol ruku a mierne ňou zamával. Prichádzajúca dvojica to gesto zaregistrovala. Obaja smerovali priamo k miestu kde sedel.

Povstal, galantne uchopil ženskú dlaň a naznačil bozk.

„Vitaj, Lucie,“ prehovoril ako prvý.

„Ahoj, Radku,“ pozdravila dáma s úsmevom.

„Takže sa predsa len vidíme, Jakub,“ podávajúc pravicu, pevne stisol chlapcovu dlaň.

Tak… a je to tu. Moja maličkosť práve vstúpila do deja. Ten Jakub, jednoducho Kubo, som totižto ja. Stál som tam s roztrasenými kolenami, búšiacim srdcom a stále nechápal. Rovno predo mnou popredný režisér, pôvodom Čech, dlhé roky žijúci a pôsobiaci vo Francúzsku, tvorca hádam desiatich filmov, podávajúci mi ruku na privítanie. Božemôj, vyschlo mi v ústach, jazyk prilepený na podnebie, hlasivky neschopné vydať žiaden zvuk…  

„Dobrý deň,“ konečne som vykoktal.

„Sadajte. Čo si dáte?“ položil otázku zjavne natešený chlap.

„Cappuccino. Espresso,“ povedali sme takmer súčasne s Luciou.

K stolu prichádzal pozorný, musím podotknúť, že elegantne zaodetý a celkom sympatický čašník v čiernych nohaviciach, veste bez rukávov, bielej košeli s motýlikom v krku. Zásterka rovnakej farby ako košeľa i obrúsok prehodený cez predlaktie mu dodávali celkový šmrnc. Zanedlho prinášal objednané nápoje.

Usŕkali sme zo šálok, skrátka ja a Lucia, nakoľko Radek Samson v jednom kuse rozprával. Ponúkal mi množstvo informácií zo sveta filmovej brandže. Niektorým slovám však môj mozog porozumieť nedokázal, pretože filmársky žargón absolútne neovládal. Preboha, napadlo mi, že čo tu robím, ja úplný amatér, ktorý k herectvu doteraz nikdy nepričuchol a nemá o ňom ani len páru, mám hrať hlavnú mužskú postavu? Režisér sa asi zbláznil. Moje úvahy museli nabok, pretože veta znejúca z úst pána Samsona ma doslova priklincovala k sedadlu stoličky.

„Jakub, tvojou partnerkou, takrečeno na filmovom plátne, bude Adeline Laurent.“

Vyzeralo to dosť hlúpo. Mladý chalan, teda akože ja, sediac s pootvorenými perami, roztvorenými očami, snažiaci sa prehovoriť, lenže slová z úst nevychádzali. Božemôj, to nie je možné. Adeline v tej upírskej ságe vyzerala ako bohyňa, chalani o nej snívali, poniektorí aj značne búrlivé sny. Mnohí by dali čokoľvek za nepatrný okamih v jej spoločnosti a ja už zakrátko budem to, nimi zbožňované stvorenie, stretávať deň čo deň na pľaci. Slávna osobnosť, doslova idol a herecký nevzdelanec. Super kombinácia. To je šialené, naozajstné bláznovstvo. Samsonovi preskočilo. Určite. No, čo už… Buď z toho vznikne totálny prepadák alebo jedinečný trhák, tretia možnosť zrejme nejestvuje. Takýto chaos blúdil mojou hlavou.

„Ja sa pos…,“ takmer som to posledné slovo vyslovil, snáď iba dákym zázrakom môj mozog zareagoval a klikol na DELETE.

„Prijala ponuku, podpísala zmluvu a teší sa na filmovanie,“ doložil ešte Radek.

Náš rozhovor trval už hádam hodinu, medzitým nám objednal šampanské i fantastický dezert. Z toľkých informácií mi išla hlava prasknúť. Uši počúvali, ústa občas voľačo poznamenali, hlava sem-tam prikývla, prihlúply úsmev, nešlo to všetko akosi vstrebať. Opätovne dorazili pochybnosti, či povedať áno na takúto jedinečnú ponuku bolo vôbec správne. Odmietnuť to ešte stále môžem.

„Kubo? Môžem ťa takto oslovovať?“ spýtal sa pre istotu.

Moje prikývnutie znamenalo súhlas.

„Kubko… Vieš sám veľmi dobre, že v tom príbehu je dosť pikantných scén. Samozrejme budú i na filmovom plátne. Nebudeš mať pred kamerou zábrany?“

Siahnutie za oroseným pohárom s bublinkovým nápojom a následné odchlipnutie mi dalo chvíľočku na rozmyslenie.

