Dialóg – II. pokračovanie

Sťahovacia služba, dvaja mocní chlapi, priniesli zostávajúce kartónové škatule. Pani Reynoldsová naposledy nasmeruje pohľad do synovho apartmánu a nachystaná byt opustiť, nechtiac zhodí jednu z troch škatúľ položených na sebe. Jej obsah sa kompletne celý vysype na podlahu. Knihy, zošity, učebnice a medzi nimi zbadá voľačo, čo ju zaujme. Roztvorený notes s veľmi úhľadným písmom. Zisťuje, že sú to voľajaké recepty na koláče, zákusky aj všakovaké jedlá. Bolo tam však ešte čosi… Obálka, neveľká, totožným písmom napísané: LUCAS.

Keďže táto dáma je od mladosti podozrievavá, nuž ju po krátkom zaváhaní otvorí, nie je totižto zapečatená.

Takýto text sa jej odvíja pred očami:

Milý Lucas, dlhé roky si ma bombardoval otázkou, kto je tvoj otec. Nuž, najvyšší čas dozvedieť sa to. Vieš, vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, prišli za mnou rodičia Tvojho otca. Neviem, odkiaľ sa dozvedeli, zrejme mali svojich ľudí v nemocnici, že som tehotná, a ponúkli mi vysokú sumu, ak sa stratím zo života ich syna. Mali totižto pre neho inú nevestu… Peniaze som však neprijala, silno na mňa tlačili a vyhrážali sa mi, tak som sa napokon s Tvojim otcom rozišla. Vôbec netušil, že pod srdcom nosím jeho dieťa – Teba. A teraz to najdôležitejšie. Tvojim otcom je Eddie Richardson, áno je to potomok kedysi mafiánskej rodiny Richardsonovcov.

Pani Reynoldsová ďalej v čítaní nepokračuje, pretože sa jej hlavou začne premiešavať množstvo všakovakých myšlienok. Táto postaršia dáma si strčí list do kabelky, okamžite totižto vie, ako má zareagovať.

Dvaja mladí muži, jeden s vyrysovanými svalmi, druhý viac-menej štíhly, nie však vyslovene chudý a už tobôž nie asketik, Lucas a Noah, vstupujú do apartmánu, nateraz ich spoločnému bývaniu. Nikto, okrem Noahovej matky, vlastne netuší, že tvoria pár, milenecký pár. Doteraz im to takto vyhovovalo, lenže chtiac-nechtiac zisťujú, že tajiť svoje city donekonečna nemôžu. Pre spolužiakov to bude zrejme šok, nakoľko sa obaja navonok prezentujú heterosexuálne.

Lucas stlmí v miestnosti osvetlenie, hodí rybičku na ustlanú posteľ a usmeje sa, potichu, nenápadne, taký mierny náznak prejavený úsmevom. Ľahne si na bok, podloží hlavu rukou a doslova hypnotizuje Noaha svojim pohľadom. Ten pozdvihne kútiky úst, veľavravne žmurkne a položí otázku:

„Dáme sprchu?“

„Ideš prvý,“ oznámi Lucas.

„Ďakujem ti, Lucas. Ďakujem, že si so mnou.“

„Neďakuj mi za to, že zostávam tam, kam patrím.“

„Vyzeráš nespravodlivo dobre, si totižto nelegálne vzhľadný, mimoriadne príťažlivý, takpovediac stelesnený hriech. Až závidím sám sebe.“

Obom sa pri vzájomnom pohľade rozjasní tvár.

„A navyše si statočný ako čert,“ doloží ešte.

Užívajú si leňošenie v posteli, úplne nahí, prikrývka zahaľuje ich bedrá. Noah, s hlavou položenou na Lucasovej hrudi, tichulinko mrnčí, či skôr pradie ako malé mača. Mohutná dlaň s dlhými prstami jemnulinko hladí jeho rameno. Pomalinky sa presúva vyššie, vnikne do chlapčensky rozstrapatených vlasov, pery pobozkajú čelo.

Noah, doteraz so zatvorenými očami, okamžite precitne, prerozkošný úsmev mu ozdobí tvár, máličko nadvihne hlavu a pobozká milého na pery. Lucas, opretý chrbtom o peľasť postele, Noah s hlavou na rozhraní brucha a hrude, so zdvihnutými rukami, sa vzájomne dotýkajú prstami. Žiaden sex, iba jemné, nežné, zmysluplné dotyky. Obom zaihrajú iskry v očiach. Noah pretočí telo na brucho, položí hlavu na vankúš, mierne roztiahne ruky. Lucas priľahne štíhle telo, ktoré sa stratí pod jeho svalmi, bozkáva zátylok, krk i ušný lalôčik. Noah, so slastným povzdychom opätovne pradie. Pritom pevnosť priateľovho prirodzenia vníma presne uprostred medzi vlastnými polovičkami. Dotyky, bozky, jemné dráždenie, absolútna absencia sexu, iba opojná vôňa vzájomnej blízkosti, okorenená oceánom dráždivých dotykov.

Noah prechádza prstom priateľovým čelom, nosom, perami, bradou. Pohladí bruškami prstov privreté viečka. Tie sa ihneď nadvihnú a odhalia rozžiarené oči. Opätovne krásny úsmev na oboch tvárach. Noah nakloní telo a prisaje sa Lucasovi na horúce pery. Omamné spojenie nechce nik z nich prerušiť. Nakoniec sa pery rozpoja a opätovne ďalší bozk a ďalší. Hrude oboch mladíkov sa prudko zdvíhajú, napätie nebezpečne rastie. Nežné bozkávanie sa znenazdajky mení na vášnivé…

„Chcem ťa. Túžim po tebe. Šaliem po tebe,“ sotva počuteľne šepce Lucas značne roztúženým hlasom, pričom pritiahne priateľovu hlavu bližšie k vlastnej tvári.

„Milujem, ťa, baby, šialene, nevypovedateľne,“ pridá ešte, nateraz obkročmo sediac Noahovi v rozkroku, sa zdvíha a opätovne usadá do mužského lona.

Telo mladého muža sa napne a vzápätí už sedí s doširoka roztvorenými očami a úžasom v tvári.

