Okamih precitnutia – Kapitola 2

V deviatom ročníku základnej školy väčšina chlapcov z triedy už dávno prehupla cez brány puberty, len ja stále voľajako furt na jednom mieste, dvere do dospelosti zostávali naďalej zatvorené. Vyzerať ako decko medzi výrastkami s fúzikmi pod nosom ma značne frustrovalo. Lenže niekedy v druhej polovici roka nastala zmena. Trinásť rokov a pár mesiacov, najvyšší čas. Evidentný zvrat vnímali skôr moji rodičia. Mrzutosť, podráždenosť, výbuchy zlosti, občasné preskakovanie hlasu, taktiež aj iné, zavše veľmi ťažko definované prejavy jasne naznačovali, čo u mňa prepuklo.

Keď sa jedného dňa objavilo jemné tmavé páperie nad hornou perou a zopár chĺpkov na lýtkach, ba dokonca prvé znamenia rastu ochlpenia v intímnych partiách, obrovská radosť mi zaplavila srdce i dušu. Konečne prišla. Neminula ma. Bola tu. Na moje veľké potešenie sa to nezastavilo a pokračovalo ďalej.

Spolužiaci pokukovali po dievčatách i mladých učiteľkách, porovnávali ich prsia a viedli veľavravné reči o tom, čo všetko by s babou robili. Dennodenne mávali na programe diskusie o kozách a vagínach. Pripadalo mi to ako prehnané chválenkárstvo, pretože s určitosťou nikto z tých veľkých borcov svoje teoretické znalosti v praxi určite nepoužil. Neviem, možno to bola mylná mienka. Chalani ustavične nadbiehali babám a to ustavičné obšmietanie občas prinieslo i čiastkový úspech. Sem-tam niektorý z nich využil príležitosť a siahol na dievčenské prsia, akože nechtiac. Niekedy ten, či onen schytal neočakávajúcu spŕšku nadávok, ba zavše i poriadnu facku. Boli vytrvalí. Ten slastný pôžitok držať aspoň na kratulinký okamih mäkký prsník v dlani stál za čokoľvek. Ja som sa do týchto pubertálnych hier voľajako nezapájal, pripadalo mi to značne detské a trápne. Hm… Vtedy som si to takto myslel. Lenže myslieť je jedná vec a holá skutočnosť zas druhá. Ten, už v tých časoch evidentne obnažený reálny fakt, moje rozvíjajúce sa vedomie, eventuálne snáď prebudená duša, či nebodaj aktivujúci sa mozog, akosi nechápali. Mladý organizmus vo vývoji životnej realite málokedy rozumie. Musí chtiac-nechtiac naberať skúsenosti. Človek sa predsa učí celý život. Či už je to otrepaná fráza alebo nie, rozhodne niečo pravdy v sebe dozaista nesie. Prekonávať úskalia, zvládať nástrahy a obchádzať bariéry dospievania dá každému jednému z nás poriadne zabrať. Zrejme nielen nám, ale aj rodičom. Vývin zrazu napreduje akosi rýchlo a dieťa, ktoré v istom momente dieťaťom prestáva byť, nestačí poriadne vnímať a registrovať, čo sa to s ním vlastne deje. A aj so mnou sa dialo. Už vtedy mi v mysli zarezonovala istá, v tej dobe ešte nedefinovateľná pochybnosť, ktorá mi nejasne blúdila hlavou.

Baby ma ktovieako nezaujímali. Tvorili samozrejmú súčasť ľudského života…, takto by sa to dalo definovať. Mali síce to, čo ja nie, prsníky a vagínu, avšak tu to začínalo a zároveň i končilo. Vidieť obnaženú babu, to zas áno. Celkom iné krivky tela, než tie mužské. Toť celé. Nič inšie v mojej mysli nevyvolávali. Paradoxne počas detstva, vlastne až do puberty, respektíve takmer do konca základnej školy to boli práve dievčatá, ktoré sa so mnou ochotne kamarátili. U ostatných spolužiakov to bolo presne opačne. V detskom veku vytvárali chlapčenské spoločenstvá a s pribúdajúcimi rokmi sa stále viac a viac zameriavali na dievčatá. Potom však u mňa nastal voľajaký zlom a spoločnosť chlapcov mi pripadala byť oveľa milšia a príjemnejšia. Dospievajúci jedinec, teda ja, v tom nevidel nič, čo by sa vymykalo bežnému normálu.

Skončila škola i prázdniny. Nástup na strednú školu priniesol nové zážitky i skúsenosti. Tu nás profesorský zbor nepovažoval za deti, o čom svedčilo ich oslovovanie. Chvíľu mi síce trvalo zvyknúť si na vykanie, no zakrátko to mozog akceptoval. Základná a stredná škola nešli vôbec porovnávať. Kompletne iný prístup, požiadavky, samostatné štúdium, proste niečo nové. Prvý mesiac sa človek v podstate oťukával, ale išlo to celkom dobre. Odrazu toľko povinností a ja, nerozhľadený nováčik, nejako aj pozabudol na fakt, že prechádzal zradným tunelom dospievania. Jednoducho nebol čas na to myslieť.

