Dialóg

Honosná vila, priestranná, nadštandardná, reprezentatívna, s rozľahlou záhradou, v blízkosti Londýna – rodinné sídlo Reynoldsovcov. Ženská ruka siaha po mobilnom telefóne.

„Áno, Viktor, počúvam,“ zaznie energický, výrazný hlas.

„Madam, pred bránou stojí mladý muž a vehementne sa domáha osobného stretnutia,“ oznamuje pracovník ochranky.

„Na túto hodinu nemám nič dohodnuté. Kto je to? Jeho meno?“

„Lucas Barrett, madam.“

„Čože? To snáď… Nech okamžite odíde, nemienim s ním komunikovať.“

Chvíľka ticha a opätovne počuje mužský hlas:

„Madam…, sedí pred bránou a odmieta odísť.“

„Nech sedí, jeho rozhodnutie,“ ukončí žena hovor.

Po istom čase nanovo drnčí mobil.

„Áno, Viktor.“

„Madam…, sedí tu už tri hodiny, rozpršalo sa, úplne premočený, odísť zjavne nezamýšľa.“

„Ten človek ma nezaujíma.“

„Madam…“

„Viktor, rozhodla som a nič na tej skutočnosti nezmením!“

Ak sa pani Reynoldsová pre niečo rozhodne, niet sily na tomto svete, ba ani vo vesmíre, ktorá by toto rozhodnutie zmenila. Alebo žeby predsa?

„Vieš čo, Viktor? Priveď ho do haly.“

„V poriadku, madam.“

Otvárajú sa vchodové dvere, dnu vstupuje mladý muž. Ochrankár má pravdu, úplne premočený. Voda kvapkajúca z vlasov i odevu vytvára na vyleštenej podlahe mokrú kaluž.

„Zdravím, pani Reynoldsová. Som Lucas.“

„Viem, kto ste, mladý muž.“

Mokrá snehobiela košeľa, priľnutá na telo, bicepsy nebezpečne napínajúce rukávy, premočenú koženú bundu držiac v dlani, sa nervózne pousmeje. Zmenil imidž, odkedy ho naposledy videla. Musela uznať, že k lepšiemu. Už nepôsobil dojmom drsného rebela či grázla, teraz to bol okúzľujúco sympatický mladík. Nevie, koľko má rokov, študuje však vo vyššom ročníku než Noah. Širšie ramená, úzke boky a najmä tie bicepsy poukazujú na jedno, posilňovňu naďaleko rozhodne neobchádza.

„Pred časom som sa vyjadrila jasne. Neprajem si, aby ste sa akýmkoľvek spôsobom stýkali s mojim synom.“

Všimla si, že ním prebehla triaška, zrejme zimou, pretože na rukách, s čiastočne vyhrnutými rukávmi košele, mu naskočili zimomriavky. Zrazu hrôzou doširoka roztvorí oči a… Miestnosťou zarezonuje príliš hlasné kýchnutie.

„Ospravedlňujem sa, madam.“

Uzimený, roztrasený, pripomína kôpku nešťastia.

„V tej zime sedieť v daždi… Nie ste už predsa malé decko, preboha.“

Ďalšie kýchnutie.

„Nemienim vás mať na svedomí, takže vľavo je hosťovská s kúpeľňou, dajte si poriadne horúcu sprchu. Rozumieme sa? Nechám vám doniesť župan a dáke šatstvo po nebohom manželovi, nakoľko do Noahových vecí sa evidentne nevtrepete,“ doloží s prísnym tónom v hlase.

„Nemusíte, ja hneď zas vypadnem, len…,“ začne protestovať. 

„Rozhodla som! Tam je kúpeľňa!“ vysloví energicky.

Toto bol príkaz, nie konštatovanie, nuž voľky-nevoľky poslúchne. Zakrátko zo sprchovej ružice vytryskne horúca voda. Vyjde ledabolo zahalený do snehobielej osušky. Čierne, kovovolesklé vlasy, usušené fénom, si upravil do slušivého účesu. Začuje klopanie na dvere.

„Áno, vstúpte.“

Otvára pomocníčka v domácnosti a vchádzajúc dovnútra zostáva zarazene stáť s prekvapeným výrazom a rumencom v tvári. Rýchlo odvráti hlavu a na ospravedlnenie zašušoce:

„Prepáčte, mladý pán, netušila som…“

Lucas v tom krátkom okamihu zaregistruje, že mladé dievča zaujalo jeho obnažené telo, tak sa iba pobavene uškrnie.

„V pohode, poďte ďalej.“

Vojde tlačiac pred sebou neveľký pojazdný stojan s oblečením.

Pozdvihne ruku a dlhý ukazovák nasmeruje priamo naň:

„To akože toto si mám obliecť?“

„Madam rozhodla.“

Až teraz pochopil slová Noaha, že ak sa matka pre niečo rozhodne, nemáš šancu to rozhodnutie zmeniť.

Dievča odchádza.