Bol to iba sen, iba sen. Aká škoda, prefrnkne mu mysľou. Zotrie pot z čela a upokojí rozbúrené telo i myseľ. Zaspal, pokiaľ bol Noah v sprche.  

„Dočerta, tak toto som posral,“ zabručí Noah kontrolujúci mobil.

„Dáky problém, baby?“

„Presne ako vravíš, mám sakramentský problém. Opäť mám vypnuté zvonenia a päť nezodpovedaných hovorov. Zmeškal som dohodnuté stretnutie v GOLDMAN SACHS.“

„Vážne?“

„Hm… a školský projekt je v háji. Ako ho dokončím, keď mi chýbajú dôležité podklady?“

„Nestresuj. Obliekaj sa a ideme.“

„Kam, preboha?“

„Najbližšia internetová kaviareň. Potrebujem anonymné pripojenie.“

„Počkaj, Lucas, ty chceš heknúť GOLDMAN SACHS?“

„A? Pochybuješ o mne azda? Myslíš, že to nedokážem?“

„Neblázni, človeče. Veď…“

„Bez komentárov. Zober flash disk s najväčšou kapacitou a odchádzame.“

Kaviareň, v túto hodinu takmer poloprázdna, Lucas ťuká prstami po klávesnici…

„Došľaka! Dobrí sú! Nuž…, chcete vojnu, budete ju mať.“

PRÍSTUP ZAMIETNUTÝ. PRÍSTUP ZAMIETNUTÝ.

Tieto dve slová, v červenom rámčeku, sa ustavične objavujú na obrazovke.

„Hm…, aký som?“ otočí monitor, aby naň Noah lepšie videl.

„Ty si fakt tam?“

THE GOLDMAN SACHS GROUP, INC., globálna investičná spoločnosť poskytujúca finančné služby so sídlom v New Yorku, v Anglicku pôsobí prostredníctvom dcérskej spoločnosti GOLDMAN SACHS INTERNATIONAL…

Lucas sťahuje údaje, keď zrazu jeho veľavravný úsmev zmrzne. Sťahovanie stále pokračuje – 95% ,  97% , 99% , 100%. Vyberie flešku a zavelí.

„Padáme! Rýchlo! Ich bezpečnostný systém vystopoval našu IP adresu i napriek všetkým mojim opatreniam. Doboha sú lepší, než som očakával! Utekajme!“

Kaviareň urýchlene opúšťajú.  

Pred bránou prepychovej rezidencie rodiny Richardsonovcov zastaví čierna limuzína s tmavými sklami. Vodič spustí okienko a prehovorí:

„Madam Reynoldsová. Pán Richadson ju očakáva.“

Ochrankár, vysoký, svalnatý borec s drsným, hrozivo vyzerajúcim výzorom, len prikývne hlavou, stlačí tlačidlo diaľkového ovládania a obe krídla kovovej brány sa roztvárajú dokorán. 

Komorník otvára mohutné vchodové dvere. Žena presunie pohľad na veľké oblúkovité okná napravo od vstupu. Má pocit, akoby zazrela obrys dákej postavy nazerajúcej spoza ťažkého závesu. Možno to ale bol mylný dojem.

„Prosím, madam.“

Obrovská vstupná hala, okázalé schodisko, všade vyleštený mramor, evidentne drahý nábytok i ostatné zariadene miestnosti, to všetko svedčí o maximálnom finančnom zabezpečení majiteľa. Zrelá dáma prejavujúca sa navonok s noblesou a vkusom vstupuje dovnútra.

„Prosím, madam, pán Richardson sa vám bude ihneď venovať,“ ukáže hlavný komorník na rozložité kreslá, pohovku, so stolíkom uprostred.

„Zdravím, Eleanor. Čomu vďačím za tvoju návštevu?“ zvíta sa pán domu so staršou lady.

„Pozdravujem, Eddie. Máš sa?“

„Vynikajúco, Eleanor. Čo ťa ku mne privádza, drahá? Roky sme sa nevideli. Niečo dôležité?“

„Dôležité…, pre teba rozhodne áno, Eddie.“

„V poriadku, moja, sadaj, ponúknem niečo?“

„Horúci čaj.“

„Mäta, limetka, pomaranč?“

„Pamätáš si?“

„Samozrejme, moja. Langdon, čaj pre nás oboch, prosím.“

„Áno, pane,“ komorník sa mierne ukloní a miestnosť opúšťa.

„Hovorí ti niečo meno Margaret? Margaret Barrettová?“

Hľadia si vzájomne do očí.

„Samozrejme. Na Margaret Barrettovú nikdy nezabudnem, moja prvá veľká láska. Opustila ma. Bolo to však už veľmi dávno.“

„Áno, pred dvadsiatimi piatimi rokmi.“

„Preboha ako to vieš?“

„Pozorne počúvaj, Eddie. Margaret má syna menom Lucas, ten dovŕšil dvadsiaty štvrtý rok svojho života. Nič ti to ešte nehovorí?“

„Nechápem, Eleanor.“

„Tak počítaj v duchu, Eddie. Kedy sa s tebou rozišla Margaret? Máš?“

Prikývne.

„Pripočítaj k tomu dvadsaťštyri rokov. Máš?“

Opäť prikývne.

„Pripočítaj k tomu deväť mesiacov.“

„Mám. A prečo práve deväť?“

„Pretože tehotenstvo trvá zväčša presne toľko. Už ti to dochádza?“

Muž pred ňou zbledne, vytreští oči a…

„Prekrista…, Margaret čakala moje dieťa? Lucas je teda mojim synom?“

„Áno, Ediie. Prosím, čítaj,“ položí pred prekvapeného a navidomoči rozhodeného muža list adresovaný Lucasovi.

Ten uchopí hárok papiera do roztrasených rúk, nasadí okuliare a začíta sa. Zakrátko sa mu horúce slzy kotúľajú dole tvárou. Dočíta a dlho, veľmi dlho hľadí do neznáma, jeho vnútro bojuje, bojuje samo so sebou. Napokon prehovorí.