V polovici októbra stavebná firma konečne dokončila nekonečne dlho trvajúcu rekonštrukciu šatní a spŕch v telocvični. Všetko malo byť pôvodne hotové ešte v auguste, avšak nikto z kompetentných nepredpokladal toľko nepredvídaných komplikácií. Počnúc zaneseným vodovodným potrubím, odpadovou kanalizáciou v katastrofálnom stave a končiac zatekajúcou strechou na šatniach. Telocvik sme až doteraz zvyčajne vždy odflákali. Dnes to bolo po prvýkrát v rámci bežného normálu, čo sme mohli po štyridsaťpäťminútovej hodine telesnej prípravy, použiť sprchy.      

Uložiť basketbalové lopty, odpratať žinenky, uzamknúť mreže s cvičebným náradím. Moja úloha skončila. Tento týždeň vyšla služba práve na moju maličkosť. Už iba odovzdať kľúče telocvikárovi a môžem vypadnúť. Prebehol som celou chodbou ako splašený kôň a otvoril dvere na chlapčenskú šatňu. Takmer ma ovalilo. Neskutočný zápach potu.

„Chalani, otvorte niekto okná, veď tu smrdí. Hotový psinec!“ zvolal som s pokrčeným nosom i čelom rovno od dverí, snažiac sa prehlušiť tú vravu a hurhaj.

„Otvor si sám, ty mudrc. Lepší smrad a teplo, než vôňa a zima,“ odrovnal ma ktosi odpoveďou.

V tej miestnosti to teda vyzeralo ako na bojisku. Rozhádzané botasky, trenky na podlahe, snaha vyhnúť sa tomu všetkému vyšla naprázdno. Väčšina chalanov už vychádzala spod sprchy, poniektorí stihli na seba nahádzať odev, ba dvaja, či traja pred chvíľou odišli, utekali na autobus. Pred očami sa mi zrazu zjavil asi poltucet nahých chlapčenských tiel. Jednoducho nešlo nevšimnúť si ich. Vpravo, či vľavo, všade samý penis alebo holý zadok. Bol som vo veku, kedy snáď každý pubertálny chlapčisko porovnáva toho svojho s tými ostatnými. Zistenie, že ten môj „prieskumník“ patrí medzi bežný priemer ma trochu upokojilo. Čuchové bunky, medzičasom prispôsobené, zápach prestali evidovať, ale aj napriek tomu moja ruka siahla za rukoväťou a otvorila aspoň jedno z okien. 

Piatok po obede, telocvik posledná, ôsma hodina, pre niektorých už začal víkend. Spolužiaci šturmovali. V chvate zobliecť, vysprchovať, obliecť, schmatnúť tašku a rýchlo preč. Mnohí do školy dochádzali z okolitých obcí a nejeden aj z poriadnej diaľky, takže časová tieseň nútila všetkých k náhleniu. Autobusy odchádzali presne, málokedy meškali. Zostať trčať na stanici a nečinne čakať na ďalší spoj, tak o to nestál ani jeden z nich. Nastávajúce dni voľna mali predsa rozplánované do poslednej hodiny.

Odrazu zmiešanina nezladených zvukov utíchla, tá bengálska haravara ustala, zostalo iba blažené ticho a ja. Neznášam šturmovanie. Domov to mám sotva pätnásť kilometrov a najbližší spoj až o päťdesiatpäť minút, takže akékoľvek ponáhľanie je úplne zbytočné. Kopec času nazvyš. Sediac podopretý rukami na drevenej lavičke v šatni, pozerajúc pred seba, moja myseľ uvažovala čo s nadchádzajúcim víkendom. Vypadnúť z domu stoj čo stoj, lenže kam? Cestou na stanicu preštudujem na webe program kina, rovnako aj ostatné informácie z oblasti kultúrneho života, zaiste nejaký normálny film, koncert alebo čokoľvek iné objavím, prinajhoršom to istí dáky bar v meste, prelietavali mi myšlienky hlavou. Nadišiel čas vyzuť obuv, zhodiť trenky i tielko. Napadlo mi zdvihnúť ruku a privoňať. Rozložený, dráždivo zapáchajúci pot, utvrdil rozhodnutie ísť okamžite do sprchy. Poslednou dobou ma to nadmerné potenie pod pažami, avšak i v oblasti genitálií začínalo rozčuľovať. Vadilo mi. Cítil to môj nos, takže pach museli vnímať aj ostatní. Zrejme táto reakcia organizmu súvisela s dospievaním, pretože zvýšenú činnosť potných žliaz evidoval môj čuch aj u ostatných rovesníkov. Existuje ale riešenie. Stačí zájsť do obchodného centra a kúpiť účinný antiperspirant. Možno zabehnem dnes a domov pocestujem až potom. Radšej skôr, než ma niektorý z vyučujúcich upozorní, to by bolo fakt trápne.

Kráčajúc spod sprchy, ručníkom drhnúc mokré vlasy, moje telo odrazu celkom zmeravené, zostalo nehybne stáť. Na lavici sedel on… Miláčik všetkých báb a s určitosťou najkrajší chalan na škole. Reprezentant školy v behu na sto metrov, štvrták menom Viktor Szabó. Dosahoval fantastické výkony a hádam niet študenta, čo by ho neobdivoval. Jeho tvár, zvečnená na fotografii, tvorila súčasť TOP desiatky študentov školy. Prvé stretnutie s ním zoči-voči.

