• TROYAT
Styltvrďárna
Datum publikace3. 2. 2019
Počet zobrazení1827×
Hodnocení4.82
Počet komentářů8

Neviem, ako dlho som spal, dlho to nebolo. Prebudil som sa, keď boli už všetci na izbe, celé telo ma bolelo. Sadol som si na posteľ a chvíľu som len tak pozoroval pohyb v miestnosti. Nikto si ma našťastie nevšímal, čo som bol nad mieru rád. Skôr by som povedal, že po mne zazerali, ani sa nečudujem, musel som vyzerať skvelo. Nikde som nevidel chalanov. Síce som bol na nich ešte riadne nasratý, no bol by som radšej nasratý medzi nimi. Postele mali ustlaté, čo znamenalo, že ešte neprišli. Dostal som chuť na cigaretu, napadlo mi, že možno budú na fajčiarke, vybral som zo stolíka cigarety. Pri tom, ako som prechádzal okolo Kamilovej postele, všimol som si na plachte šmuhu od krvi. Ten trtko sa určite zas porezal pri holení, pomyslel som si a vyšiel som von. Na fajčiarke neboli. Bolo tam pár chalanov z našej izby, sadol som si do kúta a zapálil si.

„Nevideli ste Kamila?" opýtal som sa. Neodpovedali, len rýchlo dofajčili a pobrali sa preč bez odpovede. Posledný sa na mňa pozrel, uškrnul sa a precedil cez zuby:

„To sa ešte načakáš," otočil sa a odišiel aj on. Začal som mať nejakú zlú predtuchu. Moja predtucha sa ešte viac potvrdila pri Ernestovi, ktorého som stretol na chodbe. Uštipačne poznamenal:

„Hľadáš manželku, boxer?!" Nemal som chuť sa s ním teraz naťahovať, že Kamil nie je moja manželka, tak som len ticho prikývol na súhlas.

„Tak na toho si teraz dlho počkáš."

„Mal si si ho lepšie strážiť, zdá sa, že ti ho niekto prefikol," doplnil ho posmešne Stano, ktorý išiel vedľa neho.

„Šurovákom!" dodal so smiechom Ernest a obaja zmizli za dverami inštruktorskej izby. Krvi by si sa mi nedorezal, stál som v strede chodby s otvorenými ústami a civel za nimi, hoci už tam dávno neboli. Z tmy pootvorených dverí záchoda na mňa niekto krátko, tichučko zasyčal:

„Cc-cc!" Pozrel som sa tým smerom, v šere špáry som videl len nejasne ukazovák nejakej malej postavy, ktorý ma volá dnu. Išiel som teda za ním. Kým som otvoril dvere, malá postava zmizla v prvej kabínke. Šiel som teda za ňou. Na moje veľké prekvapenie v kabínke nikto nebol. Tak teraz som nevedel, či mi už načisto šibe, alebo som práve videl ducha. Z myšlienok ma vyrušila ruka, ktorá sa vystrčila popod prepážku medzi kabínkami a potiahla ma za nohavice.

„Poď sem dolu!" naliehal šepkajúci hlas z vedľajšej kabínky. Kým som za ním prišiel, kde ma volal, stihol podliezť priečku do vedľajšej. „Chalani v noci na izbe dostali deku," šepkal vystrašene. Kľakol som si na zem, aby som počul čo najlepšie.

„Čože?" nerozumel som.

„Ticho buď, nech nás tu nik nepočuje," naliehal šepkajúci hlas. „V noci dostali chalani deku a ešte ich pretiahli šurovákom. Sú všetci na ošetrovni. To za to, že ste ojebali chalanov o prachy pri stávkach, ale vymyslel to Samo, to on ich nahuckal," pokračoval šepkajúci hlas zdesene, „no odo mňa to nemáš." Nestačil som sa už nič opýtať, chalan nečakal a vystrelil z kabínky ako namydlený a už ho nebolo. Ten hajzel, pomyslel som si a myslel som tým Sama. Nemohol prehltnúť, že sme mu prebrali kšefty, a tak vymyslel takýto podraz.

To sa tu občas niekomu stávalo. Stávalo sa to hlavne vtedy, keď sa niekto správal ako hajzel a trpela kvôli tomu celá izba, najčastejšie to bolo za také veci ako, že niekto mal sústavne zle uložené veci v skrini, alebo zle ustlatú posteľ, alebo neustále meškal na nástupy. A celá izba to musela niekoľkokrát opakovať celé hodiny, až kým už boli z toho aj inštruktori unavení. No a ak sa to tak niekoľkokrát zopakovalo, tak sa ten dotyčný jednej peknej noci zobudil zhodený z postele s dekou cez hlavu a všetko, čo malo ruky a nohy, si udrelo a koplo, aby sa previnilec spamätal. A naozaj to pomáhalo. Horšie už bolo, keď niekoho pri tom pretiahli šurovákom. To bolo väčšinou vtedy, keď sa niekto zachoval ako kurva. Kurvou sa označoval niekto, kto bonzoval. Donášal v podstate každý na každého, no išlo o taký bonz, z ktorého mala zle celá izba, alebo kvôli tomu, aby mal bonzák z toho nejaké očividné výhody. Vtedy bola deka spojená s pretiahnutím šurovákom, čo znamenalo, že mu pri tom nasilu napchali porisko zo šurováka do zadku, čo to šlo. Pri najlepšom niekoľko dní chodil vinník riadne naširoko a pri najhoršom mu museli zašiť črevá.