„Hanblivý rozhodne nie som, takže v tomto smere žiaden problém nehrozí.“

Jednoznačná odpoveď. V mojom vnútri až taká stopercentná istota naisto nebola.

„V poriadku, Kubo. Urobíme kamerovú skúšku. Tá nasleduje asi tak o hodinku. Zájdeme do ateliéru, kde by malo byť všetko pripravené, a zrealizujeme to. Máme tu jednu kľúčovú scénu a dnes si práve na ňu posvietime. Jaj! Ty to zatiaľ nevieš, skúška bude aj s predstaviteľom vedľajšej mužskej úlohy. Zakrátko ti predložím všetky podrobnosti.“

Pokiaľ moja rozhádzaná myseľ uvažovala, o ktorej scéne vlastne hovoril, Radek privolal čašníka a zaplatil účet. Vstávajúc od stola sme všetci traja odchádzali. Adieu, CAFE DE FLORE…

Štúdio vyzeralo byť na filmovanie naozaj prichystané. Rozostavané reflektory, kamera s kameramanom na svojom mieste, osvetľovači, maskéri, pomocný personál. Ľudia… množstvo ľudí. Môj výzor zrejme rozprával aj bez slov. Radek mi položil ruku na rameno a poznamenal:

„Neboj, pri akcii všetci vypadnú, zostane iba kameraman a ja. Pohodička, nestresuj.“ Na krátku chvíľu ma nechal samého a kamsi odbehol. Je tu frmol ani na trhovisku, prebehlo mi hlavou. Osvetľovači zažali reflektory a doteraz tmavá miestnosť zrazu celkom vyjasnela.

„No zbohom,“ sotva počuteľný povzdych mi vyšiel z hrdla.

Pohľad vyjaveného krtka zazerajúceho z čerstvého kopčeka hliny niektorých zjavne pobavil, o čom svedčil ich potláčaný úsmev, keď okolo mňa prechádzali. Veľká manželská posteľ, normálne letisko, ustlaná, pripravená na akciu. Nič iné som v tej chvíli nevidel, respektíve nechcel vidieť. Zvuk krokov za chrbtom prinútil otočiť nielen moju hlavu, ale aj celý zvyšok tela.

„Zoznámte sa. To je Chevalier. Ak všetko dobre dopadne, tak si zahrá vedľajšiu mužskú úlohu, jednoducho Olivera,“ predstavoval Radek akéhosi mládenca.

Predo mnou stál chalan vcelku sympatický, očividne šarmantný, výzorom tomu skutočnému Oliverovi značne podobný. Režisér sa teda držal napísanej predlohy a vyberal predstaviteľov podľa zhodného fyzického zjavu.

„Ahoj. Volajú ma Jakub,“ prehovoril som po francúzsky, keďže týmto jazykom ma Radek oslovil. Koniec koncov dialógy budú predsa vo francúzštine, takže precvičiť si správnu výslovnosť je na mieste.

Podávajúc mi ruku sa pousmial.

„Takto, chalani…,“ začal režisér a ozrejmil nám obom, vlastne skôr Chevalierovi, o čo v tejto scéne ide. Ja ten príbeh poznám veľmi dôkladne, je predsa o mne.

V krátkosti vysvetlil svoje požiadavky a načrtol vlastnú predstavu. Musím poznamenať, že Radek držal celý scenár v tajnosti, chcel, aby na verejnosť absolútne nič nepreniklo, a preto každý z hercov dostal informácie jedine o svojej úlohe. Dej filmu nepoznal nik, teda okrem režiséra a mňa. Vzápätí hlasno zatlieskal a zvolal:

„Ak je scéna pripravená, všetci opustite miestnosť, začíname.“

Posledné úpravy a ľudia zmizli.

„Chalani, zvršky dole, zostanete len v bielizni. Tak a ideme na vec,“ prikázal režisér.

Usadol do svojho kresla, komunikujúc s kameramanom, mu dával posledné inštrukcie.

Obaja sme vyzliekli odev a postávali v boxerkách. Ja v červených a Chevalier v bielych.

„Šup do postele,“ oznámil Radek so smiechom.