S povzdychom a kývajúc hlavou zo strany na stranu vyberá nohavice, sako, košeľu… Izbu opúšťa úplne iný človek, než ten, ktorý do nej vošiel, vizuálne teda určite. V hale sedí v rozložitom kresle pani domu a z porcelánovej šálky popíja zrejme horúci čaj, vôňa ktorého napĺňa celý priestor príjemnou mätovo-citrusovou vôňou. Pani Reynoldsová zdvihne obočie, uznanlivo prikývne a len tak poznamená:

„Oblek vám navidomoči pristane, mladý muž, musím uznať.“

„Nie je to práve môj štýl, ale ak myslíte.“

„Prosím, posaďte sa. Ponúknem vám čaj?“

Opätovne zaznamená ten tón hraničiaci s príkazom, tam, kdesi v pozadí, ho jednoducho cítiť.

„Ale áno, prečo nie.“

„Pozrite, mladý muž, budem sa opakovať, neprajem si, aby ste sa stýkali s mojim synom. Nemáte na neho dobrý vplyv.“

„Madam, ja nezdieľam tento názor. Pomáhame si navzájom a s vašim synom si rozumiem tak ako doteraz s nikým.“

„Okamžite ukončíte tento váš zvrátený vzťah, rozumiete, čo vravím?“

„To neurobím, madam. Váš syn je výnimočný človek a ja… Obľúbil som si ho, veľmi.“

Stíchne, pozerajúc do neznáma, precitne až vtedy, keď predloží šálku s nápojom rovno pred neho. No a potom, potom vyleje svoje srdce, úplne do dna, bez akýchkoľvek príkras, či nebodaj dákych rozpakov alebo otáľania.

Toto je jeho monológ:

„V trinástich prišlo uvedomenie, že som iný než ostatní chalani v triede. Hm… desať rokov sa potácam, padám a nanovo vstávam, hľadajúc vlastnú cestu. Až raz sa objavil v škole štíhly, hnedovlasý chalan s neuveriteľne krásnymi modrými očami menom Noah Reynolds. Dievčatá po ňom šaleli. Áno, madam, bol som rebel, grázel, bitkár, to je neodškriepiteľný fakt. Áno, označili ma nálepkou: arogantný odpad. Nastala však zmena. Obrovská, radikálna, od základov. Lucas Barrett sa zmenil, jeho život sa zmenil, jeho zmýšľanie sa zmenilo. Po prvýkrát v živote prišlo uvedomenie, že som šťastný… V spoločnosti vášho syna som šťastný, šťastný nadovšetko. Mimochodom bol to Noah, ktorý dobýval mňa, nie ja jeho. Nechápal som, ako vytušil, že… že plávame k rovnakému brehu. Snažil som sa navonok pôsobiť jednoznačným heterosexuálnym dojmom, vnútro však trpelo, nevypovedateľne. Časom, keď sa odvážil predostrieť mi city, ktoré voči mne prechovával, povedal: ‚Si iný, Lucas, vo svojej bytostnej podstate si čistá, dobrosrdečná, nepoškvrnená duša, ktorá hľadá… pochopenie.‘ Tie slová ma dojali, dovtedy ma takto nikto nevnímal. Otca som nikdy nepoznal, mama o ňom nechcela vôbec nič povedať, vždy zahovárala, tak som prestal dobiedzať.“

Pri slove mama zostal na krátku chvíľku v tichosti. Výraz jeho tváre sa náhle zmenil, akoby vychladol, zmrzol. Zvlhnuté oči len s námahou zadržiavali slzy nástojčivo sa derúce von. Voľačo sa v jeho hlbokom vnútri odohrávalo…

„Mamka…,“ začal s preskakujúcim hlasom. „Mama odišla, odišla navždy pred rokom.“

„To je mi veľmi ľúto, chlapče.“

Nanovo znie chalanov monológ:

„Byt po mame sa musel predať, nateraz bývam v školskom internáte, mám dve zamestnania, ktoré mi zabezpečujú financie na život i hradenie školného. Študovať na City, University of London je nákladná záležitosť. Mama ma vždy podporovala, vedela veľmi dobre, že ma škola nesmierne baví. Jej odchodom sa vo mne voľačo zlomilo a stal sa zo mňa vyvrheľ, patriaci na samé dno spoločnosti. Už dlhší čas, trikrát v týždni, chodievam vykladať ryby, keď dovezú rybári svoje úlovky. Fyzicky náročná práca, avšak dobre platená, len zmyť potom ten pach… No a cez víkendy robím IT-čkára pre jednu významnú spoločnosť. Musím povedať, že s počítačmi som dobrý, veľmi dobrý, podarilo sa mi zachytiť a vystopovať niekoľko podozrivých finančných operácií a jeden z vysokopostavených manažérov sa to dozvedel. Teraz mám celkom slušný príjem, čo ma nesmierne teší. Áno, zopár školských projektov mi chýba, nie z neochoty, nezostáva mi totižto na nich čas. Pomerne dlhú dobu spávam maximálne tri hodiny denne a sám vnímam, že absencia spánku ma zatláča k zemi, bývam totižto permanentne unavený, doslova vyčerpaný. Nie, nehovorím to preto, aby ma niekto ľutoval. Noah mi viackrát ponúkol finančnú injekciu. Nikdy som ale jeho, teda vlastne vaše peniaze, neprijal. A keď už som zabŕdol do tých podrobností, nie, nebola to pravda, keď ste Noahovi vhodili do tváre, že ho potrebujem iba na to, aby som to do neho strkal… Strká ho totižto výlučne on do mňa.“

Nadvihol hlavu a pozeral do ženských, prekvapením roztvorených očí.