Bol som na chalanov nasratý, najradšej by som im za to, čo mi urobili, natrhol zadky sám, ale určite nie takto, skôr len obrazne. Mal som o nich skutočne strach. Došlo mi, prečo mal Kamil krvavé šmuhy na plachte postele, srdce mi bilo až v krku. Nevedel som, čo mám skôr robiť. Prvé, čo ma napadlo, bolo utekať na ošetrovňu. Ale len, čo som vyšiel na chodbu, Štefan vyhlásil nástup na večernú kontrolu. Chcel som prebehnúť okolo neho na schodisko, no zdrapil ma za golier.

„Kde sa do piče jebeš? Padaj si nastúpiť!" zakričal na mňa a sotil ma o stenu. Nemal som síl sa s ním naťahovať, bol som tak vysilený, že by som žiadnu roztržku nevyhral. S nikým. Nie to ešte so Štefanom. Vôbec som nemyslel na to, čo ma na večernom nástupe čaká. Modlil som sa, len aby bol Kamil v poriadku. Teda v relatívnom poriadku, aby to nebolo nič vážne, teda zase vážne to asi bolo, pretože ho nechali na ošetrovni, skrátka chcel som vedieť, ako na tom je, a dúfal som, že sa z toho čím skôr dostane. Dianie okolo mňa ma teraz naozaj zaujímalo najmenej zo všetkého. Začalo to klasickým sčítaním ľudu, kde každý, kto začul svoje meno, zatrúbil. Teda zakričal „tu!" Prišlo aj na chalanov, po prečítaní ich mien veliteľ izby zakričal „ošetrovňa!" Na konci nezabudol Samo ironicky upozorniť:

„Rozmohli sa nám tu úrazy v umyvárke, upozorňujem všetkých, aby nebehali po mokrej podlahe a dávali si pozor, hrozí riziko pošmyknutia." Rota sa ticho zasmiala. No hneď stíchla, pretože Igor dvihol obočie a zadíval sa zlovestne cez nich do nekonečna a nik nechcel byť terčom jeho pohľadu a hlavne toho, čo by nasledovalo potom. No a bolo to tu. Vyzval ma, aby som vystúpil pred jednotku a postavil sa čelom k nim. Začal zoširoka tým, ako tu nikto nie je za odmenu, ale za trest, ako sú potrebné pravidlá, ktoré musíme všetci dodržiavať, lebo je to dobre, inak by sme sa tu všetci pozabíjali, alebo niečo v tom zmysle, no a garantom dodržiavania pravidiel je on, a nikto, teda hlavne v tomto prípade ja, si nebude robiť, čo chce, lebo to je to isté, ako keby bol proti nemu, čoho som ja zatiaľ živý príklad toho, ako skončí každý, kto sa mu postaví. A bla, bla, bla, proste teraz uvidia všetci, čo sa stane každému, kto sa mu postaví. Mávol na inštruktorov, dvaja pristúpili ku mne a začali zo mňa strhávať šaty, kým som tam nestál úplne nahý. Poriadne ma poukazovali zo všetkých strán, dokonca ma povodili odpredu dozadu a späť, aby všetci dobre videli moje zmangľované a dobité telo. Nebránil som sa, bolo by to zbytočné, postrkovali ma ako handrovú bábiku a ja som len popri tele nevládne mával dvoma handrovými rukami, ktoré boli na koncoch rozstrapkané do prstov.

Igor pokračoval o tom, že keď ja nemám úctu k nemu, tak nebude mať ani on ku mne, a pretože nerešpektujem pravidlá, nerešpektujem jeho, každý človek pravidlá potrebuje a ctí si ich, a keď nie, vyčleňuje sa z ľudskej spoločnosti sám. Bolo zaujímavé, ako plynule prešiel od všeobecného ku konkrétnemu, teda ku mne a zhrnuté a podčiarknuté, pretože to tak veľmi sám chcem, ako som predviedol, zbavuje ma týmto ľudskej podstaty a dôstojnosti, pretože o ňu nestojím a stávam sa jeho osobným otrokom. Marek ma prinútil kľaknúť a Martin mi strojčekom vystrihal pás na hlave od čela až po krk, až na kožu. Musel som vyzerať úchvatne ako cirkusový klaun. Ksicht zmaľovaný monoklami a do toho ten bombastický účes, no okrasa sama. Bolo mi to jedno, no aj tak mi z očí začali tiecť slzy, za čo som sa hanbil oveľa viac, ako za toho stojaceho vtáka medzi mojimi nohami, na toho som už rezignoval. Žil si svojím vlastným zvedavým životom. Vôbec mi nevadilo, čo so mnou robia, len mi prišlo ľúto, v akej som patovej situácii. Potreboval som vedieť, ako je na tom Kamil. Nič iné ma viac nezaujímalo.

