• R.
Stylromantika
Datum publikace17. 2. 2017
Počet zobrazení1506×
Hodnocení4.75
Počet komentářů5

Takto sa nikdy nesprávam. Nevyhľadávam nepohodlné situácie a nerád skúšam nové veci. Radšej chodím von dookola s tou istou, úzkou partiou blízkych priateľov, než riskovať to s niekým novým, koho dobre nepoznám. Preto mi počas trojhodinovej cesty autom s Dušanom niekoľkokrát zalial čelo alebo dlane studený pot. Spočiatku to bolo najmä, keď nastalo ticho. Všemožne som sa snažil udržať konverzáciu, takže som často tliachal hlúposti alebo prezrádzal veci, ktoré by som si radšej nechal pre seba. Keď som mu povedal, že mi jeden náš spolužiak dal ponuku na sex, definitívne som si zakázal prehovoriť obsiahlejšie než áno, nie, uhm. Dušan to zrejme vycítil a tiež už nechcel rozpitvávať nič z môjho tragikomického života, takže sme pridali hlasitosť rádia a tvárili sme sa, že nás ohromne zaujíma krajina navôkol. To ma znervózňovalo ešte väčšmi, občas som sa pristihol, že vôbec nedávam pozor na cestu.

Dušan je môj spolužiak na gympli. V prvom ročníku sme boli dobrí kamaráti, v druhom sa to nejako pokazilo, v treťom odišiel do Ameriky a teraz sa ako dvaja ambiciózni maturanti vezieme do Prahy na Deň otvorených dverí, každý na inú školu. Ja na divadelnú vedu, pretože mám rád umenie, no netrúfam si na nejaký praktický odbor, a Dušan na medicínu, pretože… Vlastne ani neviem.

„No a… prečo sa vlastne hlásiš na tú medicínu?“ prerušil som spontánne zatiaľ najdlhšie ticho celej spoločnej cesty a prekvapil som tým najmä sám seba.

„Hm?“ Dušan zrejme naozaj uvažoval už nad niečím iným, ako mojou hryzavou spoločnosťou.

„Že prečo práve medicína?“

„Neviem. Sú z toho dobré peniaze a… aj otec to robí. Takže budú spokojní. Plus sa mi páči Praha, vieš, že je taká veľká a európska. Lots of parties.“

Neznášam, keď povie niečo po anglicky. Tiež to občas robím, no jemu to prischlo počas toho pobytu v USA, ktorý mu neprospel vo viacerých ohľadoch. Ohlúpol tam. Začal sa kamarátiť so všelijakými vyvrheľmi a preberal ich spôsoby a názory. To bol definitívny škrt v našom priateľstve.

„Fíha, to je zvláštna motivácia,“ neodpustil som si poznámku s trochou kritiky.

„No, hej, je. Tak ale čo iné by som mohol robiť? Mňa nič nebaví a čo zmôžem ako absolvent gymplu?“

„Ako to? Že ťa nič nebaví?“ nie že by som tento argument počul prvýkrát, no z úst mojich rovesníkov – mladých ľudí plných života – mi prišiel čoraz viac zarážajúci a zarmucujúci.

„Neviem. Nič ma proste nebaví.“

Mal som chuť do niečoho udrieť. Vtedy som si uvedomil, že už nevediem nezáväznú konverzáciu. Podvedome som otváral tému, ktorá visela vo vzduchu. Bola však hustá a nepriepustná, vytvárala medzi nami bariéru a ja som nevedel, ako ju prekonať alebo cez ňu aspoň nazrieť.

„Praha doľava,“ oznámil mi bezvýrazne.

Obzrel som sa po krajnici, no nikde som nevidel žiadnu tabuľu ani odbočku.

„Kde?“

„Prešli sme to,“ oznámil nevzrušene.

„Ale veď ma GPS neupozornila…“

„Nepozná túto cestu.“

„Tak čo si sa neozval skôr…,“ spanikáril som.

