Jazva 1/2

Osud prináša do života rôzne udalosti. Jadro tohto príbehu je podľa skutočnej, dodnes na ňu nostalgicky spomínam.

Preberám sa z driemot skrútený v sedadle autobusu. Cítim priateľovu ruku, čo sedí vedľa mňa, strčenú v mojich nohaviciach, ako mi stíska a masíruje pod trenírkami výbavu. Je to príjemné. Otváram ulepené oči, cez orosené okno vidím, že vonku prší. Na pleci cítim jeho hlavu. Cez loná máme prehodené vetrovky a sedíme úplne vzadu. Svoju ruku tiež presúvam do jeho stanu, dopriať mu rovnaké potešenie. Gombík pod rozopnutým remeňom už chýba, zips ide dolu z tuha. Tlak napína jemnú látku boxeriek. Pod nimi už je horúce vlhko a tvrdo. Usmeje sa na mňa. Sedíme v zadnej časti autobusu sami, len vpredu sedí zopár ľudí. Nikto na nás odtiaľ cez vysoké operadlá nevidí. Andrej sa na mňa zvodne zahľadí a zašepká mi do ucha.

"To čo sa ti snívalo? Vyškieral si sa ako odpanená slečna."

"Boli sme spolu v Istanbule vo Veľkom Bazáre, vrecká plné dolárov, na sebe luxusné handry a kupovali sme hromady zlata. Potom si ma tam zatiahol medzi akési plenty a nádherne si sa ma zmocnil, bol si rýchly. Aj som namietal, že veď turisti a čo keď nás niekto vymákne a tak, nič si však nedbal, ústa si mi zatvoril svojimi a potom si dostal na mňa takú chuť…, vrazil si mi do komína tú tvoju anakondu, to tvoje "nežné" násilie ma rozpálilo. Oči mi vyliezli z jamiek, bol si rýchlejší ako králik, len si už nestihol dokončiť…, zobudil som sa…, vidíš, čo so mnou robí tvoja ruka?"

"…a teraz si zistil, že máš iba mňa a HHDP?" zazubí sa na mňa, modré studničky mu žiaria ako hviezdy.

"Čo je HHDP?"

"No to je hnedý hrubý domáci produkt… a nechcel si ma tam predať nejakému Turkovi? Hm…? Do háremu, priznaj sa!"

"Láska, teba by mi nemohol žiadny Mustafa vyvážiť ani diamantmi. Kde by som našiel také krásne oči a zuby ako máš ty… a aj to, čo držím v ruke? To sú nápady, že predať…, síce sa bojím, že raz pri tebe vypustím dušu… alebo mi minimálne odhryzneš môj "karhák" medzi očami, alebo kus ramena plus obidve uši, ale…"

"…na večer sa teš, vrzneme si, dokončím, čo som nestihol v tom tvojom sne. Potom otočíme garde?!?"

Znovu zažiaria na mňa jeho studničky a deväťdesiatšesť bielych zubov. V momente tvrdnem, najradšej by som ho hneď…

"Tak to už asi nebudem zvládať, drahý, budeš mať iba samoobsluhu…, no nepozeraj tak, nemám vo vtákovi kľúčik na strunu!"

"Ale budeš, ver tomu, musíš, lebo ťa budem hrýzť… takto… víme?"

Názorne ukáže na mojom nose. A ja stlačím silnejšie všetko, čo mám v hrsti. Po chvíli už obaja napíname telá. Podáva mi nachystanú servítku, rovnakú si strká do svojich nohavíc, aby sme zachytili výsledky snaženia. Stíhame to akurát včas. Ešte stíhame aj dlhý francuzák, pohryzie mi jemne jazyk, aby som nezabudol na jeho hrozbu… alebo z vášne?