Zdvihol hlavu a zbadal ma navidomoči vyjaveného. Tvár sa na mňa usmiala a ústa prehovorili:

„Ahoj, krpec. Čo tam stojíš a kukáš ako puk? Sa ma bojíš alebo čo?“ To sa už zdvihol z lavičky. Až teraz som si uvedomil faktickú skutočnosť. Bol úplne nahý. Postával tam predo mnou, pripomínal významného atléta v celej svojej vyšportovanej kráse. Sotva ho moje prekvapené oči uzreli, prebehla mi hlavou myšlienka, že práve on musel v niektorom z minulých životov, pravda ak dáke skutočne jestvujú, stáť Michelangelovi predlohou k vytvoreniu sochy povestného Dávida. Temer dokonale identická podoba. Husté, tmavé, vlnisté vlasy, aristokratická tvár, pôsobivo vymodelované, hladké telo bez ochlpenia. Teda… Poniže brucha ma zaujal hustý chumáč kratunkých čiernych chĺpkov a ešte čosi. Jasný dôkaz toho, že jeden evidentný rozdiel odlišujúci ho od chýrnej sochy tu predsa bol. Viktorova mužská pýcha sa v mojich očiach javila byť podstatne výraznejšia než tá Dávidova. V ten moment moja myseľ usúdila jediné. Mám asi najmenší penis na svete. Spamätávajúc sa z prekvapenia mi z hrdla vyšlo:

„Ahoj.“

„Počuj, mladý… Požičiaš mi mydlo? Idem na rande a… po tréningu mierne povedané zapácham,“ vyslovil s úsmevom.

„Jasné. Tu máš telový šampón, môže byť?“ odpovedajúc postúpim o krok či dva.

Siahol po podávanej nádobke a na nepatrný okamih sa ma dotkol dlhými prstami. Takmer mnou prebehlo chvenie.

„Super. Vôňa santalu. Ty sa nezdáš, mladý,“ skonštatoval, keď zazrel nápis na plastovom obale.

Nahodil širokánsky úsmev a pokračoval k sprchám. Pohľad na malý, pevný, pohojdávajúci sa zadok ma trochu zaskočil. Viktor napokon zmizol za dverami. Telom mi prebehla čudne chladivá triaška a vzápätí ho rozpaľovala horúčosť. Niečo sa dialo. Voľačo narušilo rovnováhu a rozhádzalo všetko, čo sa rozhádzať dalo. Čosi, čo s určitosťou prišlo z mozgu, z hĺbky nespočítateľného množstva nervových buniek, poprepletaných navzájom krížom-krážom si razilo cestu na povrch. Ten neidentifikovateľný vzruch spôsobil mne už známu reakciu. Následné sklopenie hlavy tento fakt potvrdilo. Oči takmer padli na dlážku. Abnormálny tlak medzi slabinami mi vohnal kropaje potu na čelo. Sadnúť! Zaznel ďalší povel. Telesná schránka poslúchla. Sedieť na lavičke a čakať. Čo iné mi zostávalo. Ešte šťastie, že to prišlo vo chvíli, keď naháč už pohmkával pod prúdom horúcej vody. Kebyže len o zlomok času skôr, tak si spravím poriadnu hanbu. Viktorko by túto pikantnú správu zaiste roztrúbil po celej škole.

V poslednom čase si môj „prieskumník“ robil, čo len chcel. Už mi párkrát takéto niečo vyviedol. Jednoducho precitol zo spánku a za svet nechcel opäť zaspať. Vzdorovitý ako osol. Nie a nie ustúpiť. Kým sa Viktor osprchoval, napätie povolilo a z úst mi vyrazil uľahčený výdych. Krásavec vstúpil do šatne s ručníkom ledabolo prehodeným cez rameno, hvízdajúc si akúsi neznámu melódiu. Moja snaha ignorovať to inkriminované miesto uprostred tela zatiaľ vychádzala. Strach, aby neposlušný vojačik opäť nesalutoval, ma držal v obrovskej nervozite. Oblečený, sediac zohnutý v predklone som zaväzoval šnúrky na botaskách, zameraný pohľadom na špinavú dlážku.

„Ďakujem,“ zaznel zvučný hlas.

Narovnanie tela mi prinieslo presne to, čomu sa zrak snažil celý čas vyhnúť. Stál rovno predo mnou a podával mi šampón. Božemôj. Presne v úrovni môjho pohľadu dominovala tá jeho vskutku nadštandardná výbava. Na veľkosti vraj nezáleží. Skúste to ale vysvetliť môjmu egu. V tej chvíli by Viktorovi určite závideli aj iní, nielen ja. Páni moji… Vlastniť bojové torpédo takéhoto kalibru, tak ma nik neporazí.

„To nestojí za reč,“ vyšlo mi akosi zachrípnuto z hrdla.

„Máš to u mňa… Akože sa to vlastne voláš?“ položil otázku.

„Jakub, teda Kubo.“

Napriamil pravicu, patrilo sa povstať. Konečne som pozeral do očí a úd zostal mimo uhla pohľadu.