„Zarozprávali sme sa.“

„Čo mám teraz doriti spraviť?“

„Nič,“ odvetil stroho. Jeho zarážajúci pokoj ma rozčúlil donepríčetna.

„Vieš, akú obchádzku sme si teraz spravili?“ načal som svoj agresívny výstup.

„To je jedno…,“ zašomral skôr pre seba a jeho úprimná ľahostajnosť ma celkom schladila. Akoby tým myslel čosi viac, no nerozumel som čo. Obočie sa mu stiahlo k sebe v zamyslenom výraze a otočil sa smerom ku svojmu okienku. Sťažka som prehltol a rozrušene som uprel pohľad späť na diaľnicu.

Zvyšok cesty sme sa viezli bez slova, až keď sme sa dostali do mesta, občas na mňa Dušan skríkol, aby som si dal pozor na električku, alebo ma upozornil, že som niekde nesprávne odbočil či nedal prednosť. Kým sme našli náš hotel, zotmelo sa. Konečne som odparkoval auto na súkromnom dvore a sťažka som si vydýchol. Ani som si neuvedomil, ako dlho som v tomto kŕčovitom napätí. Z úvah ma vyrušil Dušan, ktorý už postával vonku s taškami a zrejme mu bola zima. Niekoľký krát v ten deň som v duchu preklial rozhodnutie ísť sem s ním. Keby toto viem, pokojne zaplatím celú cestu sám, aby som si ušetril nervy, zagúľal som očami a vystúpil som z rozohriateho auta. Okamžite ma ošľahol ľadový vzduch, no Dušana, ktorý sa hojdal na pätách, aby sa zohrial, mi neprišlo ani trochu ľúto. Naopak, bol som so sebou spokojný, keď sa mi podarilo natiahnuť čas vyberaním vecí z kufru natoľko, že začal agresívne syčať. Už som mal na jazyku, že má ísť pokojne dnu sám, no nezostala mi sila byť uštipačný.

„Zvládol si to,“ prehodil cestou dnu. Neznelo to vďačne, ale ani nahnevane.

„Hej,“ uzavrel som stroho.

Chvalabohu, s ubytovaním neboli žiadne problémy a milá pani z recepcie nás práve odprevádzala výťahom do izby. V mojom tele sa vtieravo rozlieval pocit fyzickej únavy. Dušan tiež pôsobil každou chvíľou otrávenejšie. Nedarilo sa mi počúvať pokyny postaršej zamestnankyne hotela a navyše som si pri vstupe všimol, že sú vypísané na dverách, takže si ich môžem poprípade dodatočne naštudovať. Potom nás uviedla do hlavnej izby s posteľami. Bola to príjemná nová izba s vysokými stenami a decentným zariadením.

„Tie postele si môžete prípadne oddeliť,“ prehodila pani mimochodom.

„Určite,“ odvetil Dušan a rovno sa zaprel do jednej z postelí, aby ju jediným pohybom odsunul o niekoľko centimetrov. Takmer som explodoval od zlosti. Neviem, prečo sa takto správa. Absolútne oňho neprejavujem záujem, nedávam mu žiadne návrhy ani náznaky a on sa musí správať ako debil. Sotva som čakal, kedy pani odíde z izby, aby som ho mohol zasypať urážkami. Keď som ju však vyprevadil a s energickým nádychom som sa obrátil späť k nemu, prešla ma chuť aj energia sa púšťať do konfliktu.

„Chceš sa ísť osprchovať?“ spýtal som sa namiesto toho takmer zdvorilo.

„O chvíľu, pokojne choď prvý,“ odvrkol a ani sa pritom na mňa nepozrel, zízal do mobilu.

