• black
Stylromantika
Datum publikace13. 10. 2023
Počet zobrazení1301×
Hodnocení4.47
Počet komentářů15

Dvom komentátorom “Otočiek” som už literárny darček venoval. Tak isto poviedku dostal aj trpezlivý korektor Marko. Aby ste sa vy ostatní, ktorí ste tiež k môjmu románu napísali komentár necítili ukrivdení, pridávam druhý diel Jajana.

2/3 poviedky som mal už napísané pred pol rokom.  Prečo až teraz? Jednoducho som stratil chuť písať. Vtedy som bol presvedčený, že na OP sa už nevrátim. Získal som tu však pár dobrých kamarátov a sporadicky sme si písali. GD mi venoval poviedku a pár textov, ktoré som si po istej dobe prečítal, ma motivovali, aby som aspoň Jajana dopísal. Možno vás tento text bude inšpirovať. Využijete poľovnícky posed aj na niečo iné, ako na lov. Dajú sa tam zažiť krásne momenty a neopakovateľné okamihy. Kto to už niekedy skúsil, mi to isto potvrdí.

***

Po krá…krá noci Jano zaspal na posede. Arpád vybral z vrecka mobil. Na Džonyho tvár dopadali prvé slnečné lúče. Hlavu mal položenú na Arpiho pleci. Ruku s mobilom natiahol a stlačil foťák. Zvuk uzávierky cvakol, akoby sa ozval výstrel. Arpád mal strach, aby svoj sladký poľovný doprovod nezobudil. Selfíčko bolo vydarené.

Stlačil na zdieľanie, navolil adresu MG Venca. Napísal: “Ja a môj krá…krá…krásny koloušek.” Fotku odoslal. Jano sa spokojne pomrvil a ešte pohodlnejšie sa na Arpim uvelebil. Bol to naozaj krásny pohľad na jeho spokojne spiacu chlapčenskú tvár s výraznými pehami okolo drobného nošteka. Pod ním sa mu trblietali zlatisté, ledva viditeľné, fúziky. Arpi neodolal a pobozkal tú nádhernú tvár koktavého Ganymeda. Zapípal mobil. Odpísal mu Venca.

“Ty krávo, tak to je kouloušek všech koloušků, až se ho nasytíš, dej vědět, Arpi.”

Arpád sa usmial a odpísal:

“Hlad po ňom budem pociťovať najbližších 50 rokov. Čo nespíš? Každý slušný chlap teraz chrápe!!!“ usmial sa a správu odoslal.

“Prožívám to s tebou!😃“  

“Užívej!😉”, prišli za sebou dve správy.

Arpád sa znova zahľadel na Janka. Bol na zahryznutie. Nebol to typ sladkého krásavca, ale vo výraze mal niečo milé aj drzé zároveň. Keď sa s koktaním otvorili jeho ústa, ktoré tak rady používajú vulgarizmy, okamžite by ste mu rozbili držku alebo ho zovreli do náručia. Bozkávali do zbláznenia, Arpád ani na chvíľu nezapochyboval, do ktorej skupiny patrí. Blížil sa k jeho tvárí v snahe dať mu ďalší nežný bozk. Započul slabučký lomoz.

Zdvihol pohľad z Jana k vnadidlu. Kŕmil sa tam medveď. Poľovnícky doprovod by ho určite už dávno upozornil. Možno by už medveď ležal hore bradou. Lenže koloušek spal a poľovný hosť sa nevedel nabažiť pohľadu na chalana. Vôbec nevenoval pozornosť tomu, čo sa deje pri vnadidle.

Arpád si uvoľnil ľavú ruku, ktorou držal Jana okolo pliec. Siahol po puške. Určite je to ten medveď na odstrel. Opatrne dvíhal pušku. Janova hlava sa bez opory zviezla do Arpádovho rozkroku. Tvárou sa mu pritlačil o penis. Okamžite to naštartovalo erekciu. Napriek vzrušeniu Arpád zalícil. Odistil. Napol napináčik, aby len jemný tlak na spúšť vyslal na medveďa strelu.

Jano sa v Arpádovom lone zahniezdil. Pohyb erekciu umocnil. Pehatý nos nasal vzduch. Pocítil výrazné pižmo samca. Arpád voňal sexom. Jano mu nedovolil ráno sa sprchovať. Kríž puškohľadu umiestnil za lopatku medveďa. Náhle sa Jano prebral, prudko zdvihol hlavu. Vrazil do Arpádových rúk držiacich pušku. Ozval sa ohlušujúci výstrel. V ozvenách sa rana vracala k posedu. Medveď na nič nečakal. Okamžite vyštartoval do lesa.

“Kurva, čo ro…ro…robíš!” reagoval Jano zlostne. Do tváre mu vstúpila červeň. Hosť strieľal bez toho, aby on výstrel povolil.

“Me…me…medveď tam bol, už…,” zajakal sa Arpád.

“Ti…ti načisto jebe? A…a…ako mô…mô…môžeš po ňom strie…strieľať, kým ti to ne…neodobrím. Čo…čo ak to bola me…me…medvedica?” zúril Jano.

“Nie som kokot, rozoznám medvedicu od medveďa!” bránil sa Arpád.

“Ko…kokot rozoznáš, ne…ne…nemachruj. Pi…pi…piču si videl, či má piču alebo ko…kokot!” neutíchala Janova zlosť.

“Prepáč, Janko, nechcel som ťa zobudiť, tak krásne si spal. Nehnevaj sa na mňa.”

“Sa…sa…sa ti po…povie ne…nehnevaj! Mal si ma zo…zobudiť, Arpi…,” pomaly sa Jano upokojil.

“Janko…,” chcel ho chlácholiť ďalej.

“Ku…ku…kurva a nehovor mi Ja…Janko! Kurva!” zas sa zlostil náhle prebudený doprovod. Postavil sa, aby bol nad Arpim.