Podávanú ruku na zoznámenie mi ju pevne, poriadne chlapsky stisol.

„Viktor.“

Rýchlosťou blesku na seba nahádzal oblečenie, schmatol batoh, napravil si prstami penis v rozkroku, na odchode pozdravil:

„Ahoj, Kubo.“

„Ahoj,“ zvolal som za ním.

Telo mi kleslo na lavičku. Takto chcem vyzerať, to boli prvé slova, ktoré mi napadli ihneď po jeho odchode. Budem však musieť vynaložiť obrovské úsilie, aby moja chudá postava aspoň zďaleka pripomínala takýto atletický zjav. Zavrieť oči a opätovne si vybaviť pôsobivý obraz mužskej figúry mi pripadalo veľmi jednoduché, avšak vonkoncom nerozumné. Pulzujúce napätie a okamžite vztýčený stožiar.

Došlo mi to. Síce trochu oneskorene, ale predsa len. Viktor na mňa pôsobil rovnako ako obnažené baby na spolužiakov. Dráždil môj mužský princíp natoľko, že moja bytostná podstata túžila po dotyku, objatí a možno i bozkoch. Vidieť z bezprostrednej blízkosti obnaženého, dobre stavaného chalana, spôsobilo v mojom vnútri búrkové besnenie. Následné vzrušenie nahrnulo krv do istej časti tela a hlava to bezpochyby nebola. Áno, tento mladý muž spôsobil ozajstný zvrat v mysli dospievajúceho chlapca. Všetky doterajšie indície do seba zapadli a mne to v mozgu hlasno cvaklo, až ma ostrý zvuk prebudil z akýchsi driemot. Neočakávané zistenie ma vtedy, štrnásťročného výrastka, značne rozhádzalo a otriaslo mojou sebadôverou. Veď ja som homosexuál. Teplý, buzerant, homoš, prihriaty a čo ja viem ešte ako takýchto častovali v nadávkach spolužiaci.  

„Nie! Nie! Nie!“ zlostne šepkali moje pery.

To nemôže byť pravda. Prečo práve ja? Čo to spôsobilo? Otázky podobného typu ustavične prichádzali a prichádzali. Odpovedať sa nik vôbec neunúval.

„A ty tu akého čerta ešte robíš, chlapče?“ prebral ma z úvah razantný hlas upratovačky.

„Ja už padám,“ vyhŕklo zo mňa a siahnuc po taške s vecami som vybehol von.

Samozrejme, že čas pokročil, sotva stíham aj ten druhý spoj. Kašľať na kino i antiperspirant a behom na stanicu. Autobus práve odchádzal. Zostal po ňom iba smrad výfukových plynov. Dofrasa! klial som v duchu. Ďalší má odchod až o 20:55. Zazvonil telefón. Bezmocné zagúľanie očami vôbec nepomohlo, takže nasledovalo prijatie hovoru.  

„Áno, mami.“

„Synak, kde si?“

„No…, zdržalo ma upratovanie telocvične. Veď vieš, že mám tento týždeň službu. Autobus mi ušiel rovno pred nosom,“ vypomohla drobná lož.

„Ak neprídeš domov skôr než otec, bude opäť oheň na streche,“ napomínala.

„Vynasnažím sa.“

Doma bude žeravé dusno tak či tak. Piatok večer, skončila škola i robota, takže otec už zaiste zakotvil v miestnej krčme. Načo sa niekam ponáhľať. Ktovie aké kolo stihol absolvovať. Pivo a poldeci, pivo a poldeci… V parku vedľa stanice odporne škriekala azda celá kolónia krkavcov. Povieval jemný vetrík a prinášal dráždivú vôňu. To oproti v pizzerii pripravovali chutnú taliansku špecialitu. Zanechávajúc stanicu v diaľke kráčali moje nohy rýchlym tempom. Padlo rozhodnutie ísť stopom. Čakať na autobuske dozaista nebudem. Krokujúc chodník popri ceste som zakaždým zdvíhal palec, keď prichádzal hluk vozidla. Zastavilo tretie v poradí. Dnes to teda vyšlo.

Vodič spustil okienko spolujazdca a s miernym náklonom prehovoril:

„Kam chceš hodiť, kamoško?“

„Do Kaluže.“

„Sadaj.“

Auto prudko vyrazilo. Drobné kamienky pri krajnici vyleteli do povetria. Hlasné grgnutie, takmer až zo samého dna žalúdka asi nikto nepočul. Len ja.

„Miki zastav!“ zreval pri uchu vodiča chalan sediaci na zadnom sedadle, aby prehlušil hudbu vypeckovanú na plné gule.

„Ty kokot, však zastav, lebo ti to tu celé otyčkujem.“

Vodič stlmil rádio a nechápavo krútiac hlavou poznamenal:

„Čo ziapeš jak najatý. Ti drbe alebo čo?“

Chalana opäť riadne naplo.

„Hneď stoj, asi hodím šabľu.“

„Rišo! Keď mi pogrciaš tie nové poťahy, ti fakticky prijebem!“

„Pánaboha mne je tak chujovo od žalúdka, že až. Do tej čínskej reštiky ma už v živote nikto nedostane. Bohvie aké sračky do toho jedla najebali…,“ opätovné grgnutie chalanove sťažovanie prerušilo.