Marek ma nohou kopol do chrbta, že som skoro nestihol stiahnuť ruky a pribrzdiť pád, inak by som hodil takého papulniaka, že som si skoro rozbil nos, alebo bradu o dlažbu. Marek mi prišliapol krk, aby som sa ani náhodou nepokúšal vstať. Poslúchol som a ostal som tam ležať. Igor pomaly prišiel za mňa, rozkročil sa nado mnou, vytiahol vtáka a začal mi šťať na chrbát medzi lopatky. Teplý moč mi stekal po tele, prskal a striekal všade naokolo, samozrejme aj mne na hlavu a pomaly mi začal stekať aj po tvári a zmiešal sa s mojimi slzami. Toto bolo naozaj veľmi ponižujúce. Nikto sa neuchechtával, nikto nechcel byť na mojom mieste. Jazvy po tele ma pálili, ale ani som necekol. Konečne prúd ustával. Igor ešte zo dvakrát dotlačil zbytky z mechúra, ako keby ho žmýkal. Otrepal si ho, strčil naspäť do nohavíc a ukročil. Marek do mňa štuchol nohou, aby som sa postavil. Urobil som to. Stál som tam pred všetkými v tej žltej mláke a kvapky moču mi ešte stekali po celom tele. Igor znovu vyzval všetkých, nech si ma dobre pozrú. Vyhlásil, že odteraz pre nikoho z nich nie som človekom, preto zakázal všetkým sa so mnou baviť. Budem pre každého neviditeľný. Kto poruší jeho nariadenie, stretne ho rovnaký osud.

„Rovnaký osud," zdôraznil šepotom, čo znelo ešte presvedčivejšie a strašnejšie, a verím, že nikto zo zúčastnených o jeho slovách nepochyboval. Hlavne keď si ešte všetkých prítomných premeral vražedným pohľadom. Spokojne pokýval hlavou na znak súhlasu, bol so sebou spokojný, aj s reakciou, ktorú očakával. Strčil si ruku do vrecka nohavíc, prehádzal si vajcia, rukou vytiahol vnútro vrecka von a prísne pozrel na mňa. Nechápal som, čo chce. Očami naznačil na vyvrátené vrecko, no ten pohyb bol taký nebadaný a rýchly, že som si ho všimol určite len ja. Natiahol som za ním ruku, v mikrosekunde mykol obočím a žmurkol na znak súhlasu. Chytil som sa ho za to vrecko. Bol spokojný. Víťazoslávne si ma odviedol do svojej izby ako trofej na vodítku a ja som poslušne cupital za ním, držiac sa ho za vrecko ako filcka za vtáka. Bol som vďačný, že ma konečne odvádza z tohto hniezda trápnosti.

„Postav sa tam do kúta a ničoho sa nedotýkaj, ty prasa, lebo ťa dobijem," zakričal na mňa, len čo sme vošli a zavrel dvere. „Len čo chodba stíchne, pôjdeš do sprchy, opováž sa mi tu niečo zasrať!" povedal už kľudnejšie, sadol si za stôl, zapálil si cigaretu a niečo si písal. Neodvážil som sa ani pohnúť. V rohu za košom na odpadky bola pavučina a pod ňou v tmavej škáre trčali dlhé nohy pavúka. Nehýbal sa rovnako ako ja. Rozdiel medzi nami bol v tom, že ja som bol obeť a on na svoju obeť ešte len čakal. Myslím, že ja som bol na tom horšie, už som bol chytený. Ako vždy do vlastnej sprostosti.

„Vypadni do sprchy! A nie, že sa tam budeš čvachtať hodinu ako káčer, jedna noha tam, druhá sem." Ani sa na mňa nepozrel. Rýchlo som si vybral zo skrine uterák a mydlo a riadne som sa celý namydlil dvakrát, aby sa náhodou Igorovi nezdalo, že som to odflákol. Ešte dychčiaci som sa rýchlo zahlásil, len čo som zatvoril dvere. V rýchlosti som aj zabudol odložiť uterák do skrine v šatni, tak som ho len žužlal v ruke, snažiac sa ho schovať za chrbát. Mal som strach, že to bude impulz na jeho nespokojnosť.

„Kde si v piči?" osopil sa na mňa. „Povedal som ti, že sa máš ponáhľať, čo si na tom nerozumel?"

„Prepáčte, Pane," vyšlo zo mňa. Nadýchol sa a stúpol mu tlak. Vždy zabudnem, že neznáša, keď sa ospravedlňujem, zakázal mi to. „Žiadam o trest Pane, že som sa neponáhľal, Pane. Žiadam o trest Pane, že som sa ospravedlňoval, Pane!" opravil som sa. Igor vypustil paru.

„Teraz nemám čas na pičoviny, musím ísť k Viktorovi na koberec, kým sa vrátim, urob tu gardový poriadok, lebo ti tie škuty, čo ti na tej sprostej hlave ostali, vytrhám tvojimi polámanými prstami." Púšťal na mňa hrôzu, pri čom si prezliekal čistú košeľu.