„Prosím, nechcem vedieť žiadne detaily.“

„Práveže chcete, nesmierne vás to zaujíma.“

„Mladý muž, toto počúvať naozaj nebudem!“

Lucasov pohľad odzrkadľoval všetko – odhodlanie, vzdor, strach, odvahu…

„V našom milostnom vzťahu je práve Noah ten aktívny, ja zastávam úlohu toho pasívneho. Zvláštne, že? Už len z pohľadu muskulatúry, štíhly jedinec dominuje nad svalovcom.“

„Ja vskutku nemienim…,“ začne pani Reynoldsová.

„Neprerušujte ma, prosím, vylievam si tu pred vami svoje ubolené srdce, tak ma nechajte dokončiť to.“

Lucas pokračuje:

„Noah je vynaliezavý človek, nielen v bežnom živote, ale aj počas milostného aktu. Dokáže zakaždým prekvapiť, a to v tom pozitívnom zmysle slova. Vravel som to aj jemu, nielen teraz vám.“ Pousmeje sa, akoby si ešte na voľačo spomenul. Ihneď doloží:

„Váš syn má vizuálne veľmi pekný penis, ktorý mi svojimi rozmermi plne vyhovuje. Vtedy utrúsil, že za to vďačí genetickému materiálu po rodičoch.“

„Vidím, že nemáte vôbec zábrany rozprávať o takýchto chúlostivých záležitostiach.“

„A prečo by som mal mať? Je to predsa ľudské, biologické, i keď mnohí poznamenajú, že je to hnus, priečiaci sa prírode.“

„Pozrite, mladý muž. V rodine Reynoldsovcov žiaden homosexuál nikdy nebol.“

„Tak nadišiel čas zmieriť sa s tým, že Noah bude prvým,“ šplechol jej sebaisto do tváre.

„Som rozhodnutá a vaše argumenty na tom absolútne nič nezmenia. Noah si nájde dievča a ožení sa.“

„Naozaj? Nebudete to práve vy, kto vyberie nastávajúcu a prinúti Noaha, aby si ju vzal?“

„Stačilo, mladý muž!“

„Nestačilo! A je vôbec dôležité, či vášho syna priťahujú chalani? Nie sú v živote človeka dôležitejšie iné skutočnosti?“

Hľadí na ženu prísnym pohľadom a pokračuje:

„Položili ste si otázku, či po sobáši s dievčaťom bude váš syn šťastný?“

Ženu sediacu oproti nemu tieto slová viditeľne zasiahli, jej tvár vypovedala aj bez slov.

„Viete, pani Reynoldsová… Ak chalan, či muž, dokáže nadviazať citový vzťah jedine s iným mužom, je úplne zbytočné mu v tom brániť. Nič sa totižto nezmení.“

„Ale zmení, mládenec!“

„Áno, akurát, že zostane celý život nešťastný. Hm… budete mať vnúčatá, po ktorých tak túžite, a… a nadovšetko nešťastného syna.“

„Môj syn sa ožení a dievča pre neho už mám!“

„Samozrejme. Madam rozhodla a tak sa stane,“ chrstol do ticha.

„To nie je vaša záležitosť, mladý muž.“

„Nič v zlom, madam… Máte úžasného syna, bezpochyby, vo všetkých smeroch a tá vami vybraná dievčina šťastná určite bude, až do okamihu, keď jej Noah predloží priznanie.“

„Takéto niečo môj syn nikdy neurobí. Nedovolím mu to!“

„Sorry… Tak žalostne málo poznáte svojho syna.“

„Určite ho poznám dlhšie než vy.“

„To je pravda, pravdou rovnako býva, že ľudia nevedomky ničia to, čomu nerozumejú. Madam, prosím, nezničte svojho syna.“

„Počúvajte, mladý muž,“ začne prísnym tónom.

„Lucas, stačí Lucas, to mladý muž ma už otravuje,“ pritvrdí aj on.

„Počúvaj, Lucas, akosi nechápem dôvod tvojej návštevy.“

„Potrebujem vidieť Noaha. Telefón nedvíha, na SMS neodpovedá. Chýba mi, veľmi mi chýba.“

„Počkaj, on nie je u teba?“

„Ako u mňa, na intráku?“

„To mi akosi nedoplo. Pred troma dňami tresol dverami domu a odvtedy o ňom nič neviem. Byt prázdny, na moje telefonáty nereaguje. Celý ten čas žijem v tom, že trucuje u teba.“

„Preboha, kde môže byť?“

„Poď, ideme k nemu do apartmánu, možno vzdoruje tam a úmyselne svoju prítomnosť zapiera.“

Dvere niekoľkoizbového bytu sa otvárajú. Obaja prehľadávajú miestnosti. Nič, nikde nikto. Matka vyberá mobil a ťukne prstom na synovo číslo. Telefón hlasno zvoní v chlapcovej spálni.