Ten vedľa mňa si chytil oboma rukami brucho, sipel od návalu ostrých kŕčov a takmer zakotkodákal. Tentoraz prudké črevné pochody zaiste počuli všetci do jedného.

„Miki, ty kokot, okamžite brzdi, ono sa to derie vonku nielen vrchom, ale i spodkom. Hovno mám už v zákrute,“ ziapal na vodiča cez stisnuté zuby.

Kvílenie bŕzd, blikajúca smerovka, vozidlo zastavilo. Chalan v chvate vystupoval.

„Tu máš, ty debil. Do čoho si chceš utrieť riť, hm?“ podával mu šofér balíček hygienických vreckoviek.

Prvá tyčka šla von, sotva stačil položiť nohy na asfaltku. Ešteže ich v tej rýchlosti stihol roztiahnuť, inak by nevzhľadne natrávený obsah vychrstol rovno na stehná. Vracal takým spôsobom, až človek nadobúdal pocit, že mu žalúdok vyletí cez ústa.

„Pusti hudbu hlasnejšie, jeho šabľovanie a sranie rozhodne nemienim počúvať,“ prehovoril tretí týpek, chichotajúci sa na sedadle vedľa vodiča.

„Len aby si sa z toho rehotu nepošťal, kretén sprostý,“ odchádzal Rišo šťavnato nadávajúci o kúsok ďalej medzi kríky.

Práve nás minul autobus. Jasne, že môj. Stopovanie napokon nevyšlo úplne podľa očakávania. Čo už. Nezaškodilo užiť si trochu zábavy, s tými troma, pred nadchádzajúcim víkendom. Zakrátko vodič zastavil.

„Počuj, kámoško. Nechceš ísť s nami na HOUSE PARTY? Super zábava, množstvo báb, pivo, víno…,“ poznamenal chalan za volantom.

„Niekedy inokedy. Mám iný program. Vďaka za odvoz. Čau, chalani.“

„To nestojí za reč. Ahoj.“

„Nazdar, servus,“ pripojili sa aj dvaja spolujazdci.

Vietor zosilnel. Od severu pribúdali mračná. V diaľke sa občas zablyslo. Zrejme kdesi zúrila búrka. Z rázcestia to k nám domov už nebolo ďaleko. Bývame asi tak uprostred obce, takže krčmu mám po ceste. Samozrejme vysvietená, hurhaj, silné reči opilcov, hluk zapnutej telky, sem-tam dáka nadávka, jednoducho typická atmosféra jedného obyčajného pohostinstva. Nazrieť dnu alebo radšej nie? Napokon predsa padlo rozhodnutie. Stojac pod oknom, som hodil očkom dovnútra. Sedel na svojom mieste, pred ním krígeľ piva a poldeci, zaiste borovičky. Akože ináč, preletelo mi hlavou. Vyzeral celkom v pohode. Ešte istý čas potrvá, pokiaľ odtiaľ vypadne, poprípade ho po záverečnej jednoducho vyhodia.

Mojou mysľou vírili všakovaké myšlienky. Dnešné zistenie v školskej šatni ma sakramentsky rozhádzalo. Úvahy, premýšľanie, posudzovanie. Nič nepomáhalo. Ten holý fakt rezonoval tak či tak. SI GAY! SI GAY! SI GAY! Slová vychádzajúce z môjho vnútra lomcovali teraz už poriadne naštrbenou sebadôverou. Došľaka, prečo? Ja ním predsa nechcem byť. Chcem čo najskôr dospieť, vypadnúť z domu, nájsť si dobrý džob a kdesi v kútiku duše driemala túžba založiť si rodinu. To všetko sa evidentne otriasalo v základoch. Kráčajúc ulicou ma doslova gniavilo obrovské závažie.

„Jakub! Čo je s tebou? Ideš ako bez duše,“ zaznel hlas.

„Ahoj, mami. Rozmýšľam o istej veci, takže…“

„To vidím. Vôbec si ma neregistroval. Nestretal si otca?“

Pohľad mi padol na matkine ruky. V dlani žmolila ruženec a modlitebnú knižku. Prichádzala z večernej omše a možno aj poklebetila so susedami, samozrejme na jedinú tému. Zbytočná snaha. Foter je alkoholik. Tu nepomôže ani farár, ani pastor, ba ani rabín. A s určitosťou ani ten najvyšší, tam v nebi, nespraví vôbec nič.

„Sedí pri pive a hádže do seba poldecáky.“

Mama len ťažko povzdychla.

„V chladničke máš kurča na smotane,“ vyslovila utrápene.

„Bageta to istila. Nemám hlad,“ opäť mi vybehlo klamstvo z úst.    

Poslednou dobou to išlo s fotrom dolu vodou. Pre mamu bol tento rok azda najhorším v jej živote. Už dvakrát ju stĺkol. Mal šťastie, že ma práve vtedy nebolo doma, inak by to pre neho neskončilo dobre. Až donedávna celkom normálny chlap a odrazu… Alkohol zožieral otcove vnútro a deň po dni, pomaly, postupne, s nevídanou vytrvalosťou, zatracoval jeho dušu. Zmenil ho na ufrflaného, večne nespokojného tyrana, ktorý iba ubližoval. Jednak sebe, ako i svojmu okoliu. Mama, veľmi pobožná, to svojmu manželovi trpela. Roky mu to všetko trpela. Koľkokrát som jej vravel, vtĺkal do hlavy, nástojil. Nula bodov.