„Áno Pane, spoľahnite sa Pane," panáčkoval som, no vôbec to neocenil, ešte si pred zrkadlom upravil golier a rýchlo odišiel, ani nezatvoril dvere, to som rýchlo urobil ja. Nemal som ani šajnu, čo je v jeho poňatí gardový poriadok, tak som to urobil ako vždy a modlil sa, aby bol spokojný. Natiahol som plachtu na posteli a uložil prikrývku, všetky veci na stole som zarovnal, umyl umývadlo, preleštil zrkadlo, dokonca som aj pavúkovi zlikvidoval pavučinu, čo sa mu vôbec nepáčilo, nasrato cúvol hlbšie do škáry tak, že mu už netrčali ani nohy. Otvoril som skriňu, mal v nej všetko vzorne uložené v komínkoch, všetko bolo poukladané podľa farby a všetko lícovalo, tak som to len trošku ponaprával a opäť som skriňu zavrel. Poutieral som na nej prach, utrel som stôl, nočný stolík aj perinák, parapetu okna, umyl som popolník. Postavil som sa bezradne a díval sa, či som na niečo nezabudol. Igor nechodil. Pre istotu som začal ešte umývať podlahu, nabral som si do vedra vodu, kľakol som si na kolená a zameral sa hlavne na špáry a rohy. Vodu som vylial do umývadla, opláchol vedro, prepláchol som handru, prevesil ju cez vedro a postavil ho vedľa koša. Ostal som stáť pri umývadle, aby som si nenašľapal. Dúfal som, že to stihne vyschnúť skôr, ako príde Igor. Už mi bolo dlho stáť, tak som si sadol na kôš a čakal ďalej. Podlaha vyschla a Igora nikde. Bol preč skoro hodinu. Radšej som sa znova postavil, aby som náhodou nezaspal. Otočil som sa čelom k rohu a díval sa, ako si pavúk tká novú sieť.

Konečne sa dvere otvorili. Igor vošiel dnu a vo vzduchu som hneď zacítil, aký je nasratý. Šírilo sa to izbou ako feromóny. Cítil som to až v kostiach. Sadol si na posteľ.

„Choď sa obliecť!" prikázal mi rázne.

„Áno, Pane!" Otočil som sa k nemu. Bol purpurový v tvári, celý spotený, golier mal celý mokrý a pod pazuchami mapy. Vytiahol si z nočného stolíka fľašku, odšrauboval uzáver a dal si niekoľko poriadnych glgov.

„Ponáhľaj sa," povedal celkom kľudne. Pochopil som, že to je vážne, tak som hneď vyštartoval, natiahol som si rýchlo na seba len tepláky a bundu, v letku som si obúval tenisky, na bosé nohy mi to išlo dosť nešikovne.

„Poď sem!" otvoril šuplík na nočnom stolíku a vybral z neho pomačkanú tubu nejakej masti. „Pôjdeš na ošetrovňu, povieš, že ťa posielam ja, a donesieš mi toto." Podal mi tubu do ruky. „A niečo na dezinfekciu. A nie že sa tam budeš tri hodiny vybavovať s Kamilom!" Zdrapil ma za šiju, pritiahol si ma k tvári a zasipel mi zlovestne do očí. „Padaj!"

Ošetrovňa bola v noci zamknutá, muselo sa tam zvoniť. Dlho sa nič nedialo, tak som zvonenie niekoľkokrát zopakoval. Konečne sa za matným sklom niečo pohlo. Po schodoch zišla postava v bielom a odomkla dvere.

„Čo je?" zazrela na mňa strapatá blonďavá hlava sanitára, ktorý sa ani netajil tým, že spal.

„Posiela ma Igor, chce túto masť a niečo na dezinfekciu." Strčil som ruku do špáry vo dverách a otvoril som dlaň s pokrkvanou tubou, ktorú mi dal Igor.

„Počkaj tu." Niečo ešte zahundral, ale to som už nerozumel, lebo BRANO dvere zavrelo. O chvíľu sa David vrátil, podal mi krabičku s masťou a malú hnedú sklenenú fľašu.

„Ako je s Kamilom?" nevydržal som.

„Čo?" znova na mňa zazrel.

„Ako je s Kamilom?" zopakoval som žiadostivo.

„Kamil je celkom v pohode, má len zlomenú ruku v zápästí a narazených pár rebier." Oblial ma studený pot, dúfam, že bude môcť Kamil kresliť, keď sa uzdraví, to by znášal veľmi ťažko.

„A ostatní?"

„Tomáš má zlomené štyri rebrá a natrhnutú slezinu. Adam perforované črevo, tak ho museli v nemocnici zašiť a zdrôtovať mu sánku, ale bude v poriadku."

„A Filip?"

„Filip je na tom najlepšie, pár modrín a zlomený nos, no a všetci majú natrhnutý kakáč, ale to sa im do svadby zahojí," usmial sa.

„Môžem ho vidieť?"

„Koho?" zamračil sa.

„Kamila," pozrel som na neho prosebne, no nepomohlo.

„To určite!" zabuchol a zamkol dvere. „Príď zajtra," povedal cez sklo, odišiel po schodoch a zhasol svetlo.

Igor zatiaľ vypil polku fľaše.

„Kde si v piči ty bastard vyjebaný!" zakričal po mne, len čo ma zbadal. „To si sa šmýkal na kokote ako ochrnutý slimák po antuke, že ti to tak dlho trvalo?"

„Pre… Žiadam o trest, Pane, že som pomalý ako ochrnutý slimák, Pane!" rýchlo som sa opravil, aby som ho ešte viac nenasral.