„To… To… Pani Reynoldsová Noah nikdy bez telefónu neodchádza.“

„Čosi splietal tesne pred odchodom, len som tomu akosi nerozumela.“

„Povedzte mi, prosím, čo presne povedal skôr, než odpochodoval z domu.“

Žena krátko uvažuje.

„Odchádzam odtiaľto. Druhý element to istí.“

„Čože? Povedal to presne takto?“

„Áno, doslova.“

„Ježišikriste, on to fakticky urobí!“

„Čo urobí?“

„Chce sa utopiť. Druhý element – voda.“

„Hlúposť, vody sa bojí od detských čias.“

„Budem sa opakovať, žalostne málo poznáte svojho syna. Tú fóbiu už dávno porazil, miluje plávanie a aj v školskom jachtingu exceluje.“

„Neverím.“

„Asi tuším, kde môže byť.“

„Lucas, a na čo ešte čakáme?“

Auto ukrajuje kilometre na sever, za volantom sedí pani Reynoldsová, v takýto neskorý čas má šofér voľno. Hampstead Heath Ponds – svetoznáme prírodné rybníky na severe Londýna, určené výhradne na plávanie, Noahovo obľúbené miesto. Len dve postavy v tme, mužská a ženská, hypnotizujú tmavú vodnú hladinu. V okamihu, keď priestor osvetlí mesiac v splne, ukáže muž rukou do diaľky a zvrieskne:

„Tam! Noah! Noah!“ Dotyčný na krik nijako nereaguje. Ten na brehu zo seba chvatom strháva šaty a zostávajúc iba v bielizni upaľuje do chladnej vody. Mocnými pažami rýchlym tempom zakrátko dosiahne miesto, kde videl Noaha, pretože jeho hlava pred pár sekundami zmizla pod vodou. Pani Reynoldsová, paralyzovaná úzkostným strachom, nečinne postáva a z očí jej padajú horúce slzy. Minúty v tomto prípade nebezpečne rýchlo ubiehajú.

„Preboha, preboha,“ šepce.

Znenazdajky sa pokojná hladina zvlní a ona zazrie hlavu a vzápätí aj druhú… Lucas, nesúc štíhle chlapčenské telo v náručí, vychádza z vody, opatrne položí telo na zem a…

„Nedýcha! Prekrista, on nedýcha!“

Bez jediného zaváhania začne s resuscitáciou.

„Volajte záchranku! Rýchlo! Preboha, rýchlo! Ja nemôžem, ak teraz prestanem, tak zaručene neprežije.“

Mozog staršej dámy konečne naskočí a tá s roztrasenými prstami vyberá mobil.

„Nie! Nie! Toto mi nemôžeš urobiť, Noah. Nenechávaj ma tu samotného, prosím.“

Počuť hlasné kvílenie sirény sprevádzané prebleskujúcim modrým svetlom majákov. Lucas, celý mokrý, jednak od vody a taktiež od potu, cíti, že mu sily rýchlo ubúdajú. Minúty do príchodu sanitného vozidla trvajú celú večnosť.

Konečne záchranári preberajú bezvládne telo a vo vozidle použijú na oživenie defibrilátor. Ubiehajú ďalšie minúty. Lucas, sediac na zemi, stále polonahý, prudko dýcha, kyslíkový deficit stále pretrváva. Snahu vstať okamžite zavrhne, roztočí sa s ním totižto celý svet, takže sa ihneď posadí inak zaiste zamdlie.

Na sanitke sa pootvoria dvere a lekár vysloví:

„Naskočil, nateraz je stabilizovaný. Prežil jedine vďaka tomuto chalanovi. Nájdete ho v North Middlesex University Hospital.“

Pani Reynoldsová podíde k ešte stále prudko dýchajúcemu Lucasovi, položí dlaň na jeho vlhké rameno.

„Nesmierna vďaka, chlapče.“

Tomu až teraz dopne, čo sa vlastne mohlo stať, že Noaha mohol navždy stratiť, slzy zastaviť nedokáže.

„Nechajte ma samého! Ja… Ja… Nemôžem!“ zvrieskne, schmatne rozhádzané šaty a mizne v tme.

Zvezie svoje telo na lavičku, už oblečený, mu hlavou prefrčí dávna spomienka. Prečo prišla práve teraz? Čo znamená? Stratí azda Noaha?

Toto sa vtedy udialo:

Bol neskorý večer, dávno po polnoci, chalan s kapucňou na hlave, sa všakovakými skratkami ponáhľal na internát. V jednej z tmavých uličiek zbadal trojicu chalanov, ktorí sa evidentne niekomu vyhrážali. Jeden z tých grázlov držal v dlani nôž a šermoval ním nejakému chlapcovi pred hlavou. Znenazdajky sa pri štvorici zjavil svalnatý borec. Sánka pevne stisnutá, zaťaté päste, znak toho, že len s obrovským sebazaprením potláčal prepuknutý hnev. Neočakávaným výkopom vyrazil tomu naničhodníkovi nôž z ruky a následne mu päsťou vrazil do tváre. Galgan šiel k zemi. Ostatní dvaja sa na nič nezmohli, všetko sa udialo priveľmi rýchlo. Ten na asfalte si odpľul a zamrmlal:

„Si mi vyrazil zub, kretén.“

„Ak sa ešte niekedy niekto z vás tohto tu čo i len nedopatrením dotkne, tak vám ruky a nohy dolámem, rozumieme sa?“

Bez slova všetci prikývli. Tento tu, nakratulinko vystrihaný, bol známy bitkár, poznali ho a vedeli, že len tak do vetra netrepe, spravil by to bez jediného zaváhania. Trojica okamžite zdúchla.