O pár minút už vystupujeme v Piešťanoch. Použité servítky s našimi génmi putujú do koša. Je zamračené, ale už aspoň neprší. Boli sme spolu v Žiline na návšteve u bývalého spolužiaka Ondríka, kde sa časom priženil. Rýchlik nám ušiel, tak sme pricestovali BUS-om. Rozhodli sme sa zastaviť v Piešťanoch, kde sme pred pol rokom boli na stanovačke, prejsť sa mestom, do kúpeľného parku cez kolonádový most aj nazrieť do stanového parku na Sĺňave a zaspomínať. Najprv však zájdeme do bufetu na kávu. Je tu príjemne teplo a v rádiu hlásia športové správy. Práve prebiehajú zimné olympijské hry v Lillehammeri v Nórsku. Naša biatlonistka Jašicová obsadila vo vytrvalostných pretekoch na 15 km pekné šieste miesto. Spozorniem, keď oznamujú, že naši hokejisti prehrali vo štvrťfinále s Ruskom v predlžení 2:3. Takže v hokeji na ZOH končíme. Taký je šport. Škoda, fandil som im . Vonku už krásne hreje slniečko. Vykročíme teda do mesta navštíviť všetky plánované miesta. Po chodníkoch laškujeme, je nám nádherne. Po obede v reštike sa vraciame na železničnú stanicu. Vlak nám ide až o hodinu. Stojíme vonku pod krytou strechou pred bufetom oproti stanici s pohárom vareného vínka a cigaretkou pri vysokom stolíku. Sme tu len my dvaja. Je február a ešte sa drží sneh. Blíži sa k nám uplakaný, možno osemročný, chlapec. Nedbalo oblečený, zjavne veľké, tmavé menčestrové nohavice, ošúchaná vetrovka, zodraté čižmičky, na hlave zimná čiapka, spod ktorej mu trčí ryšavá ofina. Vidím, že má na chrbte pod krkom akýsi malý hrbolček.

"Andy, pozri na neho. Chudáčik asi nemá rodičov, alebo sa nestarajú, možno z decáku, a aký zaškrátaný v tvári od čokolády."

To už sa k nám blíži bližšie ozdobený aj soplíkom. Zastaví sa rovno pred nami, v očiach so slzičkami smutne prehovorí:

"Ujovia, pomôžte mi, prosím vás. Stratil som sa dedkovi a neviem, ako sa dostanem domov!" vzlyká chlapec.

Ako podíde bližšie ku mne a objíme mi nohy, všímam si na jeho čele pod šticou z boku nenápadnú malú jazvu. Taký zúbkový polmesiačik, ako keby od plechovej zátky od piva.

Andrej navrhne:

"No zavoláme na políciu, nech sa o chlapca postarajú oni… či…?"

"Nie, prosím vás, policajtov nie, dedko by mal problémy. On je dobrý, len si odskočil na pivko, ja som ho čakal vonku, odbehol som, a keď som sa vrátil, dedko tam už nebol."

"Toto sa mi nepozdáva," zauvažujem nahlas.

"Odkiaľ si, chlapče, a ako sa voláš?" skloním sa k nemu.

"No z Banky. To je tuto dedinka hneď za Piešťanmi. Bývam tam s babkou a dedkom. Volám sa Jožko."

Pred stanicou vidíme stáť taxíky.

"Andy berieme taxána a chlapca zavezieme domov. Nemôžeme ho nechať tak, keď sa bojí policajtov, čo povieš?"

"Jasnačka, Miro, to musíme, ale ten jeho dedko…, no takto zabudnúť na vnuka kvôli pivu… po holej…, víme? Vôbec ho nehľadá?"

Za Piešťanmi v Banke chlapec ukáže, kde bývajú. Bránku nám otvára staršia žena. Chlapec jej vletí do lona a uplakaný povie, čo sa mu stalo. Vystrašená pani nás pozýva ďalej a dokola nám ďakuje za pomoc. Domček je to skromný, ale útulný. Pri káve a koláčoch vysvetľuje, že dedko bol s chlapcom u lekára na kontrolu a rád sa posilňuje pohárikom. Chlapec je neposedný, často utečie aj z domu a hľadajú ho po dedine. Stále sa pýta, kde je mama a tato, alebo jeho starší bratia Karol a Milan.

"A keď dedo príde domov, tak dostane poriadnu hubovú polievku!"

Je zjavne nahnevaná, ale aj utrápená. Mne začína byť jasné, že chlapec asi dosť trpí.

"A rodičov má kde?" pýta sa Andrej.

Vidím na ňom, ako ním lomcujú emócie, asi aj hnev? Ja som tiež zvedavý, čakáme jej odpoveď. Pani hľadá vhodné slová, ako vec vysvetliť. Som si istý, že v ich rodine niečo nie je v poriadku. Prečo žije chlapec so starkými?

"No moja dcéra aj zať sú lekári-špecialisti na klinikách v Bratislave. Dcéra je pediatrička, zať je urológ. Majú málo času vychovávať postihnutého chlapca. Nechceme, aby vyrastal niekde v ústave. Staráme sa o neho teda my. Asi ste si všimli, že náš Jožko nemá rovnú chrbticu a aj…, už sa tak narodil. Jeho starší bratia sú kade-tade po školách, na internátoch, chodia domov len občas na víkend. Jožko je také šidlo a už na neho pomaly nestačíme. Sme už starší, ale snažíme sa dať mu všetko, čo potrebuje. Viete, aj v škole sa mu posmievajú a často príde domov s plačom. Moja aj dedova náruč ho utišuje. Učí sa na jednotky, len neviem…, čo ešte stihneme pre neho…, jeho stredný brat Milan občas príde, s Jožkom sú si veľmi blízki," dopovie v slzách.