„Choď s tým teraz do piče, lebo ti jebnem!" ohriakol ma. „Poď sem!" Prišiel som celkom k nemu. „Ešte bližšie!" zasipel. Prišiel som tak blízko, že som sa nohami dotýkal jeho kolien. „Nižšie poď!" znel ďalší rozkaz. Pokrčil som teda kolená, aby som sa znížil. Zdrapil ma rukou za vlasy a stiahol ma ešte nižšie, aby som mal hlavu vo výške jeho tváre. Dnes ho akosi bavili rozhovory zoči-voči. Nebránil som sa, bolo mi jasné, že je to zbytočné. „Počúvaj ma dobre, ty sráč!" Potiahol ma za vlasy ešte silnejšie, až mi vyhŕkli slzy. „Všetko, čo budeš pri mne vidieť alebo počuť, si necháš len pre seba a najlepšie bude, keď to hneď zabudneš. Zapamätaj si to. Ak by som sa niekedy dozvedel, že si odtiaľto niečo vyniesol, skončil si. Rozumel si ma?"

„Áno Pane, rozumel som," povedal som čo najvážnejšie a najpresvedčivejšie, aby tomu uveril, no aj tak ma pre istotu ešte udrel päsťou do brucha, až ma prehlo. Pustil ma.

„Pomôž mi dať dole košeľu." Začal si ju rozopínať. Ako som mu ju išiel vyzliecť, všimol som si, ako cez ňu na chrbte presakujú krvavé šmuhy. Až ma zamrazilo. „To čumíš čo, ty debil? Tomu sa hovorí výprask, to nie ako vy, čo tu dostávate trstenicami a idete sa z toho posrať, vy tu máte pioniersky tábor. Toto sú rany po laminátovom brúsenom prúte, je zabrúsený pekne do trojuholníka, na konci na hrúbku len pol centimetra. Čo rana, to čistý zárez do mäsa. Ale čo vy viete, vy sráči. Naraz tú košeľu z chrbta strhni, nie že sa s tým budeš srať, lebo ťa zabijem, ty hajzel, bolí to jak sviňa. S nami sa tak starí nesrali." Pomohol som mu vyzliecť rukávy, chytil som košeľu za golier, ruky sa mi triasli, košeľa bola prilepená krvou o chrbát. „Počkaj!" vstal a sadol si obkročmo na stoličku v strede izby.

„No poď!" Chytil sa pevne oboma rukami operadla. Zhlboka som sa nadýchol, pevne som ten golier znova uchopil, zaťal som zuby, zavrel oči a trhol som smerom dolu najrýchlejšie, ako som vedel. Igor zreval, nestihol ešte ani otvoriť oči a vlepil mi takú facku, až mi z nej zvonilo v uchu. „Ty retardovaný kretén, zabijem ťa, povedal som ti, že to máš strhnúť naraz, ty prijebanec! No nestoj tu ako hydrant! Ešte raz a poriadne, lebo ti odtrhnem nohu a dobijem ťa s ňou!" Košeľa mu visela ešte z polovice chrbta. Schytil som ju a celou silou som ňou trhol. Našťastie sa odlepila už celá. Igor zasipel, počastoval ma ďalšími hroznými nadávkami a vyhrážkami smrťou, no o chvíľu sa ukľudnil. „Zober ten jód a poriadne mi tie rany vyčisti! No nezazeraj, musíš to poriadne vyčistiť, zober tam ručník!" ukázal na skriňu. Rýchlo som dobehol po ručník, líce mi ešte horelo od facky, čo som dostal, a nechcel som zinkasovať ďalšiu. Na chrbte mal dvadsaťpäť krvavých šmúh, no šmúh, skôr to vyzeralo ako zárezy do kože, a nielen vyzeralo, ale aj bolo. „Budeš to pomaly liať na rany a tým ručníkom vysušovať!" navigoval ma. „Kurva, to ti musel ten buzerant dať jódovú tinktúru? To bude štípať jak sviňa! Hajzel! To si urobil naschvál, veď počkaj, ja ti rozbijem piču!" nadával mi Igor a mal som pocit, že ma tam naozaj rozdrapí ako hada.

„No čo stojíš ako kokot na svadbe? Poďme na to, lebo ti rozbijem piču, len ma naser," popohnal ma a pevne sa chytil operadla. Od strachu som bol spotený až na zadku. Začal som z vrchu, trocha hnedej tekutiny som mu nalial na ranu a hneď som na to priložil ručník. „Do pičí!" zakričal, až som uskočil a schúlil na zemi chrániac si hlavu. „Kurva to páli!" cedil cez zuby. „No čo tu čupíš, ty potrat!" Kopol mi Igor do stehna, až som myslel, že som do konca života ochrnul. „Vstávaj a pokračuj, a nie že mi s tým sajrajtom zajebeš nohavice, lebo ti rozkopem tú kokotskú drevenú hlavu zasratú, neboj sa!" zreval na mňa, čo mi vôbec odvahy nepridalo. Podarilo sa mi vyliať mu na chrbát trocha viac, no rýchlo som to chytil ručníkom, čo vyvolalo spŕšku ďalších nadávok a vyhrážok, trieskal od bolesti päsťou po operadle stoličky, až ho celkom odlomil a padlo s rachotom na zem. „Kurva, ešte aj stoličku som si kvôli tebe dojebal, ty vypatlanec, do piče. No nie si ty kokot?" Ukázal mi hranu dlane, ktorú si posekal do krvi o rozštiepené drevo operadla. „Pozri!"