„Si ok?“ oslovil, už na prvý pohľad sympatického a vystrašeného chalana, stojaceho pri stene. „Teba poznám, si v prváku na City, University of London, že?“

„Áno, som Noah. Noah Reynolds. Ďakujem za pomoc.“

„Lucas. Čo vlastne chceli?“

„Toto,“ držiac v ruke peňaženku s vytŕčajúcimi bankovkami ju strčil do kapsy.

„Ak škuľavému Jackovi raz ustúpiš, nikdy ti už nedá pokoj.“

Jeho prvé reálne stretnutie s Noahom. Videl ho už skôr v škole, ale takto zoči-voči sa stretli až teraz. No a potom, ako šiel čas, ani nevie ako a stali sa kamošmi. Iniciátorom bol práve Noah. Odvtedy si na Noaha nikto nič nedovolil. Bolo to také pomalé, opatrné zbližovanie, Noahovu spoločnosť úmyselne nevyhľadával, avšak zisťoval, že spolu trávia veľmi veľa času. Cítil sa s ním dobre, fakticky veľmi dobre, mal pocit, akoby z toho chalana vyžarovalo niečo, niečo, čo ani nevedel pomenovať, proste pozitívne vibrácie. Spozornel vtedy, keď sa prichytil, že na toho chalana myslí, keď zaspáva, rovnako ráno sotva otvorí oči a opäť on. Ten týpek sa príliš mocne zavŕtal do jeho mysle a nemienil odtiaľ vypadnúť. Prišlo náhle uvedomenie, že toho štíhleho, modrookého, ustavične usmievavého chlapca mal vlastne rád.

Súčasnosť:

Posuvné dvere sa doširoka roztvoria, energickým krokom vchádza muž v obleku, zastaví pred pultom recepcie a prehovorí:

„Zdravím. Priviezli sem sanitkou pacienta menom Noah Reynolds, môžem ho navštíviť?“

„Moment, mladý pán, skontrolujem zoznam povolených návštev… Áno ste tu, izba číslo 111. Týmto smerom, prosím,“ ukáže rukou.

Lucas vykročí. Pred izbou stretáva Noahovu matku. Žena si nemôže nevšimnúť, že mládenec pred ňou vyzerá naozaj biedne, červené, opuchnuté oči, strhaná tvár, kropaje potu na čele, ťažká chôdza.

„Noah!?“ vysloví chalan z obrovskou obavou v hlase.

„Je mimo nebezpečenstva.“

Úľavu, ktorá okamžite zmenila chlapcov výraz, by zrejme zbadal každý, navyše keď pri tom na krátko privrel oči a uľahčene vydýchol.

„Smiem?“ ukazujúc na dvere položí otázku s pocitom stiesnenosti vyvolanej očakávaním nepríjemnej, zápornej odpovede.

„Ale áno. Zájdem k ošetrujúcemu lekárovi niečo prekonzultovať,“ oznámi pani Reynoldsová a otočiac sa odchádza.

Dvere sa otvárajú, vchádza do predsiene nadštandardnej nemocničnej izby, hlboký nádych, výdych a dlaň spočinie na kľučke.

Pacient ležiaci na posteli sa nadvihne, podoprie telo rukami a s prekvapením v tvári i hlase zašušoce:

„Lucas, preboha, čo tu robíš? Mama…“

„Nestresuj, tá voľačo konzultuje s lekárom. A s mojou návštevou súhlasila.“

„Vážne?“

„Áno, bol som u vás a dali sme s tvojou mamou reč,“ vysvetľuje usadnúc na kraj lôžka.

„Preboha, si sa zbláznil?“

„Nechaj tak, obráťme list…,“ nedopovie, pretože mu Noah vojde prstami do vlasov pritiahne ho k sebe a prisaje sa na jeho pery.

Dlhotrvajúci bozk nemieni ani jeden z nich ukončiť. Keď sa konečne spojenie preruší, Lucas so slzami v očiach vypustí z úst:

„Baby, prečo, prečo, si to chcel spraviť? Ja bez teba nedokážem existovať, ja… ja… Milujem ťa, baby, milujem, šialene, nevypovedateľne, viac než čokoľvek na tomto svete, viac než seba samého.“

„Ja teba taktiež. Vieš…, bolo to skratové konanie vyvolané zúfalstvom. Tie mamine slová ma… veľmi boleli, ona v podstate zakázala našu lásku a… s dievčaťom by som sa nikdy neoženil, teba sa nevzdám, neprichádza do úvahy!“

„Bože, baby, vydedí ťa.“

„Tak nech! Vieš, mám mamu rád, ozaj veľmi, teba však milujem, Lucas,“ vypovie so slzami v očiach, pritiahne ho k sebe, pevne objíme a prepukne v plač.