“Kurva a prestaň mi v kuse nadávať, Džony!” vážne mu povedal, postavil sa k nemu, pevne ho objal a dal mu poriadny bozk.

Vnikal mu do úst s jazykom. Jano bozk prijal. Cítil, ako sa jeho telo rozpaľuje. Ale nie, nemôže mu teraz podľahnúť, aj keď je to také krásne. Na jednej strane túžil zostať v jeho náručí, na druhej strane zmietal ním hnev a aj presvedčenie, že z Arpiho strany je to len jedno z jeho mnohých sexuálnych dobrodružstiev. Určite ich má za sebou desiatky a možno aj viac ako stovku. Však je taký sexy, taký príťažlivý, veľmi dokonalý na to, aby to s ním, koktavým chalanom, mohol myslieť vážne. Naviac evidentne vidno jeho dostatok peňazí. Len za jeho pušku by sa dalo kúpiť slušné, možno trochu ojazdené, auto. A možno aj nové.

“Prestaň ma cmu…cmu…cmúľať, nie som lí…lízatko,” vymanil sa zo zovretia Arpádových rúk.

Mlčky sa išli pozrieť na nástrel. Arpád tvrdil, že rana išla do korún stromov. Jano trval na svojom. Zobral aj vrece s kukuricou. Najprv poriadne prezreli miesto vnadenia. Okrem medvedích a diviačích stôp tam nebolo nič. Jano len skonštatoval, že to bol medveď určený na odlov. Znova mu vyčítal, že ho nechal tak bohapusto zaspať.

“Džony, tak sladko si spal, nemal som to srdce…,” argumentoval Arpád, ktorý by ho tak rád objal. Obával sa, aby sa Džony znova neodtiahol so slovami “nie som lízatko!”

“Už som ti mohol vyrezávať podpornú kostičku,” hneval sa Jano.

“Čo?” nechápavo hľadel naňho Arpi.

“O…o…o…,” chcel povedať niečo Jano, ale akosi sa mu nedarilo dopovedať.

“O čom krútiš?”

“O…o…os penis. Du…du…du…,” znova sa zakoktal.

“Dúfal si, že to budem poznať? Ale hej, čosi som už o nej počul,” spomenul si Arpi, trochu sa zahanbil. Okrem lebky a deky /kože/ je to ďalšia trofej z medvedieho samca.

“Du…du…dutá kostička, taká rú…rúrka.” Jano zobral vrece, rozviazal ho a vysypal ďalšiu kukuricu. Prázdne vrece začal pedantne skladať. Skúmavo pozrel na poľovného hosťa a aj učiteľa, ktorý mu v noci ukázal krásy lásky dvoch mužov.

“Arpi, čo je to ko…ko…koloušek?” Zrazu to bol znova ten podmanivý chalan. Trochu plachý, trochu vystrašený, túžiaci a neskúsený, ale aj nevypočítateľný.

“To ti ako napadlo?” ostal prekvapený.

“Ho…hovoril si to zo…zo…zo sna.”

“Ty si koloušek, chlapec môj.”

“Do…do…dobre, ale čo…čo to znamená, Arpi?”

“Ty nevieš, čo to po česky znamená?”

“Asi ko…ko…koktavý ko…ko…kokot,” sklamane povedal Jano. Arpi sa ho snažil objať okolo pliec. Jano sa zohol a z objatia unikol.

“Znamená to jelienča, danielča, jednoducho teľa vysokej,” vysvetľoval mu.

“No su…su…super, teľa. V…v…vďaka. K…ko...koktavé,” uzatváral sa Jano do seba.

“Zle si to pochopil, drahý.”

“Pochopil som to až ve…veľmi dobre a…a…a nie som tvoj drahý,” odsekol Jano a rázne vykročil dole svahom. Išiel rýchlo, rytmicky. Arpád sa snažil s ním držať krok. Párkrát zakopol a skoro spadol. Jano sa neobzeral. Mal totálne na háku, čo sa za ním deje.

Keď udýchaný Arpád prišiel k autu a oprášil si kolená, na ktoré sa mu podarilo párkrát predsa len spadnúť, Jano sedel za volantom. Hlavu mal položenú na kožou obtiahnutej obrube.

“Čo ti to sadlo na nos?” pýtal sa Arpád nasadajúc do auta.

“Mne nič,” zdvihol Jano hlavu, odpovedal bez zakoktania. Jano naštartoval. Kolesá auta prehrabli na mieste. Mitsubishi prudko vyrazilo.

Arpád sa snažil nadviazať rozhovor, ale Jano ho neobdaroval žiadnym svojím koktaním.

Celú cestu mlčal. Čím viac sa snažil byť Arpád vtipnejší, tým viac si uvedomoval, aký je trápny. Pripadal si ako orientálna brušná tanečnica, ktorá sa snaží márne zaujať erotickými pohybmi pupku a panvy svojho unudeného kalifa. Ako zastali, Jano prehovoril, teda aspoň chcel.

“Arpi, te…te…te…teraz chcem po…po…povedať, b…b…b…”

“Brušné tance neznášaš, ani ja, prepáč,” zahlásil totálne od veci Arpád.

“Ti švi…švi…švi…,” chcel sa znova vykoktať.

“Švihlo v gebuli. Asi…,” pomohol mu.

“Piču, švi…švi…švitorí?” (švitoriť – výraz pre čvirikanie vtákov)

“Švihlo, švi…švi…švitorí, máš za je…jedno. B…b…budeš sa…sám. Ja…ja…ja si i…i…idem po robote,” oznámil mu.

“Poď si dať aspoň kávu, mám so sebou koťogo, takú si ešte nepil,” nechcel ostať Arpád tak náhle sám.

“Ne…ne…ne…,” snažil sa ho odbiť.

“Nepiješ kávu? Urobím skvelý jazmínový čaj, priniesol som,” pomohol mu Arpád.