„Žiadam o trest, Pane, pretože som retardovaný kokot," vyšlo zo mňa, a čo som si želal, sa mi hneď aj splnilo, dostal som tou rukou takú facku, že mi už teraz zvonilo v ušiach unisono. Účastne som sa usmial, jedným kútikom úst, viac mi strach nedovolil, ani neviem prečo, asi aby som mu ukázal, ako sa teším, že ma vychováva, alebo čo, ale triasol som sa od strachu na celom tele.

„Čo sa trasieš ako epileptické prasa?! Tebe je to smiešne? Vieš, ako to štípe? Ti to nalejem do oka, sa dosmeješ, ty potrat morskej sasanky, to ťa ten smiech hneď prejde." Radšej som už nijako nereagoval. Konečne som mu chrbát vyčistil celý, no vyzeralo to ešte horšie ako predtým, stmavlo to a rany boli ešte výraznejšie.

„Nezajebal si mi nohavice?" opýtal sa prísne.

„Nie, Pane, dával som pozor."

„Veď počkaj, ja si to pozriem, ale keď ma ojebávaš, tak ti vytrhnem chrbticu a napchám ti ju do zadku." Už sa aj šteloval pred zrkadlom nad umývadlom. „Máš šťastie, ty sviňa! Musel by som ti odrezať hlavu tupou lyžicou. Kurva, to vyzerá hnusne čo?" Nevedel som, čo mám odpovedať, našťastie žiadnu odpoveď ani nečakal. „Natri mi to teraz tou masťou, poriadne nahrubo," povedal tentoraz celkom kľudne a sadol si na stoličku ako sedel pred tým, len už sa neopieral, pretože nemal o čo. „Vidíš, aký si ty kokot, ešte aj ruku si kvôli tebe dojebem," spomenul si, keď zbadal, že mu z dlane kvapká krv na zem a tresol mi päsťou medzi nohy, až ma zase poskladalo. „Podaj mi ten ručník!" a nehraj mi tu divadlo ty vyjebaný buzerant, máš tie vajcia nejaké veľmi citlivé, vidím, že budeme musieť ešte veľa trénovať." Zabalil si dlaň do ručníka, ktorý som mu v kŕči podal a ktorým som mu predtým utieral chrbát. Bol celý hnedý od jódu. Jemne som mu natieral rany, bolo príjemné sa ho dotýkať. Bol celý horúci. Najprv som sa odvážil len jedným prstom, no postupne som sa odvážil celou dlaňou. Po ranách som prechádzal veľmi jemne, opatrne až nežne. Všimol si to.

„To si pri tom honíš kokot?" zahriakol ma. „Podaj mi tú fľašku." Začervenal som sa, ani neviem prečo, asi že si to všimol, a rýchlo mu podal fľašu. Dal si z nej dva glgy. „No poďme, čaká ťa ešte môj kokot, už sa teší na tvoju otrockú hubu. Zuby si si umyl, ty špina?"

„Áno, Pane, umyl," odpovedal som. A bol som nejako rád.

„Umy si ruky a poď si tu kľaknúť bastard, za odmenu ťa nakŕmim semenom!" prikázal sarkasticky. Rýchlo som to urobil, zatiaľ čo sa on na stoličke otočil. „Kurva, nemám sa teraz ani o čo oprieť," zahundral. „Tú stoličku do rána zoženieš novú, aj keby si ju mal vystrúhať, ty retardovaná opica!" a vylepil mi ďalšiu. „Vyber si ho!" prikázal. Poslušne som mu rozopol nohavice a vybral mu z nich môjho starého známeho. Bol tvrdý a slintal, pomaly som perami stiahol zo žaluďa predkožku, krúžil po žaludi jazykom a vychutnával si jeho šťavu. Mal som rád jeho vôňu, bol to skrátka nadsamec, pri ktorom, ako sa vraví, sa mi otváral zadok, aj keď som to ešte nikomu nepovedal. Rád som sa díval na jeho brucho, keď som ho fajčil, ako dýchal.

„Usmievaj sa, ty odpad, otrok musí byť šťastný, keď môže pána uspokojiť." Dal mi facku, no len takú priateľskú. Díval som sa mu do tváre a usmieval som sa, nie len ústami, ale celou tvárou a očami. Nejako sa mi naozaj chcelo. „Vidíš, tí tvoji buzerantskí kamaráti, ja som im hovoril, že to nedopadne dobre, že to chalani len tak nenechajú, že ich takto ojebali. Môžu byť radi, že dopadli len takto. Hlas ľudu – hlas boží. Budú to musieť chalanom nejako kompenzovať, kým vás tu nepodrežú. Nemám rád, keď sa veci zvrtnú a riešia samé od seba." Ticho premýšlaľ Igor nahlas, zatiaľ čo som sa snažil dostať jeho veľkého vtáka do krku až po koreň a pritom mu špičkou jazyka olizovať vajcia. Mal to tak rád.

„Chalanov poštval proti nám Samo, to on im povedal, aby dali chalanom deku," dovolil som si vybrať Igorov penis z úst. Igor spozornel a chytil ma zdravou rukou za ucho, až som myslel, že mi ho odtrhne.

„Toto vieš odkiaľ?" prísne sa na mňa zadíval.