Objatie konečne povolí.

„Bez teba je môj život absolútny chaos. Keď zomrela moja mama, myslel som, že všetko je tým pádom stratené a potom… som uzrel teba,“ na krátky okamih zmĺkne, nežne pohladí jeho tvár a pokračuje: „Zakrátko prišlo uvedomenie, že strata je iba predohra k ďalšiemu, lepšiemu, nádhernému stretnutiu, stretnutiu s tebou.“

„Milujem ťa, ty môj svalnatý kocúrik.“

„Konečne som pochopil, čo pravá láska vlastne znamená. Že niekto, v tomto prípade ty, prekročí všetky hranice a s hrdosťou si na každučký nasledujúci deň svojho života vyberie mňa."

„To tvoje vyznanie je… je nádherné.“

Opäť vzájomné objatie a celé more sĺz, to už plačú obaja.

„Lucas, nie sme predsa protiklady, či?“

„Nie, nie sme, jedine fyzickým zjavom, sme iba na rôznych cestách smerujúcich na rovnaké miesto. Tá cesta nie si ty, tá cesta nie som ja, tá cesta sme my.“

„Kocúrik bozkaj ma, prosím.“

„Baby… baby…, tak preveľmi ťa ľúbim.“

Poodchýlené dvere si nikto z nich nevšimol, pani Reynoldsová zotrvala v predsieni celý čas počas ich rozhovoru. Až keď sa dvere doširoka roztvoria, opustí Lucas posteľ a vstávajúc sa premiestni ku stene, aby uvoľnil priestor Noahovej matke. Odrazu sa mu však zotmie pred očami a… tichulinko pošepne:

„Je mi voľajako čudne...“ To už jeho telo, opierajúc sa chrbtom o stenu, pomaly klesá k podlahe.

„Preboha, Lucas!“ zvrieskne Noah ako zmyslov zbavený, vyskočí z postele a snaží sa priateľa z mdlôb prebrať.

Pani Reynoldsová vybehne na chodbu a privolá lekára. Ten priloží bezvládnemu dlaň na čelo a poznamená:

„Preboha, ten chlapec doslova horí, má vysokú horúčku…“

Lucas, ležiac v posteli, potvorí oči, prostredie spoznáva, hosťovská u Reynoldsovcov, opatrne nadvihne prikrývku a zistí, že je úplne nahý. Opätovne sklopí ťažké viečka. Mysľou mu preletí dávna spomienka:

Boli spolu prvýkrát vykladať ryby, pre Noaha ťažká práca, ale počínal si vskutku dobre. V druhej polovici noci šli k nemu do apartmánu. V takýto čas bola malá, takmer žiadna pravdepodobnosť, že dorazí jeho mama, mala totižto svoju mániu a chodievala svojho syna kontrolovať. Opúšťajúc kúpeľňu, čerstvo osprchovaný, zahalený v osuške, sadol na kraj postele v spálni. V podstate čakal, pokiaľ zo seba Noah zmyje rybí zápach. Zvalil sa na chrbát a zaspal. Prebudili ho Noahove horúce bozky. V jeden okamih všetko stíchlo a počul iba jeho divo tlčúce srdce a náhlu horúčosť vzduchu. Tak blízko ku strate sebakontroly… Dych, opojnejší než najsilnejšie víno, ho ubíjal k smrti. Prosby, aby sa na neho tak nedíval, pretože stratí sebakontrolu, nezaberali.

Bozkával mu pery, krk, hruď, presúval sa stále nižšie a nižšie. Lucas pocítil neovládateľné napätie. Na bruchu mu spočinul dlhšie a zameral svoju pozornosť na pupok, vediac, že toto ho naštartuje. Mal pravdu, okamžite sa mu nahrnula krv, rozhodne však nie do hlavy. Preletela ním prvá vlna vzrušenia a prirodzenie v Lucasovom rozkroku okamžite spevnelo. Noah pozdvihol hlavu, pozeral priateľovi, opretému lakťami o matrac, do očí, nekonečne dlhotrvajúci pohľad hodný tureckej telenovely. Ľavou rukou strhol osušku z jeho tela a hodil ju na podlahu. Vzápätí sa zameral na obnažený rozkrok pred očami a zaboril nos do hustých, kratulinkých chĺpkov na podbrušku. Lucas zastonal a z hrdla sa mu vydralo:

„Panebože, panebože,“ pretože stoporený úd sa ocitol v Noahovej puse. Chvíľu sa mu venoval ústami, jazykom i perami. Ležiac uprostred manželskej postele sa telo na matraci odrazu nadvihlo a Lucas, uchopiac priateľovu hlavu do dlaní, ho prinútil zdvihnúť ju.

„Chcem ťa mať v sebe,“ pošepol.

„Vážne to takto chceš?“

„Jednoznačne.“

Noah sa pousmial, pretočil telo, otvoril šuplík na nočnom stolíku, vybral kondóm a lubrikant.