„Prečo mi to rodičia urobili? Prečo? Prečo?“

„Vráť mi ten dopis, prosím. Lucas absolútne o ničom vôbec netuší, dokonca ani ten list ešte nečítal.“

Siahne do kabelky, vyberie malé uzatváracie plastové vrecko a v ňom zopár čiernych, polodlhých, mierne vlnistých vlasov s korienkami, ktoré potajme ukoristila z Lucasovej kefy. Mala 100% istotu, Noahova hriva je predsa svetlohnedá a kefu používa výlučne Lucas, keďže má dlhšie vlasy.

„Tu máš, daj si spraviť test DNA, pre vlastnú spokojnosť. Avšak Margaret nemala dôvod klamať, snažila sa ochrániť teba, Eddie, preto odišla.“

Vonku zafúka silnejší vietor, nápor vzduchu vmetie do okien prach a zopár padnutých listov zo stromov. Ťažký záves v miestnosti za oknom sa mierne zachveje, čo spozoruje aj pani Reynoldsová, sedí presne oproti. Ich rozhovor sa nesie v príjemnom duchu, nakoniec si vymenia telefónne čísla a pani Reynoldsová okázalé sídlo finančného magnáta opustí.

Pán Richardson, teraz sedí vo svojej pracovni, kontroluje došlú e-mailovú poštu, zazvoní mu telefón. Na displeji svieti: Eleanor

„Áno, Eleanor, počúvam ťa.“

„Eddie, mal by si ešte voľačo vedieť. Lucas je priateľom môjho syna.“

„Drahá, veď mať priateľov je predsa normálne, či?“

„Samozrejme, oni dvaja sú však priatelia v tom najužšom zmysle slova.“

„Počkaj, moja, mám tomu rozumieť tak, že tvoria pár? Milenecký pár?“

„Áno, Eddie.“

„Eleanor…, čo a s kým robí Lucas v posteli, ma absolútne nezaujíma. Pre mňa je dôležité, že je to môj biologický syn.“ 

Ešte chvíľočku spoločne komunikujú a hovor ukončia.

Noah sedí v kuchyni za stolom, usrkáva z bielej porcelánovej šálky lahodné latte, keď sa mu nanovo vybaví situácia, kedy bol Lucas prvýkrát u neho v apartmáne. Mimovoľne sa pousmeje.

Toto sa vtedy udialo:

Lucas vychádzal zo sprchy zahalený v osuške, mal ju sakramentsky nízko, drobulinké kvapky vody mu zdobili telo, pričom sa v odraze svetla zo stropného svietidla krásne lesklo. On otváral dvere a vkročil do kúpeľne. Padol mu ručník, doteraz prehodený cez predlaktie. Zohol sa preň. Avšak podlaha bola na mnohých miestach mokrá, pošmyknutiu nedokázal zabrániť. Skončil na kolenách s hlavou zaborenou v Lucasovom rozkroku. Prekvapením roztvoril doširoka oči, pozrel hore, nastal intenzívny očný kontakt.

„Si v poriadku?“ poznamenal Lucas.

On túto pozíciu okamžite opustil, vstal, o krok ustúpil. Mierna červeň, ktorá mu nečakane nabehla na líca, vyvodila na Lucasovej tvári nepatrný úsmev, spôsobený miernym stiahnutím mimických svalov. Priblížil sa k nemu, on opätovne o kúštik ustúpil a takto postupovali až do spálne, neprerušujúc medzi sebou prepojenie pohľadom. Elektrizujúce napätie evidentne stúpalo a atmosféra v miestnosti navidomoči hustla. Narazil lýtkami o posteľ, nuž chtiac-nechtiac zastavil, Lucas sa na neho silno pritlačil a pohladil mu prstami vlasy nos i pery. Snaha uhnúť spôsobila, že padol na posteľ a vyhrnulo sa mu tričko.

Lucas s veľavravným úškrnom utrúsil.

„Máš sexi brucho a ten pásik chĺpkov smerujúci od pupka dole ma nesmierne, ale fakt divoko dráždi.“

Jeho hlas bol hlboký, vrelý, prekypujúci dôvernosťou.

„Čo chceš?“

„Sme v spálni, skús hádať.“

Lucas ho uchopil za ramena pozdvihol a pretočil chrbtom k sebe. Následne ho zozadu objal, priložil nos na rozhranie medzi vlasmi a uchom, hlasno nasal vzduch.

„Nádherne voniaš. Vieš, po čom teraz túžim?“

„Nie.“

„Dozvedieť sa, ako voniaš tam dole.“  

„A čo ti v tom bráni?“

„Noah…, môžem ťa pobozkať?“ vyslovil šepotom.

V jeho očiach zahliadol niečo…, bola to neutíchajúca túžba, tak intenzívna, že temer pálila.

„Ak sa ma ešte raz takto zdvorilostne opýtaš, tak už asi zamdliem.“

Prebudil sa s hlavou na Lucasovej mohutnej hrudi, v jeho pevnom objatí, nohy vzájomne prepletené…, nádherný to pocit.

„Pamätám si každú jazvu na tvojom svalnatom tele, zvlášť po včerajšej noci.“

„Si ma takmer uštval. Vieš o tom?“

Dnešný víkendový deň majú celý pre seba. Doobedie vylihovali v posteli a doháňali absenciu spánku po dlhotrvajúcom nočnom milovaní. Raňajkovali niekedy poobede. Asi štyridsať kilometrová cesta ubieha rýchlo. Noah šoféruje. Pootočí hlavu, aby sa na Lucasa pozrel. Slnečné svetlo sa prederie oknom dovnútra a zarámuje výrazné mužské črty do zlatistej žiary. Bože ani netuší, aký je krásny, pomyslí si.

Teraz, v podvečer, sledujú nádherný západ slnka na pláži, ďaleko od ľudí, len oni dvaja, jedinečná atmosféra, úchvatné prírodne divadlo. Lucas je už istý okamih prisatý pohľadom do Noahovej tváre. Pousmeje sa, ľapne do piesku, roztiahne doširoka ruky i nohy, Noah sadá do priestoru vytvorenom medzi nohami. Okamžite ucíti priateľovo mocné objatie a horúci dych na krku. Takmer mu vyhŕknu slzy. Je šťastný, preveľmi šťastný.