“Ne…ne…ne…neviem, čo je ko…ko…koťogo a ani ma ne…ne…nezaujíma,” bol neústupčivý.

“To fakt ma teraz necháš samého, pán Gazda, vždy…,” chcel povedať, ako sa mu starý horár venoval vždy celé dni.

“Ma…ma…mám v le…le…lese ro…ro…,” pokračoval Jano.

“Robotu, rád pôjdem s tebou,” ponúkol sa Arpi.

“Ro…ro…robotníkov, ne…ne…”

“Nechceš ma tam?”

“Ne…ne…ne…netreba. Oddýchni si, ja sa po…po…”

“Poponáhľaš, dobre počkám na teba s kávou,” navrhol mu Arpád.

“Po…po…potom na o…o…obed vrátim,” oznámil mu. Arpád sklamaný vybral svoju pušku a batoh a sám vošiel do chaty. Tak rád by dal Jajanovi aspoň bozk, ale nechcel nič riskovať. Asi to poriadne prestrelil, keď bez odobrenia na medveďa vystrelil.

Janovo Mitsubishi zastalo neďaleko meandru Kamenistého potoka. Chalan z auta vystúpil a išiel kus priamo k vode. Už cestou si začal vyzliekať bundu. Zastal pri plochom kameni. Bundu zložil a položil na zem. Potom si dal dole sveter, károvanú zelenú košeľu aj biele tielko. Vyzul si topánky. Stiahol si aj nohavice. Len v pančucháčoch naboso stál na chladnom kameni. Rozhliadol sa okolo seba. Všade sa ozývali spevavce. Potom stiahol aj pančucháče a nakoniec slipy. Nahý si sadol na kameň. Jeho penis ovísal nad kameň, cítil, ako z neho ide chlad. Nevadilo mu to, že prestupoval cez jeho zadok pritlačený na skale. Rukami si objal nohy a premýšľal nad všetkým, čo za posledných 12 hodín zažil. Tak toto je to, o čom vedel iba z počutia. Láska muža s mužom. Niečo videl aj na internete, ale vždy sa pri tom červenal a nedokázal to nikdy pozerať dlhšie ako pár sekúnd. Mal dojem, že robí niečo, čo nie je normálne. Predstavoval si to všelijako, ale s Arpim to bolo krásne. Možno dnes večer, zajtra, pozajtra, uloví medveďa a potom odíde. Určite naňho zabudne.

Chmúrne myšlienky na samotu, ktorá ho čaká, vystriedala spomienka na chalanov zo Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici. Prežil tam štyri krásne roky. Spoznal milých aj protivných chalanov. Mal obavy, že sa mu budú chalani pre pančušky posmievať. Od kamaráta na izbe si raz požičal spodky a dal si ponožky. Na druhý deň od gumy ponožiek a lemu spodkov mal nohy zas opuchnuté ako jaternice v hrubom čreve. S príchodom zimy zistil, že vôbec nie je sám, kto pančucháče nosí. Neskôr sa do dvoch spolužiakov aj zaľúbil, ale nemal odvahu im to povedať.

Jana vyrušil šramot. Otočil sa najprv doprava, odkiaľ zvuk prišiel. Okrem skalnatého brehu nevidel nič. Automaticky otočil hlavu doľava a tam zbadal vydru, ako chrúme malého pstruha. Zvuk sa odrazil od kamenného brehu, to ho pomýlilo. Pod pehavým nosom sa otvorili ústa.

“Čo čumíš tydra?” zašepkal Jano bez toho, aby sa zakoktal. Tydra preto, lebo si spomenul na vtip o zajačikovi a vydrách.

Išiel zajačik po lese a pri potoku zbadal vydry.

Prihovoril sa im: “Môžem vás pretiahnuť vydry?”

Vydry, ktoré na okolí nemali žiadneho sympatického samca, súhlasili. Zajačik im spravil dobre a ani to netrvalo dlho. Však bol zajačik.

Na druhý deň išiel zajačik znova okolo a z diaľky zdraví vydry:

“Čau tydry!” Vydry sa urazili.

“Aké sme ti my tydry, my sme vydry!”

“Koho ja raz pretiahnem, tomu nevykám!”

Jano sledoval vydru, ktorá sa vôbec nedala vyrušiť jeho šepotom. V myšlienkach sa vrátil k starej mame. Bola to jednoduchá dedinská žena, ale mala rada knihy. Chodievala pravidelne do knižnice a čítala všetko. Janovi potom o tom rozprávala, niektoré pasáže mu aj čítala.

“Čo zízaš, nevidela si chalana s dlhou rybou?” zas sa vydre prihovoril Jano šeptom.

Znova ani jedno zakoktanie. Vodný dravec vzal zvyšok nedožratého pstruha a s jemným čľapotom sa vnoril do potoka. Nechcel riskovať, že jej to bledé stvorenie bez srsti uchmatne zvyšok lahôdky. Naviac, keď chvost má smiešne vpredu.

Jano chvíľu pozeral či neuvidí, ako sa jej vynorí hlava. Nevidel nič. V myšlienkach sa vrátil ku knihám starej mamy. Priniesla raz z obecnej knižnice román „Kramerová versus Kramer“. Janovi sa to rozprávanie o rozvode celkom páčilo. Predstavoval si, ako by oňho prejavoval záujem jeho otec, ktorého nikdy nepoznal. Chcel otca a nie otčima. Bol presvedčený, že jeho otec bol ten najúžasnejší človek.

Veľmi rád mal pasáž s Billym, ako sa hral na rybu. Rodičia sa ho spýtali, čo to znamená, hrať sa na rybu. Billy povedal, že si chytí cikáčik, a keď sa s ním hrá, tak sa zmení na rybu.