„Synak, je mojím manželom. Pred Bohom som prisahala byť s ním až do smrti, v dobrom i zlom.“

Takto mi stále odpovedala. Trápila sa. Nie navonok, iba vo svojom vnútri. Tiché vzlyky a plač, keď myslela, že ju nepočujem. Nedala si to vyhovoriť. Otec chradol z pálenky, ona zas od žiaľu.

Dve zamyslené postavy kráčali k bráne. Za kopcom preťal oblohu doširoka rozvetvený blesk. Mama uvažovala nad svojim trápením a mne gigantické tornádo vírilo myšlienky.

Zatvoril som dvere do svojej izby a padol na posteľ. Moje kráľovstvo, kde sa rodili chlapčenské plány, teraz ale zatlačené viac-menej do úzadia novým faktom. Si iný, tak trochu odlišný, vytŕčajúci z davu. Kvôli čomu práve ty? Prichádzali otázky takéhoto typu. Puberta ma menila. Vnímalo to i moje vedomie. Z poslušného chlapčeka vyrastal človek rozporuplný, ani dieťa, ani dospelý, ktorý nevedel kam vlastne smeruje.

Hlasné tresnutie ma vytrhlo z hĺbavého uvažovania. Dorazil foter, napadlo mi v okamihu. To ticho ale otriasalo mojou istotou. Zvyčajne býval hlučný. Stalo sa snáď niečo? Vstať z postele a vybehnúť na chodbu mi trvalo sotva pár sekúnd. Stál pri dverách, pozeral pohľadom starnúceho dementa, klipkajúc ťažkými viečkami, s roztiahnutými rukami sa snažil udržať rovnováhu. Úbohá kreatúra človeka. Ozajstne pod ľudskú dôstojnosť. Zošťaný ako malé decko. Smrdel močom, tabakom, alkoholom i zvratkami.

„Bože milostivý,“ zalomila mama rukami, prosebne ich spínajúc na hrudi.

Výraz mojej tváre rozprával sám o sebe. V momente by ho prizabil ktokoľvek na mojom mieste. Zároveň mi však obrovská ľútosť zvierala srdce.

„Choď, synak, choď. Ja ho dám do poriadku,“ povedala pre istotu.

S povzdychom som odkráčal naspäť a zatvoril dvere. Premohol ma spánok. Ležiac na posteli, akoby v delíriu moje vedomie zrazu precitlo. Displej hodín ukazoval 2:06. Šaty skončili na zemi, hneď vedľa postele. Moja rozospatá postava v slipoch kráčala do kúpeľne. V celom dome tma a pokoj. Čo to za zázrak? Šou na programe asi nebola, či skôr fotrovi došli sily a nateraz chrápe na diváne?

Vôbec si nepamätám, kedy ma opätovne premohol spánok. Ranné prebúdzanie prinieslo prekvapenie. Otvoriac oči mi tvárou prebehol sladučký úsmev. Krásne snívanie. Ja a Viktor, obaja na morskej pláži, úsmevy, šantenie, panebože čo sme stvárali… Zrazu ma pochytila dáka pochybnosť. Ruka sama od seba vkĺzla pod prikrývku a na prstoch zostalo čosi mokré. V okamihu som sedel a pozoroval s pootvorenými ústami vlhkú škvrnu na bielizni, moja myseľ spočiatku nechápala. Došlo mi to. Tomuto sa vraví „mokrý sen“ alebo inak povedané samovoľný výron semena. Naozajstne neočakávaná udalosť. Budem musieť tie slipy oprať, inak tú zaschnutú škvrnu mama objaví. Čudné. Sen s Viktorom sa mi páčil, lenže v reály si to akosi nechcem pripustiť. Čo to znamená? V živote človeka vraj všetko so všetkým súvisí. Aspoň takto to niektorí tvrdia. Iní zas argumentujú tým, že všetko je iba vec náhody a nijaký súvis vonkoncom neexistuje. Kto sa má v takých veciach vyznať? V tom mojom, zdalo sa, neplatilo vôbec nič. Čo-to mi myseľ načrtla a vzápätí to čiastočné prejavenie, ten závan nádychu netypického zafarbenia, sama predo mnou kdesi ukryla.

Viktorova postava ma fakticky priťahovala. Túžba vyzerať ako on mi ustavične prebleskovala hlavou. Zaspávať s odhodlaním, že začnem na svojej muskulatúre pracovať ma čiastočne upokojilo. Počiatočná prílišná eufória zvykne zakrátko vyprchať. Čakalo to aj zasneného, dospievajúceho chlapčiska? V tej chvíli vskutku nikto netušil, čo si na puberťáka život, osud, či sám Všemohúci nachystal.