„Život s tebou je…, je nádherný, kocúrik môj. Ľúbim ťa, tak veľmi,“ šepce Lucasovi do ucha. Miluje jeho mocné telo, cíti sa pri ňom bezpečne.

„Vieš, baby… Dlho som premýšľal.“

„Nad čím?“

„Hm…, dozvieš sa. Som rozhodnutý, pevne rozhodnutý spraviť to, i keď mám trošilinku obavy.“

„Čoho sa tie obavy týkajú?“

„Ale,“ zamumle, vstane z piesku a podá priateľovi ruku, aby mu pomohol.

Stoja oproti sebe. Na Noaha hľadia oči plné hlbokej úprimnosti, akú tam nikdy predtým nevidel. Nechápavo pozerá, ako si Lucas kľaká na jedno koleno a…, vyberá voľačo z pravej kapsy. Uzrie malú červeným zamatom obtiahnutú škatuľku. V tom momente mu dopne. Kývajúc hlavou zo strany na stranu, sotva počuteľne šepkajúc, sa mu z očí lejú potoky sĺz. Ten prúd zastaviť nedokáže. Srdce mu divo bije, tep v krku ho zadúša. Vrchnák otvorený a na zamate trónia dve obrúčky z ružového zlata.

„Noah Reynolds, vezmeš si ma?“

Ticho trvá celú večnosť. Oslovený zatiaľ odpovedať nedokáže, stisnuté hrdlo mu to nedovoľuje.

„Áno, Lucas Barrett, ani netušíš, ako po tom túžim.“

To už navliekajú jeden druhému obrúčku na prst.

„Akosi vedel moju veľkosť?“

„Zmeral som ti ho, keď si po milovaní tvrdo zaspal,“ povie dvojzmyselne. „Preboha, som úplne zabudol na ruže.“

„Nerieš kvety. Bozkaj ma, prosím.“

Obaja sa úsmevom oddajú pôžitku zo spojenia pier.

„Čo je tam vygravírované?“  

„Dátum, deň, keď som sa ti prvýkrát prihovoril. A ešte tam pribudne dátum našej svadby.“

Kaviareň, príjemný podvečer, dvaja mladí muži, sediaci oproti sebe, za stolíkom vonku na terase. Pred nimi rozvoniavajúca káva, taktiež lahodne vyzerajúci zákusok. Mimochodom Lucas o priateľovej neresti – sladké dobroty ku kávičke, už dávno vie, takže pri každej príležitosti mu veľmi rád takúto maškrtu dopraje.

„Počuj, fešášik, ak ma budeš takto rozmaznávať, tak rozkysnem.“

„Ty? Veď toho zošrotuješ oveľa viac ako ja a na váhe sa ti to absolútne neprejaví. Tak prestaň s rečičkami a…“

Svojou vidličkou naberie malý kúsok a s úsmevom kŕmi svojho milého. Úsmevy, pohľady, gestá, mimika… Medzi týmito dvoma to tak nápadne iskrí, že všetci naokolo skonštatujú jediné: ZAMILOVANÍ AŽ PO UŠI. Nájdu sa však aj takí, ktorí znechutene pokrčia nosom…

Neskorý podvečer vystrieda noc. V spálni sa voľačo odohráva, svedčia o tom zvuky, ktoré odtiaľ vychádzajú.

Izbou sa nesie Lucasov hlasný výkrik, podfarbený prežívaným pôžitkom, slzy, čo mu vyrazia z kútikov očí o niečom svedčia. Leží nahý na posteli, chrbát zatlačený do prikrývky, nohy roztiahnuté, kolená ďaleko od seba, ruky rozpažené na matraci, navyše kŕčovito žmoliace pokrkvanú plachtu, až mu belejú hánky a navrú žily. V jeho rozkroku zaborená Noahova hlava, tá sa viditeľne pohybuje. To, čo sa tam teraz deje, ho privádza takmer do šialenstva.

Plastová nádobka s lubrikantom padá z postele na podlahu.

Lucas, s roztvorenými ústami a pevne zavretými očami, prudko dýcha, pričom z jeho úst vychádza slastné vzdychanie. Horúce slzy rozkoše mu stekajú do uší. Mužské dlane mu uchopia tvár, prsty sa zaboria do vlasov a Noahove pery sa prisajú na pootvorenú pusu.

Vášnivé bozkávanie, nesmierne vášnivé.

Každý jeho dotyk mu zanecháva na pokožke stopu tepla, páliacej horúčosti. V miestnosti cítiť pach sexu, intenzívna vôňa, pôsobiaca na Noaha ako afrodiziakum. Ženie ho vpred, ďalej, rýchlejšie. Nie je to len fyzický akt, ale absolútne odovzdanie sa jeden druhému. Zmes prekvapenia, okamžitej slasti, neovládateľných pocitov.

Spálňou zarezonuje zaúpenie, intenzívna, živelná extáza. To do Lucasovych útrob práve vnikol celou svojou dĺžkou pevný úd a začal sa tam rýchlo pohybovať. Noah sa znova a znova do neho zabára, poháňaný čistým inštinktom, pudom nenásytného samca, snažiaceho sa ukojiť vlastnú túžbu. Je to ako poddať sa obrovským vlnám počas búrky. Strácajú sa jeden v druhom, padajú do hlbokej priepasti, kde neexistuje čas, priestor, nič, len spaľujúci oheň na miestach, kde sa ich upotené telá navzájom dotýkajú. Ich obojstranné spojenie pripomína more, oceán, zničujúci cyklón, stúpanie i pád a zároveň jedinečnú symfóniu. Lucas už nerieši, že vydáva hlasné zvuky. Poddá sa tej spaľujúcej vášni a jeho intenzívne vzdychanie sa vpíja priamo do Noahových úst, keď ho opakovane privádza na pokraj šialenstva.