Spočiatku išlo všetko dobre. Držiac sa režisérových pokynov sme hrali presne podľa jeho predstáv. Nasledovali veľavravné pohľady, nesmelé dotyky, prvé opatrné bozky. Doposiaľ žiaden problém. Zakrátko som ucítil, ako Chevalier celý stuhol a na nepatrný okamih akoby vypadol z koncentrácie a tým aj z celého deja. Jednoducho takúto reakciu nešlo nevšimnúť si. Obaja stále v pevnom objatí. Napadlo mi zaboriť tvár do rozpelešených vlasov a zašepkať:

„Nevšímaj si to. Nerieš. Hraj ďalej, inak o tú úlohu prídeš.“ Odtiahol som trup a podopretý rukami sledoval chalanov pohľad. Naše telá jedno na druhom, dotýkajúce sa v intímnych partiách, prikrývka až kdesi na polovici stehien, pozerajúc jeden druhému do očí, ja i on v napätom očakávaní…  Pochopil a nahodil tak nežný úsmev, až ma zamrazilo. Zdvihol ruky, uchopil mi do dlaní hlavu, tú svoju pozdvihol a ponúkol mojim perám bozk. Sladký, vlhký, horúci a neskutočne vášnivý.

„Stop. Super, chalani. Bolo to dobré. Veľmi dobré. To mierne zaváhanie a následne vystupňovaná vášeň tomu celému dodali značne erotický šmrnc. Bohovsky sa mi to páčilo. Beriem to. Chevalier, úloha Olivera je tvoja. Keď ste zvládli túto scénu, tie ostatné riešiť vôbec nebudem. Oblečte sa a očakávam vás vedľa, kde natočený materiál spoločne pozrieme.“

Odišiel aj s kameramanom. Zostali sme sami. Vyhupol som z pelechu a naťahoval na seba džínsy. Chevalier sediac previnilo pod prikrývkou na mňa sklamane pozeral.

„Máš tú úlohu, prečo teda to rozčarovanie v očiach? Myslím…“

Nenechal ma dohovoriť.

„Prepáč. Je mi to celé trápne. Vieš, študujem herectvo a zopár drobných úloh v niekoľkých filmoch sa mi podarilo dostať. Toto bola prvá významnejšia rola. Absolvovať konkurz, celú tú následnú mašinériu, prejsť sitom, zostať napokon sám a teraz to všetko s prepáčením posrať…“

Chlapec povzdychol a pokrčil ramenami.

„Veľmi chcem v tomto filme hrať. Prijmi moje ospravedlnenie. S takýmto niečím moja maličkosť naozaj nerátala. Bohužiaľ, stalo sa.“

„Božemôj. Si stuhol. No a čo? Veď kvôli tomu sa predsa Zem nezrúti, či azda áno? Chavalier… Mám jednu otázku, ale ak nechceš nemusíš odpovedať. Si gay, všakže? Heterosexuálovi by sa to asi nestalo, ale človek nikdy nevie.“

Nepatrne prikývol hlavou.

„Spravíš mi láskavosť? Môže to zostať iba medzi nami?“ položil otázku.

„Čo máš teraz na mysli? Že si gay alebo, že ti stvrdol?“

„Oboje,“ povzdychol.

Chápal som ho, rozumel, čo hovorí i ako to myslí, no aj napriek faktu, že ma fyzicky priťahoval, koniec koncov v tých boxerkách pôsobil nesmierne sexi, nepovažoval som v tejto chvíli za potrebné rozprávať o svojej sexuálnej orientácii. Vtedy patrilo moje telo i duša jedinému človeku. Bezhlavo zamilovaný do… Prezrádzať to práve v tomto okamihu by nebolo práve najvhodnejšie, takže o tom až potom.

„OK. Odo mňa von nič nepôjde. Spokojný? Neviem, nemám byť naveľa? Je viac než isté, že na teba istým spôsobom pôsobím, veď vytrhnúť ťa z koncentrácie natoľko, až sa ti postavil niečo predsa znamená. Alebo nie?“

Oboch nás pochytil smiech. Chevalier hodil tú trápnosť za hlavu a vyliezol z postele. Jeho erekcia ešte stále trvala. Rýchlo obliekal nohavice i tričko. Radek nás už iste netrpezlivo očakával. Poháňala ma zvedavosť, čo najskôr vidieť tú natočenú scénu. 

Ako sa takýto celkom obyčajný chalan menom Jakub Fridman vôbec dostal až do filmu? To mala v podstate na svedomí Lucia, ona napísala o mne príbeh a ten posunula Radovi, svojmu dávnemu priateľovi. Keďže jemu sa pozdával, padlo rozhodnutie natočiť film. Lucku poznám niekoľko rokov a k nášmu stretnutiu došlo taktiež za dosť zvláštnych udalostí. Začnem však úplne od začiatku, inak v tom bude poriadny zmätok.