„Fajn.“ Vykašľal som sa na zdvorilosť. Tú možnosť som mu ponúkol iba pre to, že on sa zajtra ide pozrieť na školu, zatiaľ čo ja strávim deň v meste s kamarátmi. Nasledujúci deň má zas voľno on a ja konzultujem práce na prijímačky a večer ideme domov. Zodpovedný prístup však nebol Dušanovou doménou, preto som si bez namietania povyberal potrebné veci a išiel som do sprchy. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu som sa strašne ponáhľal pod prúd vody a trochu som sa triasol, napriek tomu, že bolo v kúpeľni teplo. Až keď na mňa dopadol hustý prúd horúcej vody, uvedomil som si, že som absolútne napätý a nervózny. Takmer sa mi tisli slzy do očí. Niežeby som bol precitlivený. Ale akosi som nemal čas sa vyrovnať s tým všetkým, čo sa stalo. Nemám na mysli len dnešnú cestu. Zrazu som mal pocit bezradnosti nad všetkými tými udalosťami, ktoré sa za štyri roky zomleli. Akoby sa udiali prirýchlo, bez mojej prítomnosti.

V prvom ročníku som sa takmer okamžite do Dušana zaľúbil. Nebol to typický krásavec, ale tvár mal veľmi zaujímavú. Napriek tomu, že pôsobila symetricky, bolo v nej čosi nezvyčajné, hravé, svieže a roztopašné. Telo mal už vtedy hutnejšie ako ostatní spolužiaci. Ale len to by na získanie mojich sympatií nestačilo. Bolo v tom čosi viac. Jeho nekonečný a nekonvenčný zmysel pre humor, ustavične sa smial a rozosmieval všetkých navôkol. Bolo v ňom čosi známe a priateľské. Párkrát sme boli spolu vonku aj s ďalšími spolužiakmi, často sme si do noci písali, raz ma dokonca pozval do kina. Prebehlo to vo veľmi priateľskom duchu. Obaja sme boli príliš mladí a nevinní, no mal som pocit, akoby tam bolo akési iskrenie… Preto ma zranilo, keď sa nám cez prázdniny podarilo stretnúť len raz. To som ešte netušil, že to bude horšie. Dušan sa skamarátil s „odpadlíkmi“ z našej školy, chlapcami, ktorí večne pili a skúšali drogy. So zmenou priateľov sa zmenili aj jeho obyčaje, správanie, celý sa menil. Do tváre akoby sa mu dostal tieň. Už nebola veselá a hravá. Jeho názory začali byť zvláštne, dokonca neprípustné a agresívne, v podstate hlúpe a vulgárne. Odlúčili sme sa. On mal záujem o inú spoločnosť a mne sa protivili jeho výroky a urážlivý „humor“, rovnako ako ustavičné ponevieranie s chlapcami, ktorí si budovali závislosť na gemblovaní a alkohole. V treťom ročníku som ho už otvorene neznášal a keď som sa dozvedel, že ide na rok do Ameriky, uľavilo sa mi. Za ten čas sme si ani raz nenapísali. Mal som pocit, že je z môjho života definitívne preč. Napriek tomu, že sa o rok vrátil. Nevadilo mi to, ignoroval som ho. Správal som sa k nemu rovnako ako k ostatným spolužiakom, ktorí neboli mojimi priateľmi – všeobecne a s odstupom. On sa však správal zvláštne. Nikdy nič nepovedal, ale často sa na mňa díval, všímal si ma a premeriaval moje reakcie. Akoby sa mi lepil na päty, bol všade, kde ja, často o mne hovoril spolužiakom, alebo niečo napísal do spoločného četu, kde zdôraznil, že záleží na mojom názore, či pohľade, nech už sa jednalo o čokoľvek. Preto ma až tak neprekvapilo, keď mi jedného dňa napísal. Len tak, že ako sa mám. Po roku, čo sme sa vôbec nebavili. Spočiatku som bol len slušný, no akosi sme sa rozpísali a písali sme si až do rána asi päť hodín o tom, čo zažil v Amerike, o spolužiakoch, o škole… A v jednej slabej chvíli, v ošiale náhlej zhovorčivosti, sme si dohodli tento „výlet“. Napriek tomu, že sme sa obaja snažili, v škole sa nám nedarilo rozprávať sa spolu, vždy sme prehodili pár slov a potom to začalo byť trápne, tak sme sa obaja prestali snažiť.