Napätie v Lucasovom tele sa vystupňuje temer do prasknutia. Keď ho pretne vlna prichádzajúceho orgazmu, zaryje sa nechtami do Noahovho chrbta a z hrdla sa mu vyderie prerušovaný krik. Noahova odpoveď príde snáď okamžite, hlboké zastonanie, kedy ho rovnaká spaľujúca vlna pripraví o posledné zvyšky sebaovládania. Vtedy svet okolo prestane existovať, prišlo to náhle, bez varovania, nekompromisná explózia rozkoše, po ktorej nasledujú len rýchle, plytké nádychy a nekontrolovateľné chvenie ich vzájomne prepletených tiel.

Lucasa prebudí nežný bozk na čelo. Úsmev mu rozžiari tvár, otvorí oči.

„Si v pohode? Nebol som v noci priveľmi…, akčný?“ hľadá Noah okamih správne slovo.

„Hm…, ubehla sotva minúta od… akcie a už si spal. Inak podal si nadľudský výkon. Nemusíš mať obavy,“ zasmeje sa a zakrátko ešte doloží.

„Som celý. Inak vynaliezavosť ti naozaj nechýba. Zakaždým ma prekvapuješ a milovanie s tebou…, neexistujú slová, ktoré by tú jedinečnosť dokázali opísať.“

„Vieš, Lucas, ešte nikdy som k nikomu necítil to, čo cítim k tebe. Milujem ťa, veľmi, preveľmi.“

„Ja teba taktiež, baby. A nie je to len kvôli tomu, čo dokážeš stvárať v posteli, i keď…“

„I keď čo?“

„Hm…, neviem sa toho nabažiť, Noah. Sex s tebou…, nie sex, ale milovanie, pretože medzi sexom a milovaním je obrovský rozdiel, mi prináša… Si si všimol, že zakaždým mi počas milovania vybehnú slzy? Neviem tomu zabrániť. Sú to slzy neopísateľného šťastia.“

Mesto pomaly tíchne do príjemného večera a oni dvaja znova sedia na svojom mieste v obľúbenej kaviarni neďaleko Noahovho apartmánu. Lucas zbadá na opačnej strane ulice staršiu ženu, ktorá ponúka ruže, červené, krásne. Vyskočí a zamrmle na ospravedlnenie.

„Vyčkaj chvíľku, hneď som späť.“

To už beží krížom cez cestu, zakrátko drží v ruke nádhernú kyticu krvavočervených ruží. Kráčajúc naspäť, s radostným úsmevom, venuje svoj pohľad kvetom, keď…

Odrazu nočné ticho preruší hluk motora auta a tmu zas silná žiara svetlometov. Na rev motora vo vysokých otáčkach Lucas spozornie a otočí hlavu. V extrémne silnom svetle silueta mladého muža doslova zmizne. Nik nezbadá jeho pootvorené ústa, prekvapenie v očiach a…

„Lucááás!“ zvrieskne Noah, chvatom vstávajúc prevráti stoličku.

Výkrik s bezmocnosťou v hlase bodá do srdca silnejšie než ostrá čepeľ dýky. Počuť náraz o kapotu auta, telo vyhodené do vzduchu, padá na asfalt a zostáva neprirodzene pokrútené. Vozidlo, čiernej farby, tmavé sklá, zvyšuje rýchlosť, pneumatiky pískajú, prefrčí obrovskou rýchlosťou a mizne za najbližšou zákrutou. Noah ozlomkrky uteká, z jeho úst vychádza hlasný, drsný, nepríjemný krik sprevádzaný plačom, hrôza v pohľade. Registruje ruže rozhádzané všade naokolo. Padá na kolená, nedbajúc na bolesť oblapí Lucasove ramená a v miernom predklone si ho privinie k hrudi. Z vlasovej časti hlavy sa valí krv, ktorá steká čelom, tvárou a končí na hrudi vsiakajúc do košele.

„Všetko som videla, záchranka je na ceste,“ oznámi pani s ružami.

Lucas konečne otvorí oči.

Svet sa v zlomku sekundy scvrkol na ostrý zápach spálenej gumy pneumatík a chladný drsný asfalt. Leží tu bezbranný, nehybný. Každý nádych je pre neho bojom, ťažký, plytký, sprevádzaný hrôzostrašným chrapčaním, ktoré vháňa hrôzu do žíl nielen Noahovi, ale aj ostatným, čo sa tu v rýchlosti zbehli. Okolitý svet pre všetkých pulzuje v chaose, no pre neho sa čas zastavil. Asfalt, na ktorom leží, je surový, cudzí, no v tejto chvíli je to jeho jediná realita. Niekto pri ňom kľačí, drží ho za ruku, studenú, chvejúcu sa a naliehavo šepce:

„Prosím, prosím, prosím.“ Ten hlas znie akoby z nesmiernej diaľky, cez hrubočiznú vrstvu vody. Pohľad upretý do prázdna, do tmavej, hrozivo tmavej oblohy, v ktorom sa mieša šok, nepredstaviteľná bolesť a čistý, paralyzujúci strach z toho, čo bude nasledovať. Každé jedno zablikanie svetiel je ako odpočítavanie, odpočítavanie zubatej s kosou. Konečne spoznáva svojho milého.

„Je mi zima, strašná zima, nemôžem dýchať. Ja…, ja…, nezvládam to Noah. Mám strach, hrozne sa bojím…,“ zakašľanie ho umlčí.

Z úst sa mu vyvalí spenený chuchvalec krvi. Oprská si košeľu, ktorá sa zmenila z bielej na takpovediac bodkovanú. Rozpráva, vlastne iba šepce, len s obrovskou námahou.

„Toto teda nerozchodím. Sorry, baby, nevládzem,“ šepká chrapľavým hlasom, z očí sa mu vykotúľajú slzy, zrak stráca lesk, privrie viečka a hlava mu padne nabok.

Mŕtvolne ticho preruší približujúci sa hukot sanitného vozidla.  

„Niééé?“ srdcervúco zreve Noah.

Hlas trhajúci srdcia všetkých naokolo. 

Nemocničná izba, vedľa lôžka s pacientom napojeným na všakovaké prístroje, samé hadičky, kábliky…, sedí Noah, tvár užialená, strhaná, tmavé kruhy pod očami. To ustavičné monotónne pípanie prístroja signalizujúceho základné životné funkcie ho ničí, umiera, umiera za živa. Plakať nateraz nevládze, prelial už celé more sĺz.