Jožko pribehne a babku objíme. Dostáva od nej božtek do vlasov. Má krásne modré očká.

"Rodičia posielajú pre chlapca peniaze, šaty má aj po bratoch, mi už moderné nevieme kupovať. Tu na dedine to stačí."

Pani sa pýta na nás dvoch. Stručne jej o sebe niečo, čo sa dá, povieme. Do vrecka mi strká bankovku za taxík. Odmietam, ale trvá na tom. Rozlúčime sa a odchádzame. Dostávame od nej obaja na líce taký materinský bozk. Jožko sa na dvore objíma s krásnym hnedým jazvečíkom. Ten nám akoby na rozlúčku zašteká a oblizne chlapcovi tvár. Možno mu pošepol, ako sme mu pomohli, a psík vrtiac chvostíkom takto za neho ďakuje. Milujem zvieratká, sú múdre, chápavé a vďačné. Spontánne sa usmejem. Jožko k nám pribehne a striedavo nás oboch objíme za nohy.

"Ďakujem, ujovia, za pomoc, ste skvelí, budem na vás spomínať. Vy sa máte spolu tak viac radi, že…?"

Prstami mu postrapatím červenú šticu. Rumenec v tvári, rovnako aj Andrej. Pozrieme na seba a zasmejeme sa.

"Jožko, poslúchaj starkých a neutekaj im. Boja sa o teba. Dobre?"

Len prikývne a uteká za svojím psíkom. Usmejem sa. On keď vyrastie, bude z neho isto fešák. A ak bude tiež náš…???

Autobus nás už vezie do Piešťan. Je podvečer. O chvíľu nám ide vlak do Trnavy. Sedíme už v prázdnom kupé, zahľadíme sa na seba upretým pohľadom. Oboch nás príbeh chlapca hodne dojal.

"Neviem si to predstaviť, nemať rodičov pri sebe, hoci môj tatko chlastá a mňa asi nemá rád, ale…"

"Teda veľmi rád by som si pohovoril s jeho rodičmi a nadšení by teda z toho neboli!" preruší chod mojich myšlienok Andrej.

"Andy, ja si myslím, že sa za chlapca asi hanbia, nechcú sa s ním ukazovať vo vysokých kruhoch, ak ma chápeš. Ale že sú obidvaja práve lekári, to mi rozum akosi neberie. Možno sú obaja pracovne vyťažení, ale aj tak. No nevieme, možno je iný dôvod. Nakoniec máš podobný osud, alebo aj horší. Teba mama strčila do decáku, otec ti zomrel ešte ako malému chlapčiatku. Je to smutné, ale taký je život. Starkí si zaslúžia môj obdiv, aj keď ma dedo teda riadne sklamal!"

"Aj môj a práve preto ma to trápi a hnevá. Viem, aké to je, keď nevidíš mamu ani otca, ale mám aspoň teba Oríšek, víme?"

Vidím smutné oči. Neviem, čo ešte povedať. Nepovieme už teda nič, len sa navzájom prisajeme perami do sladkého bozku, aby sme spolu upokojili smutné duše. Ani ruky nezaháľajú a nájdu, čo hľadajú. V tejto chvíli nezáleží, že sme na očiach cestujúcim. Žijeme a zvládame spolu všetko. Musíme. Osud je k nám zatiaľ taký prajný. My sa chceme spolu smiať, nie iba smútiť. Mysľou mi prebehne spomienka zo zemiakovej brigády na škole. Andrej tam v doprovode spolužiakovej gitary spieval somrácku pesničku. Vtedy sme mali čúčom naliate bruchá a v nálade spievali všetko možné.

"Sedí bača pri ohníku, hreje sa, hreje sa, pozerá si medzi nohy, smeje sa, smeje sa. Nie som bača, nie som bača tak starý, tak starý, ešte sa mi kedy-tedy postaví, postaví. Sedí baba pri ohníku, hreje sa, hreje sa, pozerá si medzi nohy, smeje sa, smeje sa. Nie som baba, nie som baba tak stará, tak stará, ešte sa mi kedy-tedy otvára, otvára."