Zaobstarať si pružinový posilňovač svalov nebol žiaden problém. Stačilo mať v kapse pár EUR a zájsť do TESCA v meste. Začal som pozvoľne a opatrne, aby ma neodrovnala svalová horúčka. Potom prišlo niečo s čím moje druhé Ja nepočítalo…

Niekedy ráno máva zvláštnu tvár. Takto to bolo aj v onen osudný deň. Vonku poletoval sneh. Čo na tom, že marec už prehupol cez polovicu, pani zima opäť raz dupla nohou a jari skrátka zahatala cestu. Budík zvonil druhýkrát. Za ten svet sa mi nechcelo vstávať. Ísť do školy? Neexistuje! S obrovskou nevôľou som odtiahol prikrývku a položil nohy na podlahu. Svet naokolo sa krútil. Telo, vstávajúc z postele, opäť skončilo na matraci. Dvakrát dobre mi naozaj nebolo. Malátnosť, slabosť v nohách, v hlave hučal podráždený včelí roj, bolesť svalov, kĺbov i kostí. Stav hodný tak akurát na maródku. Čo už teraz? Jedine umyť, najesť a stihnúť autobus…

Telocvik, prvá hodina, skončil totálnym fiaskom, teda pre mňa určite. Náš telocvikár sprevádzal bežcov na celoslovenskej súťaži stredných škôl, dnes ho zastupovala Šaraničová, tá mala bežne na starosti dievčatá. Prešlo hádam desať minút a učiteľka temer chytila šok. So mnou to z ničoho nič šľahlo o zem. Nevedela čo skôr, či ma ratovať alebo zastaviť vytekajúcu krv z nosa. Chalani mi neskôr vraveli, že celá od strachu ozelenela. Kubko jednoducho  odpadol a nijakým spôsobom ma z tých mdlôb nedokázali prebrať. Zavolali záchranku.

V nemocnici, pacient ležiaci na lôžku, napojený na infúziu, napokon otvoril oči.

„No konečne, chlapče. Mame si riadne nahnal strachu,“ poznamenal lekár. „Takže opakujem ešte raz. Zakazujem akýmkoľvek spôsobom zaťažovať organizmus, žiaden šport a už tobôž nie posilňovanie, samozrejme telocvik nevynímajúc. Prirýchlo si sa vytiahol, doslova ako dubák po letnom daždi. Musíš pribrzdiť, pretože tvoja telesná schránka, respektíve vnútorné orgány sa takémuto tempu nedokážu prispôsobiť. Takže oddych, regenerácia, dostatok spánku. Rozumieme si, všakže?“

Skormútené prikývnutie hlavou odpovedalo namiesto mňa.

„Zajtra ťa prepustíme do domáceho liečenia a po týždni pôjdeš do školy,“ povedal lekár sadajúci za stôl.

Mama odišla, ja nie, musím vydržať do rána. To krvácanie z nosa ma už párkrát prekvapilo. Kašľať na to, povedal som si zakaždým. Ubehlo niekoľko mesiacov a vidieť v zrkadle toho strašiaka do maku, to čudo, samá ruka samá noha, nebolo teda bohviečo. Puberta mi namojveru dávala zabrať, len čo je pravda. Teraz akoby silou-mocou doháňala čas, ktorý doposiaľ zameškala. Všetko, ale naozaj úplne všetko mi narástlo. Mamu z toho takmer porazilo. Nohavice, tričká, svetre, slipy, jednoducho po mesiaci, či dvoch musela kupovať nové. Bedákala, nevediac čo je lepšie, šatiť ma a či živiť. Zrejme ani jedno ani druhé, pretože s nástupom enormného rastu súvisel aj neutíchajúci apetít. Mozog ustavične vysielal signály a Kubo jedol azda aj za troch. Telo zvádzalo zatiaľ neúspešný boj s pubertou, tá zdalo sa mala evidentne prevahu. Búrlivý rozmach hormónov v organizme spôsobil takmer kolaps. Tej rýchlosti sa nevedel prispôsobiť, tak tu i tam štrajkoval. Chcelo to čas, aby začal fungovať harmonicky a vyvážene. Všetko chce svoj čas. Vtedy to ale Kubo nevedel, ba ani len o takom niečom netušil. Tá prudká zmena fyzického zjavu ma tešila. Pribúdajúca svalová hmota výrazne menila celkovú muskulatúru. Zmeny prebiehali v prvom a pokračovali i v druhom ročníku. Bezmála na konci roka sa konečne rast pribrzdil. Stačil jediný pohľad do zrkadla. Toto, čo sa v ňom odrážalo, už dieťaťom nazývať nemožno. Proporcie tela takmer zhodné s tými Viktorovými. Evidentne aj v tých stredných partiách. Malý „prieskumník“ podstatne podrástol. Posilňovač svalov fungoval deň čo deň, mesiac, druhý i tretí. Mať šestnásť je fakticky úžasné.      