Otvárajúce sa dvere nevníma, zareaguje až na tichulinký šepot.

„Noah, smiem ďalej?“

„Áno, mama.“

V rýchlosti jej rozpovie, čo sa vlastne stalo.

„Preboha,“ zmôže sa pani Reynoldsová na jediné slovo. „Ako je na tom?“

„Ranu na hlave mu zašili. Absolvoval množstvo vyšetrení, majú podozrenie na otras mozgu, stále v bezvedomí, doposiaľ sa neprebral. Nič bližšie neviem. Mama…, mám strach, ukrutný strach. Čo ak…,“ nedopovie, nakoľko mu stisne hrdlo a ďalej pokračovať nedokáže.

Matka chytí syna za ruku a…

„Noah?! To je predsa…,“ zahabká, keď zazrie obrúčku.

„Áno, Lucas ma požiadal o ruku. Ja…, nemôžem, mama, asi sa zbláznim, ja…, ja…“

Matka objíme syna a privinie si užialené dieťa na hruď.

„Na to ani len nepomysli. Všetko bude dobré, synak, neprepadaj zúfalstvu.“

„Mama…, ja bez neho jestvovať nedokážem a ani nechcem.“

„Zvládne to, zvládne, je to mocný chalan, on to dá.“

„Nikdy som sa ešte takto nebál, asi zošaliem, mama.“

Opäť sa rozplače.

„Zájdem za ošetrujúcim lekárom.“

„V poriadku, mama.“

Na chodbe zavolá Eddiemu, vysvetlí, čo sa stalo. Ten mieni okamžite prísť do nemocnice. Poprosí ho o trpezlivosť, pretože Lucas ešte o svojom otcovi nevie, taktiež potvrdí, že ho bude o synovom stave pravidelne informovať.

V Noahovej mysli sa zrazu objaví dávna spomienka, z čias, kedy sa ešte len vzájomne spoznávali:

Prenajatý víkendový domček ďaleko od Londýna, večer, sedeli vedľa seba za stolom, v blízkosti bazén, popíjali chladený drink. Noah znenazdajky naklonil telo, hlavu priblížil doslova na dotyk k Lucasovej. Tvárou mu preletel zvláštny výraz, kútiky úst sa jemne mykli. Jeho štíhle prsty pod stolom siahli Lucasovi na koleno a pomaly postupovali ďalej. Zakrátko atakovali stehno, ba priamo jeho rozkrok. Cítil vyžarujúcu horúčosť, ktorá odtiaľ sálala. Lucas sklopil zrak, zmätok v prekvapených očiach svedčil, že toto teda fakticky neočakával. Noah sa mu čelom dotýkal vlasov. Obaja pozerali dole, pod stôl, hypnotizujúc miesto, kde prsty postupovali k opasku. Chvíľočku sa pohrávali s prackou. Lucasom sa prehnala vlna vzrušenia, prudko dýchal, hrudník sa mu nebezpečne zdvíhal. Evidentne mal čo robiť, aby toto ustál. Ubehla sotva sekunda a svojou mohutnou dlaňou silno stisol priateľovo zápästie, ruka sa mu viditeľne triasla. Od zlosti, napätia, či vystupňovaného vzrušenia. Prebodávali sa pohľadmi v tesnej blízkosti, že si treli špičky nosov o seba. Mocná dlaň stále zovierala zápästie. Lucas vstával, zovretie naďalej trvalo, jeho pohyb bol energický, rýchly, panovačný. Ľavou rukou si siahol na kravatu a jediným rýchlym pohybom ju stiahol z krku. Spojil Noahove ruky, omotal mu zápästia, surovo ho sotil, pritlačil k stene, pričom mu zviazané ruky vysoko zdvihol. Ich tváre boli blízko, veľmi blízko. Ten jeho pohľad, vidieť v ňom hnev, napätie, vzrušenie a neopísateľnú náruživosť.

„Wow, vieš byť poriadne drsný.“

„Mlč?“ zlostne zabručí. „Prečo ma tak dráždiš?“

„Lebo sa mi to takto páči.“

„Nerob to.“

„Ale ja chcem.“

Ich telá boli nalepené jedno na druhom, Noah cítil ako to v Lucasovom rozkroku vrelo, pričom prebudená pevnosť napínala nohavice.

„Čo sa to tam deje, v tých nohaviciach?“

„Neprovokuj.“

„Čo teraz spravíš?“

„Sleduj.“

Nechal kravatu kravatou a rozopínal Noahovu košeľu, nohavice…, odev padal na dlážku. Zakrátko zostali obaja iba v bielizni. Vhupli do vody. V bazéne sa opierali o okraj, Lucas popíjal drink, kvapky mu stekali po krku a hrudi…

Spomienky sa razom rozplynú, pretože Noah opätovne precitne. Pohľad nanovo venuje Lucasovi, žiadna zmena, stále v bezvedomí.

Vila Reynoldsovcov, veľmi skoré ráno, z postele vstáva Lucas. Prvá noc mimo nemocnicu, podpísal reverz a okamžite to, jemu neprirodzené prostredie, opustil. V saténovom pyžame, klasického strihu, vyzerá ozaj elegantne. Kroky mladého muža vedú do kuchyne…

Pani Reynoldsová s Noahom vojdú do dvier takmer súčasne, prilákala ich veľmi príjemná vôňa.

„Prosím, poďte k stolu, voľačo pre vás mám,“ pobáda oboch.

Na podnose prináša zákusky, kávu a čaj.

„Ty si upiekol koláč?“

„Áno, objavil som mamine recepty.“

„Ale veď to je…“     

„Áno, Battenberg cake, tvoj obľúbený dezert.“

„Počkaj, chlapče, to si upiekol skutočne ty?“ neveriacky kýva hlavou pani domu. „Prekvapuješ ma každým dňom viac a viac. Nesmierne ľutujem, že vtedy počas nášho prvého rozhovoru…“

„Povedal som, že sa Noaha nevzdám,“ vysloví so smiechom.