Potom sa aj Jano rád hrával na rybu. Predstavoval si, že je to pstruh. Odvtedy prestal pstruhy jesť. Starý rodičia si mysleli, že mu vadia kosti. Ale nebolo to tak. Všetky ostatné ryby jedol. Len pstruha nie. A potom raz odmietol jesť jesetera. Teda Jano vôbec nevedel, že je to ryba. Na tanieri videl len veľký kus bieleho mäsa. Opýtal sa, čo to je.

“To? Jeseter. Bude ti chutiť,” povedala stará mama a popriala mu dobrú chuť.

Jano okamžite odsunul tanier a povedal: “Ne…ne…nechcem starká. Už…už…už ne…ne…nemám h…h…h…hlad!”

“Však si pribehol s krikom, rýchlo večeru, starká, som hladný ako vlk! Či sa mi to len zdalo?” nerozumela vnukovej reakcii.

“Ne…ne…nepovedal som to tak!” protestoval chlapec.

“No a ako?” bola zvedavá stará mama.

“R…r…rýchlo v…v…večeru s…s…starká, som h…h…h, a ty si p...p…povedala za mňa h…hladný ako vlk,” takmer nezakoktal, keď hovoril slová starej mamy.

“Keď starká nevie tak pekne koktať Janík ako ty. Neboj sa, nie sú tam kosti. Poď ku mne, spolu budeme jesť.” Ale ani starký ho nepresvedčil, aby jesetera ochutnal. Až po týždni na postriežke, kde starý otec ulovil jeleňa, ktorý mal zdegenerované parožie, Janko prezradil, prečo nejedol. On vetu starej mamy vnímal “to je seter”  a predsa on nebude jesť psa.

Keď Jano fyzicky dospel a jeho pstruh začal vytvárať mlieč, chodil sa hrať na rybu k potoku. A potom prišiel ten zvláštny sen. Bol pri potoku nahý ako teraz. Ryba mu v rukách stuhla, videl svoj červený žaluď, ako sa mu po ňom mihá predkožka. Po stranách žaluďa sa otvorili rybacie oči. Na tele penisu sa objavili striebristé šupiny, otvor na žaludi sa zmenil na rybacie ústa s ostrými, dozadu zahnutými zúbkami, a pstruh vystrekol svoj mlieč. Časť išla do vody a časť na breh.

Kamera v jeho sne sa zmenila na makrozáber. Dopadajúci mlieč sa menil na malilinkých chlapcov a dievčatá. Jano mal v tom sne akosi viac spermii XY ako XX. Chlapci v bielych baletných trikotoch a tanečnice z Labutieho jazera. Baleťáci okamžite vo vode začali plávať. Keď bola pri ňom baletka, tak jej hlavu vtlačil pod vodu. Tá z roztiahnutými rukami klesala ku dnu. Stávala sa korisťou striehnucich pstruhov – kosatiek. Ak bol vedľa chlapec, ten druhý sa mu okamžite prisal na ústa. Bol to bozk smrti, jeden z druhého sa snažili vysať vzduch. To isté sa dialo aj s genetickou informáciou na brehu. Chlapci v rôznych pózach umŕtvovali jeden druhého. Labute sa snažili medzi nimi unikať. Chalani, nech akokoľvek zápasili, vždy uštedrili baletke smrtiaci úder alebo chvat.

Prihovorila sa mu spermia XY, ktorá mala jeho tvár.

“Ty si víťaz! Tebe sa nemôže nič stať. Ahoj,” lúčil sa zdvihnutou rukou na pozdrav, lebo ho zozadu objala ďalšia spermia XY a chcela sa mu prisať na ústa. 

“Ja musím bojovať, Janko!”

“Nehovor mi Ja…Ja…Janko!” Precitol nahý chalan na brehu. Nevedel, či zaspal alebo ho natoľko zaujali spomienky z detstva. Prestupoval ho chlad. Pozrel sa medzi nohy. Jeho pstruh aj napriek zime bol stoporený. Zovrel ho do dlane a začal pomaly preťahovať predkožku. V myšlienkach sa vrátil k Arpimu. Mal z toho všetkého zmätok v hlave. Nemusel nikam ísť. Má síce robotníkov v lese, ale tí vedia, čo a ako. Jednoducho chcel byť sám.

Jano sa postavil, obzrel sa okolo seba. Nikde nebol žiaden pohyb. Znova chytil do ruky penis a po stojačky si ho začal honiť. Privrel oči. Cítil Arpiho objatia, bozky, všetko to krásne, čo s ním pred pár hodinami zažil. Zrazu po ňom začal túžiť. Po jeho vôni, po jeho dotykoch. Jeho krásne telo, to príjemne ochlpenie ako zamat. Jemné pichanie tváre, ktorá bola oholená pred 12 hodinami a stihli narásť malé bodce. Je to skutočný chlap. Prejavil mu nehu. Vášeň. Do všetkého ho zasvätil. Možno dnes, zajtra, uloví medveďa a potom sa všetko skončí. Alebo…? Jano bol síce mladý, ale určite nie naivný.

Janovo telo sa naplo. Do potoka v troch zášklboch po balistickej krivke dopadlo semeno. Švihom biča sa umyl v studenej vode. Poutieral sa do tielka. O chvíľu už stál oblečený nad horárňou Čierny potok. Pretlačil sa cez mladinu. Ako tieň zastal pri mohutnom smreku. Mal dobrý výhľad. Zacítil niečo. Poriadne nasal do nozdier vzduch. Čuchové receptory pod pehatým noštekom hlásili tabak. Priložil si k očiam ďalekohľad.