Moja vášeň pri tejto spomienke prudko narastá. Jazykom mu blúdim v ústach a hľadám všetkých deväťdesiatšesť zubov. Milujeme sa a sme spolu šťastní. Bude to tak navždy? Dokedy je navždy? To zistím už o pár rokov neskôr, ale v srdci mi zostane NAVŽDY…, to už viem s istotou.

Tak, ako čas nezastavíš, ani osud nezmeníš. Moja láska už pozerá na mňa zhora a stráži ma v kruhu anjelov. Život beží ďalej, snažím sa nájsť to, čo mojej duši tak veľmi chýba. Prešlo viac ako pätnásť rokov. Mám pocit, že nájdem tretíkrát stratené šťastie. Druhýkrát mi to proste nevyšlo, ale to sa v živote stáva. Nedávno som sa totiž rozišiel s Marcelom. Spoznali sme sa cez inzerát. Vyzeralo to nádejne. Mal oči ako smaragdy. Keď malo prísť k túžobnému naplneniu nášho vzťahu, zistil som priepastný rozdiel medzi našimi predstavami v sexe. Celý ten čas to predo mnou tajil. Vzrušovalo ho násilie a pokorenie. Moja pokorenie. Pre romantika neprípustné, len… bol som už zamilovaný.

Nevadí, aj keď som zrelý muž, život ešte pred sebou. Prichádzam do čakárne urológa v trnavskej poliklinike. Sedí tu možno desať mužov rôzneho veku. Sadnem si bokom od dverí ambulancie, kde sú ešte voľné dve stoličky. Aj by som si zdriemol, ale je tu cítiť ten nepríjemný nemocničný zápach. Ten si pamätám ešte z mladosti, keď som bol na Prednej Hore za mojím kamarátom Andrejom. Hrozná spomienka. Tak iba zatvorím oči, hlavu opieram o stenu a uvažujem nad tým, ako mi bude asi znovu doktor strkať tú nepríjemnú štipľavú tyčinku do dierky na penise. Už som to raz zažil. Aj teraz mám podobný zápal, vtáka ako v ohni, rezavú bolesť pri močení.

Zrazu sa ozve škripotavý zvuk dverí. Vchádza mladý štíhly chalan, biela šiltovka, pod ňou hrdzavá ofina. Posadí sa vedľa mňa, malý ruksak si položí do lona. Tichým hlasom sa spýta, kto je posledný na rade.

"Ja som posledný!" odpoviem šeptom.

Otočí sa ku mne, prikývne a jemne sa usmeje. Vidím na jeho čele malú nenápadnú jazvu v tvare polmesiaca. Prizriem sa lepšie a z profilu vidím pokrivenú chrbticu. V okamihu si spomínam. To je predsa malý Jožko.

"Je na mne niečo zaujímavé, že si ma tak obzeráte, mladý pán?"

Prikyvujem neisto hlavou, že asi aj áno.

"Prepáč, kamarát, nie si ty náhodou Jozef z Banky pri Piešťanoch?"

"Tak som Jozef Hruška…, ale prečo, na niekoho sa podobám?"

"Veru, že podobáš! Jéééemine, to je náhoda, že sme sa stretli, Jožko. Ty si vyrástol. Nemôžem tomu uveriť," smejem sa.

Nechápavo na mňa hľadí, zaspomínam teda na príbeh z jeho detstva. Šeptom prezradím, že podľa tej jazvy a malej nerovnosti na chrbte som ho spoznal a dúfal, že je to on. Svitlo mu. Vykúzli aj on velikánsky úsmev. Vstávame a objímame sa. Prítomní prísediaci na nás pozerajú a my sa nevieme pustiť z objatia. Radosť cítime obaja.

"To je skvelé, že sme sa po toľkých rokoch stretli, ujo Miro! Počkáš ma po vyšetrení? Pozývam ťa…, uvidíš kam."

"Jasné, že ťa počkám, Jožko. Musíme si vyrozprávať všetko. Dlho som na teba spomínal. Bol si taký malý soplíček," šepkám s úsmevom.

Kým príde na nás rad do ordinácie, po tichu debatujeme tak neformálne chvíľu o počasí, politike, športe. Je z neho napriek tomu hendikepu pekný chalan, páči sa mi. Vyšetrenie pacientov prebieha pomerne rýchlo. Čakám ho už vonku pred poliklinikou na čerstvom vzduchu pri cigaretke. Von vychádza vysmiaty, hoci vidím, že mu vyšetrenie dalo zabrať. Vlastne ani mne to nebolo najpríjemnejšie, ale teším sa na rozhovor s ním. Zaujíma ma jeho život po tej udalosti z detstva.