„Nie,“ opäť zaznel šepot. „Urob sa do mňa, prosím.“

„Naozaj?“

„Áno, už dlho po tom túžim a teraz nadišla tá správna chvíľa.“

Uchopil teda do dlane gél, položil ho na dosah, vstal, obišiel posteľ, roztiahol Lucasove stehná a pokľakol medzi nich. Vyložil priateľove nohy na svoje ramená, schmatol lubrikant, párkrát strekol do dlane i na prsty. Časťou si navlhčil penis a zvyškom na prstoch siahol medzi roztiahnuté polovičky. Jemne pohládzajúc anál ho masíroval. Sotva sa ho dotkol, ten po ním zamrmlal slasťou. Noah vzal do ruky svoj fakticky rozmerovo nadštandardný úd a dráždil žaluďom okolie análneho otvoru. Robil to tak rafinovane, že to bol Lucas, kto zakrátko doslova žobronil, aby už konečne vnikol dnu. Keďže prikyvoval hlavou a súčasne šepkal:

„Áno, áno, áno,“ pochopil, že je to vlastne pozvanie.

S miernym úsmevom naklonil telo, podoprel sa, prerazil žaluďom odpor a zasunul penis dovnútra. V ten okamih sa telo pod ním naplo a prsty, kŕčovito zakvačené, žmolili posteľnú plachtu. Z doširoka roztvorených oči, rovnako i úst, z ktorých vychádzalo ochkanie, Noaha zastavili a pohyb okamžite ustal.

„Som prihlboko?“ zapochyboval.

„Nie, nie, prosím teraz neprestávaj.“

Tú rozkoš, ktorú napnutý úd v mužských útrobách vyvolával, nie je možné slovami opísať. Začal vnikať teda hlbšie a zrýchľoval tempo. Ustavične sledoval priateľove reakcie a prispôsoboval sa jeho potrebám. Prežívaná slasť bola taká intenzívna, až Lucasovi vyrazili slzy z očí.

„Spôsobujem ti bolesť?“ zareagoval ihneď.

Lucas s privretými viečkami prudko dýchal, tichulinko stonal a na tvár mu nabehol pôžitkársky úsmev. Zašepkal:

„Bolesť vyzerá inak. Toto je nevýslovné blaho. Nech nikdy neskonči.“ Odrazu však otvoril oči, pretože pohyby údu ustali. Noah s podopretými rukami, zaklonenou hlavou a pevne stisnutými zubami, šialene prudko dýchal. Doplo mu okamžite, že úmyselne zadržiava ejakuláciu, očividne cítil, že ten pod ním rozhodne ešte neatakuje cieľovú pásku. Toto ešte dvakrát zopakoval.

Izbou zaznel slasťou podfarbený vzdych, pretože pohyby začali nanovo. Ba naviac sa striedalo tempo, zrýchľovalo, spomaľovalo… Zakrátko Noah navodil tak divokú rýchlosť, ktorá vyrážala Lucasovi dych, pričom do neho zasúval svoju pýchu až na doraz, takže semenníky hlasno plieskali o spotené polovičky.

Telo napnuté v kŕči, celý rozochvený, upotený, údom mu nebezpečne pošklbávalo, podopretý rukami, so zatvorenými očami, hlasným vzdychaním napustil v niekoľkých dávkach Lucasove útroby horúcim vyvrcholením. Pohyb však neprestal ani po ejakulácii, pokračoval ďalej, hlasno pri tom stonajúc a ochkajúc. Bol to vskutku búrlivo a intenzívne prežívaný orgazmus.

„Panebože, panebože, panebože,“ zastonal Lucas preskakujúcim hlasom, ktorý temer počas celého milostného aktu masturboval a teraz jednoznačne prichádzal jeho vrchol.

Noah z neho urýchlene vyšiel, naklonil telo, vyplazil jazyk a Lucasov penis vyvrhol bielu, vlažnú lávu. Mal ju všade, vo vlasoch, na tvári, aj na jazyku. Sediac na lýtkach privrel ústa a prehltol, rozkošne sa pri tom usmievajúc, pot mu pritom cícerkom stekal po tvári. Jeho pľúca stále pracovali na kyslíkový dlh, nečudo po takom výkone. Uľahnúc Lucasovi na hruď, oblapil ho rukami, pevne k sebe pritisol. Ten mu pošepol:

„Bolo to krásne, nezabudnuteľné milovanie.“  

Súčasnosť:

Sluchom zachytí kroky, šuchotavý zvuk papúč po podlahe, preto oči nanovo otvorí.

„Si hore, kocúrik? Najvyšší čas. Tri dni blúzniš v horúčke, párkrát som ti pomáhal zájsť na toaletu, vnímal si to?“

„Absolútne nič si nepamätám.“

„Inak ako sa cítiš?“

„Už oveľa lepšie, vyspatý, oddýchnutý, plný energie.“

„Baby, ty si ok?“ položí otázku priateľovi.

Ten sadá na okraj postele, nakloní telo a pošepne Lucasovi do ucha:

„Mám na teba chuť.“

„Takže si v úplnom poriadku, ak ti behá po rozume sexuálne harašenie,“ zabručí so smiechom.