Až doteraz som praktizoval presne to isté, čo aj ostatní dospievajúci chalani. Jednoducho  sústavne vzrastajúce napätie, enormný tlak, musí každý muž zo seba dostať von, či chce alebo nie. Hm… Už si hovorím muž, lenže oslovenie chlap mi zatiaľ neprináleží. Začalo to niekoľko týždňov po prvej polúcii. Ručná práca zaberala a samovoľný výron semena sa už viackrát nedostavil. Nahradila ho masturbácia. Priznajme si. Veď každý chalan to robí, čo si tu budeme nahovárať a klamať okolie. Na popud svojich rovesníkov, niektorí spolužiaci už okúsili chuť sexu, aj Kubo chcel vstúpiť do týchto vôd. Lenže vlastná rozporuplnosť ma posúvala raz na jednu a raz na druhú stranu. Stáť kdesi uprostred, ani tu, ani tam, ma už nebavilo. Hľadanie vlastnej sexuality dosť vyčerpávalo. Tí odvážnejší, ktorí zasunuli, opisovali sex s babou evidentne oduševnene, takže zostať pozadu neprichádzalo do úvahy. Rezonovalo tu jedno obrovské ALE. Baby a ja… skrátka, nahá žena voľajako zvlášť nerozvírila hladinu v mojom mozgu, zato obnažený chlap…

Príjemný víkendový večer, možno skôr povedať noc, diskotéka vrcholila. Skoro celý čas tanec, ja a jedná tmavovláska, kompletne pekná a rozumná. Pár drinkov, nám obom a hneď to riadne iskrilo, u nej viditeľne, markantne, priam prenikavo. Samozrejme, že alkohol objednával najstarší, čo mal už osemnásť, ja len aby sa vedelo. Znesiem v pohode i väčšie množstvo alkoholu, ibaže vtedy mi to nahrávalo do karát. Hrať mierne pripitého ma celkom bavilo. Chcela čosi viac, o tom nebolo pochýb. Takže ak zlyhám, môžem sa vyhovoriť na opicu. Išla po mne. To si všimli aj kamaráti, s ktorými sme tam v ten večer dorazili. Ustavične ma štuchali lakťami do rebier. Vyzerať ani dáky sraľo mi pripadalo dosť hlúpe, tak ma napokon vyprovokovali k činu. Moja prvá, toľko očakávaná sexuálna skúsenosť prišla celkom nečakane, takpovediac neočakávane. Neexistoval žiaden plán. Udialo sa to samovoľne. Vyšli sme na vzduch. Krásne počasie, obloha posiata miliónmi hviezd, na nebi žiariaci mesiac, proste šialená romantika. Vyštartovala. Hladná samica lačná po sexe. 

„Máš poriadnu výdrž. Očakávanie, že skončíš po niekoľkých pohyboch a dokončíš ma iným spôsobom sa nenaplnilo. Si borec,“ skonštatovala, keď si naťahovala cez nohy spodnú bielizeň.

Nedala mi možnosť nijako zareagovať, pretože otvorila dvere, vyšla z auta a poznamenala:

„Čakáš ešte na voľačo?“ Nezostávalo inšie, než v chvate na seba natiahnuť džínsy a vystúpiť.

„Kubo…, žiariš! Tromfneš aj maják v hmle. Voľačo bolo, všakže? Mimochodom ešte stále máš rozopnuté gombíky na gatiach,“ povedal uškŕňajúci sa Mišo.

Otočiac telo bokom som ich pozapínal. Sex s Denisou, tak sa to dievča volalo, priniesol síce uvoľnenie, oveľa lepšie než robiť si to „svojpomocne“, avšak vôbec, nijako neuspokojil. Milovanie mi vo všeobecnosti pripadalo fajn. Táto, rozhodne príjemná záležitosť, vo mne nateraz žiadne neskrotiteľné emócie nevyvolala. Vnikať hlboko do roztúžených a žiadostivosťou temer rozpálených dievčenských útrob sa tomu môjmu teda páčilo. Musím podotknúť, že nie iba jemu. Vnútri bolo teplo, vlhko, pánabeka ako príjemne to kĺzalo. Pre mňa čosi nové, doposiaľ neznáme, pre ňu jednoznačne viackrát vyskúšané. Neskúsená teda naozaj nebola. Toľko očakávaná eufória rozkoše, akože horieť v Nirváne, či neopísateľné pocity vstupu do inej dimenzie, súzvuk tiel i duší… Nič z toho neprišlo. Aká škoda. Inak ten, kto vymyslel sex…, vedel veľmi dobre, čo robí.

Ubehlo niekoľko týždňov. Dni pretvárky, nahovárania, presviedčania. Nič z toho nepomohlo. To trýznenie duše v pekle vlastného tela sa už nedalo vydržať. Predstava telesného a možno trochu aj citového kontaktu s chalanom mi prinášala pocity, ktoré ma úplne desili. Stačilo predstaviť si Viktora, ktorý bol dnes už ktoviekde, s pôsobivými svalmi a vztýčeným torpédom… V takýchto chvíľkach som sa sám seba obával, avšak túžba prežiť s ním niečo krásne prichádzala ustavične a zakrátko ma celého ovládla. To „niečo“ bolo oveľa silnejšie ako ja. Chuť po dotyku, samozrejme mužskom, každým dňom vzrastala. Jednoducho povedané… Potreboval som chlapa, alfa samca, dobrú mašinu s poriadnou výbavou. Túžba cítiť pevné telo, vnímať mužskú vôňu, prerástla časom priam v posadnutosť. Rozhodiť sieť do správnych vôd nebýva zas až taký problém, kde ale tie vody nájsť?