Pred chatou Arpi fajčil obyčajnú cigaretu. Hlavou mu vírili myšlienky. Klára mu volala. Necíti sa dobre. Zavolala si taxík a išla za jej gynekológom. Z matky svojho budúceho potomka skákali myšlienky na koktavého mladíka, ku ktorému čím ďalej tým viac pociťoval vibrujúcu súzvučnú chémiu. Ako to, že išiel za robotníkmi, keď tí ho hľadali tu. Prečo klamal? Alebo neklamal? Čo sa deje pod tou strapatou šticou na hlave. Robotníci mu nasadili chrobáka do hlavy. Kam išiel, ak nie za nimi? Jediné šťastie, že prišli. Iqoskový nahrievač sa pokazil a náhradný si nevzal. A tie obyčajné “analógové” cigarety mu znova zachutili. Naozaj skvele. (Značku neuvádzam, aby som nebol obvinený z nekalej reklamy a propagácie fajčenia).

Arpád dofajčil a špak hodil na zem. Mal pocit, že nie je sám. Rozhliadol sa okolo seba. Možno zviera. Pátral po okolí, či niečo zbadá. Nikde sa nič nehýbalo. Vytiahol ďalšiu cigaretu. Ak jeho doprovod nepríde do pol hodiny, mal by si ísť do dediny kúpiť cigarety. To, čo mu nechali robotníci, mu vystačí tak do večera. Na posede mu doprovod určite nedovolí fajčiť. A jemu tak zrazu zachutil tabak. Nastal vzorec recidívy. Ku iqoskám sa tak skoro nevráti. Niečo započul. Spoza zákruty sa objavilo Mitsubishi jeho poľovného sprievodcu. 

Arpád pocítil trému, vzrušenie. Zvláštne chvenie v oblasti žalúdka. Motýle? Teraz v marci? Prečo nie. Ako sa má k nemu správať? Čo mu má povedať? V žiadnom prípade ho nechcel zraniť.

“Čo…čo…čo…čo…,” spustil vystupujúci Jano.

“Čo robím? Čakám na svojho super sprievodcu, ktorý mi utiekol vraj za robotníkmi!” okamžite pritlačil na Jana, hoci nechcel. V skutočnosti by ho najradšej objal a začal bozkávať. Nemal odvahu to spraviť.

“Čo sa de…deje, fajčíš ci…cigy, nie tú svo…svoju?” bol zvedavý a vyberal z auta pušku a batoh.

“Tá sa posrala, kde si bol, hľadali ťa tu robotníci?”

Jano na chvíľu ostal zarazený. S týmto nepočítal. Na zlomok sekundy sklopil svoje rôznofarebné oči. Tie sa vzápätí pozerali do jeho mandľových.

“Ja…ja…ja…”

“Ja…Džony neklam, kde si bol? Robotníci prišli oznámiť, že prácu dokončili a presúvajú sa na Kra…Kra…,” nevedel si spomenúť na názov lokality.

“Kramliská, ta…ta…tam som bol, vy…vy…vyznačiť im ťa…ťažbu,” začal znova klopiť zrak. Nezvykol klamať, ani to bežne nerobil. Jednoducho bol z neho hotový. Tak by ho chcel objať. Tak by sa mu chcel znova oddať.

Jing mu vravel: “Skoč mu okolo krku!”

Jang: “Jano, už žiadny dotyk, zlomí ti srdce.”

“No nič, Džony, nechajme to tak, poď sa najesť a potom si pôjdem kúpiť cigarety, dobre?”

“Do…do…dobre,” prisvedčil Jano. Uľavilo sa mu, že Arpád vo výsluchu nepokračuje. Bez slova sa zohol a zo zeme začal zbierať cigaretové špaky. Arpád sa k nemu zohol a začal ich tiež zbierať.

“Čo robíš, chlapec?” pošepol mu Arpád. Ich tváre boli vedľa seba. Jano cítil jeho cigaretový dych a zistil, že mu vôbec nesmrdí. Naopak, z Arpádových úst to bolo afrodiziakum.

“Ku…ku…kurva, špaky patria do…do…do s…s…s…metí!“ hádzal špaky do starej plechovice.

“Prepáč!” ospravedlňoval sa Arpád a pokúsil sa ho objať okolo krku. Pozrel mu do očí.

“Si z toho všetkého zmätený?”

“Zmä…zmä….zmä…zmätená bola tvo…tvo…tvoja babka, keď ťa pr…pr…prvý raz videla. Sa…sa…sa pý…pý…pýtala, či tá o…o…opička je…je…je…jej vnuk?” Jano ho chcel uraziť, ale Arpád sa zasmial. Kto vie, akú opičku mu porodí Klára, a vlastne ani nevedia, či to bude opička alebo opičiak. Nechceli to vedieť. 

Arpád v chate položil pred Jana tanier s pariacim gulášom.

“Ostalo v ňom veľa mäsa a žiadna šťava, tak som ho trochu dorobil. Možno bude trochu pi…”

“Pi…pi…pi…,” spustil Jano, ktorý bol už poriadne hladný a dal si prvý hlt.

“Pikantný!” dopovedal Arpi.

“Pi…pi…piči, ale páli!” nasával vzduch do úst Jano. Nebol zvyknutý na štipľavú papriku, ktorú Arpád doniesol a dochutil ňou guláš.

“Prehnal som to?” 

“Ne…ne…ne…nevadí.”

Arpád mu podal chlieb. Janovi sa na nose objavili perličky potu. Nalial si pohár vody. Napil sa. Zahryzol do chleba. Po chvíli začal jesť.

“Ne…ne…nemusel si dorábať, v ko…ko…komore je ešte za pol hr…hr…hrnca.”

“Tak ti zohrejem ten?” navrhol Arpád.

“A…a…a…,” začal Jano.

“Asi radšej…,” usmial sa naňho a vstával od stola.

“A…a…ale nie, s…s…seď, Arpi. Je…je…je super, le…len ne…nezvyk. Je le…le…le….lepší,” chytil ho Jano za ruku.