„Začul som to dnes na záchode, povedal mi to v kabínkach nejaký chalan, ale neviem, kto to bol, nevidel som ho." Nedal mi ani dopovedať, surovo mi prirazil penis do krku, že som nemal ani ako dýchať, a z celého hrdla zakričal:

„Služba!" Netrvalo dlho, dvere sa otvorili a vošiel Martin, ktorý mal v noci službu. „Okamžite sem zavolaj všetkých inštruktorov!" povedal prísne. Aj keď som nič nevidel, cítil som, ako mu znova stúpol tlak, a hlavu mi tvrdo prirážal. Po chvíli tam boli všetci.

„Zatvor dvere!" prikázal niekomu. Pustil mi hlavu a nechal ma pracovať samostatne. „Rozmohli sa nám tu kúpeľňové úrazy," začal celkom kľudne. „Má mi k tomu niečo niekto z vás povedať?" opýtal sa výhražne. Všetci mlčali. „Dobre teda, mám pre vás pozdrav od Viktora. Každý z vás teraz dostane dvadsaťpäť trstenicou, aby ste nezabudli, na čo ste tu." Zastavil ma, zohol sa ku mne a prísne mi povedal. „Choď sa pripraviť na posteľ, o chvíľu ťa budem jebať!" Neopovážil som sa ani ceknúť. Ticho som vstal, snažiac sa na nikoho nepozrieť, presunul som sa k posteli, kľakol si na ňu, hlavu som čelom zaboril do matraca a rukami si roztiahol polky, aby moja diera bola pripravená na zásun, kedykoľvek sa môjmu pánovi zažiada. Mal to tak rád, dokázal ma v tejto polohe týrať celé hodiny, a nechať ma tak kľačať a čakať bez povšimnutia. Stano začal namietať, že on odmieta byť trestaný pred chovancom, no Igor ho zastavil.

„Ty tu nejakého vidíš? Ty si nerozumel tomu, čo som dnes povedal na nástupe? Naliehali ste, aby som ho exemplárne potrestal, stalo sa. Je to najhorší trest, aký môže chovanec dostať, chceš ho vymeniť?" Stano neodpovedal. „Pripravte stôl". Nevidel som, čo sa tam deje, ani som to nechcel vedieť, no po chvíli mi aj tak zvedavosť nedala a kútikom oka som sa predsa len pozeral, tak aby si to nik nevšimol. Každý z nich si dal dole zvršok, ľahol si bruchom na dosku stola po dĺžke, pevne sa zaprel naširoko nohami do zeme a chytil sa nôh stola pevne rukami vedľa hlavy. Igor ich nešetril, každý z nich si odpočítal dvadsaťpäť riadne ostrých rán cez chrbát, no našťastie trstenica nikomu nedokázala urobiť takú paseku na chrbte, ako mal Igor. Najväčší cirkus pri výprasku robil Ernest so Samom.

Sráči! pomyslel som si. Hlavne že keď vyplácajú oni, tak sa vtom vyžívajú a najradšej by každého stiahli z kože, pomyslel som si. Inštruktori sa obliekli, nebolo im vôbec do spevu.

„Viete dobre, že strpím veľa vecí, dávam vám vo všetkom voľnú ruku," začal svoj prejav Igor, v rukách ešte stále držal trstenicu a búchal si ňou po stehnách, na moje veľké prekvapenie mal stále tvrdého vtáka von z nohavíc a prechádzal sa popred nich ako kohút. „Jediné, čo neznášam, je, keď niekto robí niečo poza môj chrbát, pretože keď mám za vás chrbát nastavovať, tak musím vedieť, o čo ide!" Stupňoval pomaly hlas a stále sa prechádzal hore dole pred radom inštruktorov. Zastavil pred Samom a zreval: „Aby som pred Viktorom nevyzeral ako kokot, čo nevie, čo sa mu na rote deje!" Z ničoho nič Samovi prijebal takú šupu lakťom do tváre, že nestačil ani žmurknúť, len sa zosunul popri stene k zemi. Nestačil si ani zakryť tvár, už ho Igor jednou rukou držal za šticu a druhou mu päsťou mlátil do tváre a reval: „Tebe som už stokrát povedal, že ešte raz to urobíš, tak z teba vymlátim dušu, ty neschopný dement vyjebaný, nie si mi tu na nič, nie je z teba žiaden úžitok, si obyčajný kus hovna, čo sa dokáže len voziť po mladých a honiť si na nich kokot a masírovať si na nich ego, lebo žiadne nemáš, ty osratá piča! No poď, fajči mi môj kokot, ty sráč, ukáž, či aspoň to vieš poriadne!" Dvihol ho za vlasy a strčil mu vtáka do huby. Samo sa nezmohol na nič, akurát si pridržiaval Igorovu ruku na hlave, aby mu nevytrhol všetky vlasy, čo mal v ruke.