To už sedia, usŕkajú zo šálok a vychutnávajú si výnimočný dezert. Noah si naberá už tretí kúsok.

„Vieš, čo ma na tebe fascinuje, baby?“

Neodpovedá, pretože má plné ústa.

„Ten tvoj neutíchajúci apetít. A okrem toho aj tvoj…“

„Prosím ťa, je tu mama.“

„Ja to predsa viem, Noah. Fascinuje ho tvoj penis.“

„Mama?!“ rozkašle sa syn, keďže mu zabehne omrvinka z dezertu.

„S Lucasom sme sa rozprávali o všakovakých veciach.“

„Vy dvaja ste sa bavili o mojom penise? Ja fakt žasnem, mama.“

Začnú preberať tú dopravnú nehodu. Dopracujú sa k jednoznačnému záveru, že to nemohla byť nešťastná náhoda, ale jednoznačne úmysel. Voľakto chcel Lucasa odstrániť, vozidlo totižto nezanechalo žiadnu brzdnú dráhu, ba navyše tesne pred zrážkou ešte viac zrýchlilo, vysoké otáčky motora registrovalo viac ľudí. Všetko to neskôr potvrdila aj polícia, navyše skontrolovala záznamy dostupných kamier, žiaľ vodiča nevypátrali. Na záznamoch objavili jedine čierny mercedes bez poznávacích značiek. Pátrane ďalej pokračuje. Kto však mal záujem zbaviť sa Lucasa?

„Vieš, chlapče, počas tvojej hospitalizácie som celé noci premýšľala a…, mal by si niečo vedieť,“ povie záhadne a vytiahne list z vrecka na župane.

Povzdychne a pokračuje.

„Vypadol z jednej škatule po sťahovaní sa do apartmánu…,“ začne a všetko rozpovie.

Lucas plače na dopisom od matky, jeho slzy rozmazávajú písmo.

„Ničím archívny materiál,“ zašepce pomedzi plač.

„Je dovolené plakať nad vlastnou históriou.“

„A ešte voľačo, Lucas. Nemám síce dôkazy, ale jestvuje jedna osoba, ktorá by mohla mať evidentný záujem odstrániť ťa.“

„Áno, pani Reynoldsová, pokračujte.“

„Eddie Richardson má nevlastného, adoptovaného syna, menom Liam. Teraz obaja uvažujte. Kto by tak asi mohol mať markantný záujem odstrániť biologického syna svojho adoptívneho otca?“ Spomenula si taktiež na ten obrys postavy za oknom a taktiež na záves v izbe, ktorý sa zachvel, avšak okno bolo zatvorené. Eddie nič nevyzradil, mala jeho slovo. Takže to musel byť…

„Mama, ty si génius. To má logiku, ten sviniar by prišiel o veľa a prísť o to zaiste nechce.“

Lucas mlčí, jeho oči, plné vyčerpania, prázdny pohľad psychicky a možno i fyzicky zlomeného človeka.

„Musím nájsť dôkaz, musím, toto tomu…, proste mu to nedarujem,“ hudie Lucas svoje stále dokola.

„Lucas…, hypnotizuješ tú obrazovku počítača už viac než dvanásť hodín, môžeš s tým prestať, prosím?“

„Nie! Nemôžem. Ja musím!“

„Lucas, prosím, veď sám seba zabíjaš, nepamätáš, čo vravel lekár pri tvojom odchode? Máš sa šetriť a ty si pribíjaš ďalší a ďalší klinec do rakvy.“

S ťažkým povzdychom vstáva, na okamih stráca rovnováhu, ustojí to však, obíde stôl, vytiahne Noaha zo stoličky a mocne ho privinie na svoju prudko sa zdvíhajúcu hruď. Jeho stisk je tak silný, že Noah sotva dýcha. Cez to všetko však cíti, ako sa celý chveje. Roztrasený pripomínal malé dieťa, čo prepadlo strachu, a pritom to bol silný, svalnatý chalan. Avšak bolesť v jeho očiach sa mení na chladné odhodlanie.

„Vieš, dal som sľub.“

„Komu, Lucas?“

„Sebe.“

„Aký?“

„Že už nikdy zo mňa nebude…, povedzme že grázel, násilník.“

„Mieniš silou-mocou nájsť dôkaz a pomstiť sa.“

„Áno. Vtedy, na asfalte, som cítil pach smrti, vlastnej smrti, zubatá stepovala hneď povedľa.“

„V poriadku, chápem, hľadaj ďalej. Myslí ale pritom na svoje zdravie, prosím.“

„Budem.“

„Zničíme ho,“ vysloví Noah presvedčivo, stojac oproti Lucasovi.

Jeho vlastný odraz je jasne a zreteľne odtlačený v priateľových hnedo-jantárových zreničkách. Zhlboka sa nadýchne, pomaly napriami ruku a položí svoju dlaň do jeho veľkej, horúcej, upokojujúcej. Lucas mu ju zovrie a prsty sa im prepletú.

„Ďakujem, Noah.“

„Nemusíš ďakovať. Vždy budem stáť po tvojom boku.“    

Lucas opätovne prehliada kamerový systém meste, do ktorého sa dostal neoprávnene, ale je predsa IT-čkár a je dobrý, sakramentsky dobrý.

Neskoro v noci zašepká.

„Sviniar.“

Ráno pri brieždení s veľavravným úškrnom zamrmle.

„Bingo.“

Pani Reynoldsová spoločne so synom a jeho snúbencom vojdú do haly. Komorník zatvára vchodové dvere a odchádza. Pán Richardson so synom ich očakávajú.

Nevlastný syn Liam vstáva a…, Lucas k nemu pristúpi. Pohľad mu schladne ľadom, na zlomok sekundy jeho zlosťou podfarbenými očami preskočil záblesk čistej nenávisti. Pozerá s chaotickou búrkou neodvolateľných emócií.

„Čo to má zname…,“ zabliaka Liam.

„Drž hubu!“ zastaví ho Lucas a vrazí mu päsťou do tváre.

Neočakávaný úder hodí Liama o podlahu, z úst mu vyteká krv.