Už som si ani neuvedomoval stekajúci prúd vody, preto ma hlučné klopanie na dvere vyplašilo.

„Budeš tam naveky? Môžem sa ísť vyšťať?“ ozval sa Dušan spoza dverí.

Prekvapene som sa narovnal.

„Nie, nemôžeš,“ odvetil som po chvíli rázne. To sa na mňa nepodobalo. Na druhej strane dverí zavládlo krátke ticho a niečo ako tichá kliatba.

„No… tak si pohni,“ zašomral skôr pre seba, ten záver som si domyslel.

O necelú minútu som už bol v izbe. Dušan ležal na posteli presne ako predtým, než som sa šiel sprchovať, a civel do mobilu.

„Čudujem sa, že ti nenarástli žiabre,“ prehodil s úsmevom a odhodil mobil, pozeral sa na mňa. To bolo zvláštne. Nečakané. Trochu ma ten náhly pohľad a priateľský úsmev zaskočili.

Neodpovedal som.

„Prepáč, ak som bol nepríjemný,“ povedal stále pohľad opierajúc na mňa. Zrazu som zabudol, po čo som sa naťahoval do tašky.

„Ehm… to nič,“ na viac som sa nezmohol. Vybral som z tašky mobil, aby to nevyzeralo, že trpím predčasnou sklerózou, a pobral som sa k svojej posteli, vzdialenej asi dvadsať centimetrov od tej, na ktorej ležal on.

„Nechce sa mi tam zajtra ísť,“ prehodil po chvíli a trochu sa pritom zasmial. Jeho nezvyčajná blízkosť a suverenita mi boli nepríjemné a strácal som kvôli nim nadhľad. Uložil som sa na posteľ a zadíval som sa na mobil. Našťastie tam svietila správa od mamy, takže som mal reálne zamestnanie s odpisovaním. Stále som však na sebe cítil jeho pohľad. V jednom momente som to vzdal a pozrel som sa aj ja naňho.

„Čo?“ tep sa mi z nejakého dôvodu trochu zrýchlil.

„Nič,“ pousmial sa takmer zahanbene, „ja len že… nič, hm…“ Zdalo sa, že svoju myšlienku zamietol.

Nerozumel som, o čo mu ide, a začínalo ma to otravovať. Vrátil som sa k smske. Tento krát som sa naňho ani nepozrel, iba som uštipačne prehodil: „Nebolo ti pred chvíľou strašne treba cikať?“

Odpoveďou mi bol tichý smiech.

„Hej,“ hlučne vstal a s úsmevom sa prekymácal do kúpeľne.

Rozrušene som si povzdychol. Uvedomil som si, že ani neviem, čo mame odpisujem, tak som správu zmazal a začal som odznova. Keď som to mal za sebou, skontroloval som ešte messenger, aby som sa uistil, že zajtrajšie plány zostali nezmenené.

Keď som započul tiché zaškrípanie vodovodných kohútikov a následný prúd vody, reflexne som sa pozrel na dvere do kúpeľne, boli hneď oproti posteliam. Zarazil som sa. Dvere boli dokorán otvorené. Vľavo som v sprche rozoznal Dušana. Trvalo to však len milisekundu, hneď som sa zahanbene pozrel späť na mobil. Neodvážil som sa odložiť ho, mal by som pocit, že sa dívam na Dušana. Alebo by možno ten pocit mal on. Alebo by to tak naozaj bolo…