„Tých tvojich prešľapov už mám po krk, ty hajzel vyjebaný, vieš akurát tak donášať, ty špina! Viem presne, načo ťa sem ku mne dali!" neprechádzala Igora zúrivosť. „Myslíš, že neviem, ako na mňa donášaš rade?" Prirážal mu stále tvrdo vtákom do krku, sliny zmiešané s krvou stekali Samovi po hrudi. „Nie si dobrý ani k tomu, aby si mi fajčil kokot!" Konečne sa trocha ukľudnil a pustil Samovi hlavu, ktorý padol na zem pred Igorove nohy ako vrece sračiek. Igor si otrel obviazanou rukou pot z čela. „Akurát si mi zajebal stenu, ty hajzel," pozrel sa Igor na striekanec Samovej krvi na stene, ktoré tam prskli, ako mu naprával ksicht. „Tfuj!" horko si Igor odpľul Samovi do tváre a kopol ho do brucha. Samo pootvoril skrvavené oči, ktoré mu ihneď začali opúchať do jedného veľkého monokla okolo celej hlavy. Pozrel sa na Igora a ticho povedal:

„Vždy si bol mäkký, nikdy si nemal dostať toto tu riadiť, navždy ostaneš len zmrd, na ktorom sa všetci vždy vozili!" Pritom sa mu na ústach tvorili malé červené bubliny, ktoré hneď praskali.

„Vyveďte tú sviňu odtiaľto, zaneste ho na štvorku, nech ho tu už nikdy nevidím, lebo ho zabijem." Teraz som pochopil, že pri zápase sa so mnou Igor len hral, pretože keď takto zložil jednou ranou Sama, na mňa by mu stačilo oveľa menej námahy. Bol som mu za to nesmierne vďačný. Nieže by som ho doteraz nerešpektoval, ale týmto, čo som práve videl, si získal u mňa taký rešpekt, že by som sa mu už nikdy neodvážil vzdorovať, ani keby chcel, aby som si naozaj odhryzol nohu v stehne, ako sa často vyhrážal. Igor si odmotal ručník z ruky, opláchol sa, pristúpil ku mne, tvrdo do mňa strčil vtáka, chytil ma za boky, ťažko vydýchol. „Pekný deň za nami," skonštatoval. Vyšukal ma tak, ako ešte nikdy predtým nikto v živote.

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (49 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (50 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (48 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (48 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (51 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-
Věk0

Nič sa nevyrovná smiechu malého dieťaťa. Pokiaľ nie je po jednej v noci a v dome žiadne dieťa nemáš.

Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+2 #8 Odp.: Cukrová hora - 14. NeviditeľnýMiky 2019-05-17 23:58
Protože se zde na stránkách po různu objevují různé žádosti o pokračování, tak i já se přidám u své oblíbené série a snížím se k prosbě o pokračování. Takže: "Prosím, prosím, smutně koukám, piš! Je to moc dobrý!"
Citovat
+1 #7 Poviedka 14Sven71 2019-02-04 16:35
Môžem byť vďačný za krásny a napínavý príbeh z prostredia, ktorého tiež poznám. :-P A verím, že sa dočkám. ::-P A vždy sa budem tešiť na ďalšie pokračovania. Ďakujem veľmi.
Citovat
+7 #6 RE: Sven71TROYAT 2019-02-03 23:57
Cituji Miky:
Za mě jediným překvapením Igorova trestu byla jeho "intenzita," ale jinak mě fakt potěšil - ve smyslu že z něj neděláš nějakého nedotknutelného dominanta, přeci jen Igor si tímhle vším taky musel kdysi projít. Krev se mi nelíbí, ale zas je super vykreslená ta scéna "ošetřování." :) Další díly vyhlížím víc a víc netrpělivě...

Ďakujem Miky, som rád že sa ti to pačilo, ďakujem za podporu. V Cukrovej Hore nieje nikto nedotknuteľný:-D

Cituji Sven71:
Ďalší super diel tvojich poviedok, napínavý do konca ako vždy. Sa vždy teším a som nedočkavý na ďalší diel. Budem sa veľmi tešiť, aký to bude mať ďalší vývoj. Palec hore.

Ďakujem Sven71 , ospravedlňujem sa že vždy čakáš tak dlho ale nepustim to skôr kým s tým niesom aspoň na 50% spokojný
Citovat
+7 #5 Velký díkMiky 2019-02-03 22:56
Za mě jediným překvapením Igorova trestu byla jeho "intenzita," ale jinak mě fakt potěšil - ve smyslu že z něj neděláš nějakého nedotknutelného dominanta, přeci jen Igor si tímhle vším taky musel kdysi projít. Krev se mi nelíbí, ale zas je super vykreslená ta scéna "ošetřování." :) Další díly vyhlížím víc a víc netrpělivě...
Citovat
+6 #4 Poviedka 14Sven71 2019-02-03 22:39
Ďalší super diel tvojich poviedok, napínavý do konca ako vždy. Sa vždy teším a som nedočkavý na ďalší diel. Budem sa veľmi tešiť, aký to bude mať ďalší vývoj. Palec hore.
Citovat
+6 #3 Re:KarlosTROYAT 2019-02-03 20:16
Cituji Ron:
Trest pro Igora mě překvapil. Už se těším na pokračování.

ďakujem Ron , chystám ešte veľa prekvapení.

Cituji Karlos:
Tohle je absolutně mimo mne
mrzí ma to Karlos, ale to je tvrďárna, nemôžem vyhovieť všetkým
Citovat
+5 #2 Hodně drsné ale dobréRon 2019-02-03 19:16
Trest pro Igora mě překvapil. Už se těším na pokračování.
Citovat
-5 #1 NeeKarlos 2019-02-03 18:05
Tohle je absolutně mimo mne
Citovat