„Ty!“ zreve.

„Drž hubu!“ pritvrdí Lucas, pričom nevlastného brata i otca úchytkom pozoruje a potom sa v kútiku jeho pier objaví nepatrná krivka.

Rozhovorí sa.

Obvinenia padajú jedno za druhým.

Už druhýkrát počas jeho monológu sa opätovne objaví tá krivka v kútiku. Padajú obvinenia jedno za druhým, zaznie meno škuľavý Jack, ktorý šoféroval ten čierny mercedes, ktorému vyplatil Liam značne vysokú sumu za objednanú vraždu, presne rovnakú, akú prehnal Liam cez niekoľko účtov. Predkladá dôkazy, nahrávky kamier, prevody rôznych podozrivých súm…

„Otec, to tam budeš iba tak sedieť a nečinne sledovať, ako ma ničí?“

Hrobové ticho.

Pán Richardson zjavne bojuje sám so sebou, napokon vysloví:

„Zničil si sa sám. Nie si hoden byť mojim synom.“

„Toto mi nemôžeš urobiť, Lucas!“

„Už som to urobil.“

Do domu vstupuje štvorica uniformovaných policajtov.

„Prosím, páni, je váš.“

Príslušníci uchopia Liama a odvádzajú ho.

„Pán Richardson, priznávam, napadol som vaše firemné účty, rozhodne však nie so zlým úmyslom, výsledná spreneverená suma, vašim synom Liamom, snáď bude mojim dostatočným ospravedlnením,“ vysloví vážne, oficiálne, so značnou silou v hlase, podávajúc pritom zložku s dokumentami.

„Vidíme sa prvýkrát v živote a je mi jasné, že si mojim synom. Test DNA to taktiež potvrdil, proste gény rodiny Richardsonovcov nezaprieš, rázny, nekompromisný, smerujúci priamočiaro za svojim cieľom. Vitaj doma Lucas Barret-Richardson.“

Sobášna sála úradu, Lucas v bielom obleku s čiernym motýlikom, Noah v čiernom obleku s bielym motýlikom, obaja vyzerajú šialene, ale šialene sexi. Lucas drží v ruke kyticu bielych ruží, Noah vysmiaty ako slniečko na oblohe. Sú šťastní, nadovšetko šťastní. Za nimi príbuzní z jednej i druhej strany. Obrad začína…

O 12 mesiacov neskôr:

Vila, niekde na okraji Londýna, moderne zariadená, ktorú si len nedávno zakúpili Noah spoločne s Lucasom, keďže usúdili, že práve teraz potrebujú súkromie. Kvôli čomu tak náhle, keď doteraz im vyhovovalo bývanie raz v jednej, raz zas v druhej rodinnej usadlosti? Nuž…

„Počuj, Lucas, nadobudol som dojem, že moja mama a tvoj otec trávia spolu akosi priveľa času, či?“

„Tiež som si všimol. Čím to asi bude, Noah, hm…?“

„Počkaj, ty myslíš, že…“

Neodpovie, iba nahodí veľavravný úškrn na tvár a doloží.

„Veď aj teraz boli spolu viac ako týždeň na konferencií, ktorá trvala formálne iba štyri dni.“

„Pozri, Lucas, limuzína tvojho otca, už sú tu,“ zvestuje Noah sledujúc dianie na ceste pred domom.

Tichom zarezonuje zvuk mosadzného klopadla na dverách. Tie sa za krátky okamih otvárajú. Do obrovskej miestnosti vchádzajú spoločne pani Rynodsová a pán Richardson. Domáci očakávanú návštevu ihneď vítajú. Neusadia ich však, ale ukazujúc spoločne na jedny z dverí, vedú návštevu presne tým smerom.

„Máme pre vás prekvapenie.“

„Aké?“ trasie sa nedočkavosťou pani Reynoldsová.

„Veľké a zároveň vlastne veľmi malé,“ odpovie Lucas záhadne a doširoka roztvorí obe krídla dverí.

Prvé, čo udrie obom rodičom do očí, je zariadenie izby, zjavne detskej a navyše tie dve detské postieľky… Matka presmeruje pohľad na syna, otec zas na toho svojho. Nechápu. Obom dopne v okamihu, keď začujú detský plač a ihneď aj druhý…

„To…, to…,“ habká pani Reynoldsová.

Pán Richardson mlčí, evidentne stratil reč a zjavne o čomsi uvažuje.

„Áno, stará mama, Noah v podstatne mladšom vydaní,“ usmeje sa syn, nakláňajúc telo nad postieľku, vyberá uplakané chlapča a vkladá do rúk starej mamy.

To isté spraví aj Lucas, drží v rukách synčeka a podáva ho starému otcovi so slovami:

„A to je zas malinký Lucas.“

Obom starým rodičom vyhŕknu slzy. Deti v ich náručí okamžite stíchnu, z doširoka roztvorenými očami pozorujú nové, doteraz neznáme tváre. Všetci usadnú na rozložitú pohovku a zostávajú dlho v spoločnej komunikácii.

„Chlapci moji, ja sa radosťou snáď zbláznim. Nič ste nepovedali, držali to v tajnosti a…, ozaj prekvapenie obrovské,“ vylieva svoje srdce stará mama.

„Túžba po vnúčati, sa ti vyplnila,“ začne Noah, prenesie pohľad na manžela a povie: „Pokračuj.“

„Takže takto, milí rodičia, respektíve starí rodičia. Obe deti nám donosila náhradná matka. Sú to v podstate nevlastní bratia, keďže vajíčka pochádzajú pre nás od anonymnej matky. A teraz ty, Noah.“

„A spermie odo mňa a Lucasa. Myslím, že výzorom je to jasné, malý Noah je môj a malý Lucas zas Lucasov.“

Pokračuje opätovne Lucas.

„Áno, nevlastní, majú spoločnú matku a rozličných otcov, ale tak či tak sú to bratia, naši synovia a vaši vnuci.“

„Čiže všetkým musí byť jasné, že obe rodiny, Richardsonovci, rovnako i Reynoldsovci majú svojho nasledovníka,“ doloží ešte Lucas.