Arpád pocítil tento dotyk ako úder blesku. Ten podmanivý a nevypočítateľný Džony sa naňho pozrel prosebne ako malé šteňa. Placho ako laň. Jednoducho kolouch.  Na chalana tiež ten dotyk zapôsobil. Arpád je chlap. Prvý chlap, ktorého pobozkal. Pomaly pustil jeho ruku. Arpád sa posadil. Mlčky jedli. Vychutnávali si pokojnú atmosféru. To neuveriteľné ticho pod chvíľou narušovalo cinkanie lyžíc o porcelán tanierov. Inokedy nenápadný zvuk stolovania bol zrazu silný, azda ho bolo počuť až pri vnadidle. Obaja boli ponorení do svojich myšlienok. Myšlienok o tom druhom. Myšlienok o ich rodiacom sa vzťahu, flirte alebo láske? Nasávali vôňu toho druhého. Voňali si. Chémia medzi nimi hlásila zhodu. Okrem toho sa krásne šírila aróma papriky z Dolnej zeme. Dala gulášu tú správnu chuť aj vôňu. Pridala razantnú, ale nie nepríjemnú štipľavosť. Táto paprika mala na rozdiel od štipľavého hrotu chilli aj to správne telo. Arpád si všimol, že jeho mladučkému poľovnému doprovodu zvlhli pehy okolo nosa. Nebol to však pot, ale slzy. Padali do taniera, kde sa miešali s výrazne červenou šťavou, ktorá bola pred tým hnedastá. Jednoducho pani Gazdovej sa paprika od Arpáda minula.

“Džony, pre svätého, nejedz to, keď ti to má tak ubližovať,” chcel mu odtiahnuť tanier.

“A…A…A….Arpi, to ne…ne…nerobí pa…paprika,” pozrel mu rovno do očí.

“To je…je z teba!” priznal Jano.

“Nerozumiem.” 

“Je…jebneš me…medveďa, o…odídeš a na…narazíš si iného ko…ko…ko…ko…”

“Džony, ty v žiadnom prípade nie si pre mňa kokot.”

“Ko…kokot ko…kokota ko…ko…ko…koloucha,” náhle sa vážna Janova zaslzená tvár začala usmievať. Arpád sa rozosmial nahlas.

“Džony, môžem ti utrieť tie slzy?”

“Nie! U…u…utrieš a začneš ma bozkávať a ja…ja budem zas z to…toho v pi…pi…”

“Dobre, Džony, dohodnime sa. Aby si mi veril. Odteraz urobíme len, čo ty povolíš. Ak sa nechceš bozkávať, tak sa nebudeme, ak…”

“Ruku,” vystrčil Jano ruku. Arpád podal svoju. Hľadeli si chvíľu do očí. Potom sa Jano k nemu priblížil a objal ho. Pošepol mu:

“Bez bo…bozkov.” A Arpád to rešpektoval. Jano si položil na Arpiho plece hlavu a potom mu navrhol, aby zbehli do Osrblia po tie nešťastné cigarety. V centre Slovenského biatlonu bolo takmer všetko, ale cigarety, aké chcel Arpi, nie. Ich cesta smerovalo do Brezna. Kúpili cigarety a poľovný hosť navrhol, aby skočili na kávu. Jajano najprv protestoval.

“Ka…ka…kávu nepijem!” 

“Myslím, že po mojom guláši tvoje telo prijme aj jedno presíčko.”

Jano sa rozosmial, chytil Arpiho za ruku a potom ho objal. Vôbec mu neprekážali ľudia okolo. Vošli do pizzerie Barbaricum. Arpi objednal dve espresa. Z kuchyne sa do priestoru reštaurácie podmanivo plazili lákavé vône. Na otázku, či chce niečo jesť, chalan prikývol. Vybrali si hubové rizoto. Jano doteraz poznal pod názvom rizoto niečo celkom iné. Ale “sopľavá ry…ry…ryža”, ako ju nazval, mu chutila. Keby vedel, že tie hlieny sú zmes ryžového škrobu, syra a vína, asi by protestoval. Alkohol odmietal v akejkoľvek podobe. To sa prejavilo, keď Arpi objednal tiramisu. Musel zjesť dve porcie. Jano si vybral hrušku s riccotou. Pred tým sa však dvakrát ubezpečil u usmievavej čašníčky.

“Ch…ch…ch….chľast do toho dá…dá…dávate?”

“Však vidím, že nemáš osemnásť, alkohol by som ti neponúkala,” odišla po dezert čašníčka. Jajano chytil za ruku Arpiho a škeril sa:

“Pi…pi…pi…,” šepkal, aby ho nebolo počuť. Arpi si dal na ústa prst, aby nedopovedal. Súhlasne prikývol.

“Pi…pinka Darwinova Ga…Galapágska, čo…čo…čo nevie lie…lietať!” škeril sa Jajano. Zvonivý smiech dvojice sa niesol pizzeriou. Bolo im spolu dobre. Užívali si prítomnosť jeden druhého. Janove dotyky Arpiho vzrušovali. Prísediaci to mohli vnímať ako stretnutie strýka so synovcom, možno dvaja bratranci. Dotyky boli prirodzené a neprerastali do erotiky.

Išli Arpiho autom. Jajano trval na tom, že šoférovať bude on. Arpi mal v sebe 2x tiramisu a objednal si aj pohár prosseca. Arpi si sadol bez protestov na miesto spolujazdca. Keď kládol kľúč k radiacej páke, zohol sa a pobozkal Džonyho ruku. Chlapcova ruka ho pohladkala po vlasoch.

“A…Arpi, bo…bozky e…e…ešte nie. Tu…tu nie.”

Bozk, ale bez jazyka, dovolil Arpimu, až keď dorazili k horárni. Povolil Arpimu ešte jednu cigaretu. Potom si poľovný hosť musel umyť zuby. Jano spravil bylinkový čaj a trval na tom, nech si poriadne povyplachuje ústa. Neostávalo im veľa času. Obliekli sa do poľovníckeho, ktoré sa vetralo na šnúre pred chatou. Arpi znova videl Džonyho nohy v pančucháčoch. Hlavne pohľad na hrbol, ktorý spôsoboval jeho penis, ho vzrušil. Pančucháče, ktoré považoval za výsostne ženský odev, sa mu začali celkom pozdávať. Vedel, že ak nechce chlapca stratiť, nesmie naňho tlačiť. Počas obliekania ho Jano ešte trikrát pobozkal.