O čo mu vlastne dopekla ide? Nechce mi snáď nahovárať, že je to náhoda, že sa pozabudol. Nech to bolo akokoľvek iracionálne, očami som už ku kúpeľni nezašiel, no podvedome som sa sústredil na periférne videnú snedú šmuhu v sprchovom kúte a samozrejme som si za to hrýzol do jazyka a nadával, no nedokázal som sa sústrediť na nič iné. Keď voda prestala tiecť, vrátil som sa späť k mobilu a bezmyšlienkovite som prechádzal zložky na pozadí, tváril som sa čo najviac nezaujato. Prerušilo ma až, keď Dušan vyšiel z kúpeľne. Opäť som ho zazrel len periférne, no čosi z toho nejasného obrazu pritiahlo celú moju pozornosť k miestu, kde stál. Nemohol som uveriť tomu, čo vidím. Bol nahý.

Asi som pootvoril ústa, pretože sa ticho zasmial. V hlave mi to syčalo, kričalo, aby som sa okamžite otočil, tváril sa, že ho nevidím, no nedokázal som sa ani pohnúť. Dušan tiež na chvíľu zastal a pohľad mi opätoval. Tá chvíľa trvala znepokojivo dlho. Bol to však on, kto ju musel pretrhnúť, a začal sa obzerať po izbe.

„Zabudol som si vziať dnu trenky,“ povedal a znel pokojne, no vo vnútri ho to zrejme naozaj rozhodilo, lebo sa sotva udržal na nohách, ako sa trúsil k posteli.

„To vôbec nedáva zmysel…,“ ohodnotil som skôr pre seba. Napriek tomu, že už som sa trochu spamätal, stále som bol ako uviaznutý v nedávnom obraze. Akoby Dušan zostal stáť nahý vo dverách priamo predo mnou. Napriek tomu, že som tej predstave hľadel do očí, uvedomoval som si aj jeho telo. Bolo absolútne objektívne hodnotiť ho slovami dokonalé a dychvyrážajúce. Ale čo ja viem o objektívnosti… Nervózne som pokrčil nohy v kolenách, keď som pocítil chvenie v slabinách.

Dušan sa práve skláňal ku svojej posteli, čo opäť nedávalo zmysel – nebude predsa takto aj spať! Teraz som ho už neskrývane pozoroval. Vyzeralo to, že sa naozaj chystá ľahnúť si. V poslednej chvíli, ešte než doľahol celou váhou na svoju posteľ, však spravil nečakaný pohyb – pretočil sa a nachýlil sa ku mne. Na tvári mu pohrávalo niečo ako úsmev. Netuším, ako sa tam dostal, nestihol som sa vôbec spamätať, zrazu som si len uvedomil, že sedí obkročmo na mne. Cítil som celú jeho váhu na svojom lone. V tele sa mi rozliala horúca krv. Nepočul som nič okrem jej šumu a hrozivého tlkotu môjho splašeného srdca. To sa rozpumpovalo ešte závratnejšie, keď sa ku mne naklonil s krivým úsmevom.

„Chceš so mnou mať sex?“ spýtal sa a naklonil sa ku mne bližšie, aby sa mi prisal na ústa. Takmer som stratil vedomie, telo sa mi naplo ako zviera pri love.

/pokračovanie?/

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (29 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (29 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (29 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (29 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (32 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-
Věk0
Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+2 #5 Odp.: Dilema - 1.Marlys 2017-03-03 15:37
Kdy bude pokracovani. Napis. Dalsi dil.
Citovat
0 #4 Odp.: Dilema - 1.vest 2017-02-26 20:26
Určitě pokračuj ;)
Citovat
0 #3 Odp.: Dilema - 1.adamm 2017-02-18 21:45
Samozřejmě :-)
Napiš pokračování, už se moc těším ;-)
Citovat
0 #2 Dilema - 1.maf 2017-02-18 10:41
Jo, jasně, pokračuj, jsem v očekávání příštích věcí
Citovat
0 #1 ANOmael 2017-02-18 07:49
Samozrejme, ze chcem pokracovanie. To bolo zhaveeee
Citovat