„Jednoznačne.“

„Mama mi všetko povedala. Ti poviem, že si mal odvahu, predstúpiť pred moju matku a viesť s ňou dialóg… Avšak vysedávať v tom daždi bola pekná hlúposť, si mohol skončiť zle, veľmi zle,“ vyjadrí svoj názor s výčitkou v hlase a zachmúrenou tvárou. Lenže po niekoľkých sekundách jeho tvárou prefrnkne milý úsmešok.

„Čo sa tak uškŕňaš?“

„Ale… pripomenula sa mi jedna udalosť s matkou.“

„Aká?“

Toto sa vtedy, pred časom udialo:

Čas mierne pokročil, hlboká noc však ešte nedorazila. Noah navrhne Lucasovi, aby zostal do rána. Ležiac v posteli iba v bielizni úplne prepadli bozkávaniu, keď začuli akýsi šramot na chodbe. Obaja razom nehybní, meraví, paralyzovaní pocitom hroziaceho nebezpečenstva. Noah rázne šermoval rukou, ukazujúc na šatník, Lucas pochopil, vošiel dnu a rýchlo za sebou zatiahol posuvné dvere…

„Mami! Nemôžeš sem chodiť takto bez ohlásenia! Čo ak by som tu niekoho mal?“ poúčal syn matku.

„Ty máš priateľku?“

„No, priateľku zrovna nie.“

„Čože? Ty si sem vodíš dievčatá na jednu noc?“

„Mama!“

„Je teraz tam?“ vyzvedala matka pred vstupom do spálne.

„Nie, nie je.“

„V poriadku, synak, budem rešpektovať tvoje súkromie a zakaždým svoju návštevu vopred ohlásim.“

„Ďakujem, mama.“  

Tentoraz situáciu zvládli, avšak o niekoľko dní sa udialo niečo, s čím nikto absolútne nerátal:

Noah pozeral Lucasovi do rozkroku, hneď zas do očí a nanovo nasmeroval zrak doprostred polonahého tela.

„Lucas… môžem sa ho dotknúť?“ hypnotizoval zrakom to inkriminované, u muža evidentne citlivé miesto.

„Nie, nemôžeš. Musíš! Vieš, ako dlho už o tom snívam? Dotýkaj sa ma všade, kde len chceš, dovolím ti čokoľvek.“

Noah pomaly, opatrne strkal prsty pod priateľove boxerky a uchopil jeho penis do dlane. Lucas zaklonil hlavu a zamrmlal slasťou. V tvári blaženosť, oči rozšírené od úžasu, hlboký výdych, takéto prejavy jednoznačne preukazovali, aké pocity mu tento dotyk okamžite vyvolal. Penis mu ihneď spevnel, nabral dĺžku i šírku. Prudko dýchal, celý rozochvený od očakávania. Usmiali sa na seba navzájom a boxerky šli dole, jedny aj druhé…

Lucas, stojaci uprostred izby, Noah v pokľaku, chystajúci sa zamerať svoju pozornosť na pevný úd trčiaci mierne dohora. Takýto pohľad sa naskytol pani Reynoldsovej, keď vstúpila do miestnosti.

„Preboha,“ vyštekol Lucas, pričom urýchlene toho svojho schoval v dlaniach.

Noah, otočil hlavu a zbadajúc matku, zasipel:

„Mama! Zase bez ohlásenia?“

Tá, otočiac telo smerom k dverám, doteraz neschopná komunikácie vyslovila:

„Poslala som správu, Noah! Čakám vás oboch v kuchyni! Oblečených! Hneď!“

„Sorry, mama. Moja chyba, mal som vypnuté zvonenia,“ mrmlal na ospravedlnenie s telefónom v dlani.

„Za prvé, Noah, nenechaj sa ovplyvniť niekým, kto myslí iba tou spodnou časťou tela, to len tak na okraj. Za druhé, tento vzťah skončí a budeme sa tváriť, že k ničomu nedošlo…“

„Ale…,“ začal, avšak matkin vztýčený prst ho razom umlčal.

„Za tretie, oženíš sa s dievčaťom a postaráš sa o vnúčatá. Za štvrté, tohto tu nechcem nikdy viac vidieť.“

„Mami!?“

„A za piate, ak neuposlúchneš, nie si viac mojim synom. To je všetko, odchádzam.“  

Súčasnosť:

„Baby počúvaj. To, že som u vás vo vile a tvoja matka nás nechala spolu… niečo znamená?“

„Možno áno, čo si myslíš?“

„Voľačo sa mi snažíš naznačiť?“

„Niečo áno.“

„No tak, baby, nenapínaj ma?“

„Budem ju citovať. Noah, dlho som premýšľala a nebudem vám v ničom brániť. Lucas ťa miluje, enormne, ty jeho taktiež. Všetci vám môžu jedine závidieť.“

Lucas mlčí, iba si hánkou ruky zotrie slzu, ktorá mu znenazdajky vybehne z oka.

„Len tie vnúčatá ju budú mrzieť,“ poznamená ešte Noah.

„Baby, nad niečím som rozmýšľal a myslím, že budeš veľmi prekvapený.“

ný.“