Šero prikrylo posed v doline Tmavá. Lovci tu už sedeli viac ako jeden a pol hodinu. Náhle doprovod chytil hosťa za ruku. Arpád vedel, že buď sa blíži medveď alebo…? Žiadostivo naňho hľadeli rôznofarebné dúhovky.

“A…Arpi…,” vyšepol Jano a objal ho okolo krku. Chalan jednoducho neudržal ten nával hormónov. Prisal sa mu na ústa a vtlačil mu do nich svoj náruživý jazyk. Arpád ho objal a začal pomaly zapájať svoj jazyk. Obaja mali pocit, že spojenie ich úst trvá večnosť. Arpád pocítil, ako ho Janova ruka chytila a dlaň mu položila do rozkroku. Pod nohavicami chlapca sa vzpínal hákovito ohnutý penis. Jano chytil Arpáda tiež za rozkrok. Po chvíli sa Arpád odtiahol.

“Môžem?” prosebne mu pozeral do očí. Jano prikývol. Arpád mu v chvate, ale v tichosti, rozopínal nohavice, spod pančucháčov a slipov vyslobodil penis a začal ho sať. Chlapec pociťoval spaľujúcu rozkoš. Arpád najprv ochutnával žaluď, prechádzal mu po uzdičke. Janov dych sa zrýchľoval. Arpád zlízol prvú kvapôčku rozkoše.

“V…v…viac…,” sotva počuteľne pošepol. Arpád pohyby hlavy začal zrýchľovať. Obaja si to začali naplno užívať. Synchronizovali sa ako stroj. Zrazu Arpád pocítil na hlave Janove ruky.

“Me…me…me…,” šepkal Jano. Ruky ho začali odťahovať od penisu. Arpád nerozumel, čo sa deje. Jeho tvár bola červená. Pozrel na chlapca nechápavo.

“Menej?”

“Medveď,” pošepol Jano.

“Kde?”

“U…u…už v piči!” povedal nahlas Jano. Arpád v tom momente čakal ďalší výbuch hnevu svojho poľovného sprievodcu. Medveď ho až tak nemrzel, ale čo ak ho Jano znova začne odmietať.

“Pre…pre…prepáč, Arpi,” vstupovali ten deň do dvojfarebných očí znova slzy.

“Ty prepáč, Džony, mal som sa ovládať!” bral vinu na seba.

“Ale ja…ja…ja som to ch…ch…chcel,” objal ho Jano.

“Dokončíme to tu alebo sa vrátime?” hladkal ho po vlasoch Arpi.

“Vra…vra…,” zaboril mu plačúcu tvár na plece.

Ich milovanie v horárni bolo nežné, ale aj vášnivé. Arpád si užíval krásu mladého tela a Janko sa naplno oddával svojmu učiteľovi. Bol to učenlivý žiak. Arpád sa pri tom, ako ho mal v ústach, neudržal a dal mu do nich plnú dávku rozkoše.

“A…A…Arpi, čo bude, keď pi…pi…picneš medveďa?” obával sa okamihu, keď poľovný hosť naplní účel svojej návštevy.

“Oslávime to, ako sa má a…,” zasekol sa tridsiatnik. Vedel, z čoho mal chlapec obavy.

“Neboj sa, Džony, teba neopustím. Nikdy.”

Jano mu oddane pozeral do mandľových očí a viečka na rôznofarebných dúhovkách sa začali zatvárať. Jano zaspal. Sníval sa mu krásny sen. S Arpádom sa spolu kúpali v meandri Kamenistého potoka. Voda bola studená. Keď ho objali mocné ramená krásneho chlapa, bolo mu úžasne.

“Arpi, verím ti,” bez zakoktania povedal Jano. Na svoje slová sa chalan zobudil. Šmátral rukou, ale Arpád pri ňom neležal.

“A…A…Arpi?” zašepkal meno chlapa, ktorý z chlapca spravil muža. Gaya, ale muža. Arpád neodpovedal. Jano zopakoval jeho meno, ale v horárni bolo ticho. Jano sa išiel pozrieť na toaletu. Vrátil sa do miestnosti, kde spali. Zapálil svetlo. Arpádove veci tu neboli. Na stole bol lístok.

“Musel som odísť, moja žena začala rodiť. Arpi.”

V doline Kamenistého potoka sa brieždilo. Jajano sedel na plochom kameni. Bol nahý a skrčené kolená si držal rukami. Oči mal červené, drkotal sa zimou. Započul žblnknutie. V potoku plávala vydra. V zuboch mala pstruha.

“Ne…ne…nechceš môjho? Aj ja som u…u…už tydra.”

Jajano 2

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (33 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-
Věk0

Život bez pančucháčov, je život s holými nohami.

Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+5 #15 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meHonzaR. 2023-10-17 21:23
Tak se neobhajuj, ne? Z tvý strany je to ok, ze strany Redakce je to ok, pochyby o tom mám pouze já. Možná je to tím, že tys asi moc často neposlouchal narážky na gaye v určitých souvislostech. Ty ne.
Mě takový kecy vyhnaly z prostoru, kterej pro mě kdysi dost znamenal. Možná proto mi vadí prezentace čehokoliv, co by mohlo být k podobný debatě záminkou. (A jo, o zvířátkách to tehdy bylo taky.)
Taky znam kluka, co po 30 vypadá na 16. Je z Brna a do Prahy jezdí normálně na studentskej lístek do 18, či jak se tomu říká. A taky znam holku, co v 27 vlekla dva haranty do obchodu, a přesto po ní chtěli občanku, když chtěla rum do vánočního cukroví.
Já se vyrovnám s tím, že ty potřebuješ mít v povídce kluka, co vypadá na 14. Ty se vyrovnej s tím, že mně se to nelíbí.
Citovat
+3 #14 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meGD 2023-10-17 21:12
blacku koukám, že máme stejné řešení věku. :-D
Citovat
+3 #13 Jajanablack 2023-10-17 20:57
som predstavil nasledovne:“Do… do… do… dobrý deň, pa… pán Horváth?” zakoktal pri ňom chalanisko, ktorému by tak tipoval 14, najviac 16 rokov. Okolo nosu výrazné pehy. Jedno šibalské oko hnedé, druhé zelené, na hlave vrabčie hniezdo zo špinavých blond vlasov." UI má najväčší problém s pehami. Tie sa jej jednoducho robiť nechcú. GD, odo mňa chceli občianku do 25. Po vojenčine ma to prestalo baviť a nechal som si narásť fúzy /kníra/. Do vojenčiny to ani nebolo možné, lebo mi poriadne žiadne nerástli. 8)
Roman Skame hrával 14 ročných ako 20tnik. 14 ročný Adam Novák hral v seriály "Bylo nás pět." druháčika Petra Bajzu. Ale dialo so ta aj naopak azda najkurióznejšie je keď 50 ročná Sarah Bernhardt hrala Hamleta. 8)
HonzaR. a za PS veľká vďaka.
Citovat
+2 #12 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meDáin 2023-10-17 17:12
Jestli bude příběh širší, tím líp :-)
Fotku jsem zaregistroval až dodatečně. Pro mě je to tedy výtvor AI už od pohledu, s tím jsem problém neměl. Jako takové je to pro mě, řekněme, přesně na hranici. Dál bych nešel už ani o píď.
Citovat
+2 #11 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meHonzaR. 2023-10-17 16:34
Ano, GD, souhlasím. Ale právě proto po tobě tu občanku chtěli. ;-)
Citovat
+1 #10 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meGD 2023-10-17 16:24
Aha no tak sorry. :lol: Ta fotka mi kapánek unikla, ale i tak to není až tak KO. Samozřejmě záleží na úhlu pohledu. Oni někteří vypadají mladší než jsou. Osobní zkušenost, ještě ve 30 po mně někdy chtěli pomalu občanku, když jsem se oholil. :D
blacku no jestli máš námět na 4 díl a dokážeš ho napsat jako ty dosavadní osobně se bránit nebudu.😀 Nechat udělat fotku sem UI je geniální nápad. 👍To by bylo něco pro mne. Otázkou je jen kde.
Citovat
+7 #9 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meHonzaR. 2023-10-17 16:04
Přesně, blacku. Vadí mi, že ten kluk vypadá pod zákon. Ukazoval jsem tu fotku několika lidem bez kontextu, nikoho nenapadlo, že by byl 18 plus. Ono je jedno, že je ta fotka od AI, jde o to, jak působí. AI není "neomylná a nejchytřejší". Ano, Redakce to schválila a zpětně doplnila. Ale já nejsem povinnej ani mlčet, ani schvalovat všechny kroky redakčního týmu, přestože si jich vážím a nejasně tuším, co takový web obnáší.
Možná jsem přecitlivělej puritán a magor. Ale jsem takovej hrozně rád.
PS: Ta písmenková část povídky je skvělá.
Citovat
+2 #8 Fotkablack 2023-10-17 15:55
Tento portrét "fotografiu" Jajana vytvorila umelá inteligencia. Dal som na posúdenie redakcii, či ho pod poviedkov uverejníme alebo nie. Redakcia ho pridala až neskôr, tak preto nie je uvedené o čo ide. /Myslím si, že práve tohto "výtvoru" sa dotýka výčitka či otázniky Honzu R./
Ďakujem za ostatné komentáre.
Dáin myslíš si, že trojkou by to už malo končiť? Pôdorys príbehu je trochu väčší.
Eradia som rád, že si si koktavého provokatéra tak obľúbila.
Citovat
+1 #7 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meGD 2023-10-16 18:18
Cituji HonzaR.:
To jsem tady fakt jedinej, komu to nepřijde ok???

Můžeš to prosím blíže specifikovat(to neOK)? :eek:
Citovat
0 #6 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meHonzaR. 2023-10-16 17:40
To jsem tady fakt jedinej, komu to nepřijde ok???
Citovat
+9 #5 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meEradia 2023-10-14 16:47
Můj oblíbený Jano s jeho přisprostlou pusou. Neztratil nic na své vtipnosti ani ostrosti. Jsem zvědavá na pokračování, snad to bude bolet co nejméně, co nejméně zúčastněných.
Citovat
+7 #4 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meDáin 2023-10-14 10:00
Na dokončení se moc těším. Tohle skončilo tím nejhorším možným způsobem (i když pochopitelným).
Citovat
+5 #3 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meGD 2023-10-14 09:33
Cituji black:
Milý GD o pokračovaní určitě neuvažuje. Ja ho už píšem. To kede bude, Ti však nepoviem.

a hned je hezčí den. 😁
Citovat
+10 #2 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meblack 2023-10-14 07:26
Milý GD o pokračovaní určitě neuvažujem. Ja ho už píšem. To kede bude, Ti však nepoviem.
Citovat
+8 #1 Odp.: Jajano – 2. Me… me… meGD 2023-10-14 07:10
Děkuji i za tento díl. Bylo to pěkné. Strašně jsem se pobavil při tom vtipu. Dobrá hláška byla "urobil z něj gaye, ale může" . Moudrá slova.
Vím, máš to těžké a je toho na tebe moc, ale neuvažuješ o pokračování, aspoň trošku? Ten současný konec je pochopitelný, ale smutný i když hláška s tydrou je úsměvná. Jen ten její důvod nikoliv.
Měj se hezky, buď šťastný a někdy zase přijď mezi nás.
Citovat